Denník N

Žarnay z OĽaNO: Učitelia si zvykli žiť so sklonenou hlavou a bez názoru

Oto Žarnay (46). Bývalý stredoškolský učiteľ, v súčasnosti jazykový redaktor mestského denníka košice:dnes. Upozornil na podozrivé obstarávanie právnych služieb na škole, na ktorej pôsobil 17 rokov. Namiesto nápravy bol vedením školy šikanovaný a nakoniec spolu s kolegom, ktorý sa ho zastal, prepustený. Súd zatiaľ o jeho prípade nerozhodol. Medzičasom získal ocenenie Biela vrana za statočnosť. Vo vlaňajších komunálnych voľbách kandidoval na post poslanca mestského zastupiteľstva v Košiciach a bol zvolený. Teraz ide do volieb do Národnej rady Slovenskej republiky ako číslo 5 na kandidátke OĽaNO. Foto – archív Ota Žarnaya
Oto Žarnay (46). Bývalý stredoškolský učiteľ, v súčasnosti jazykový redaktor mestského denníka košice:dnes. Upozornil na podozrivé obstarávanie právnych služieb na škole, na ktorej pôsobil 17 rokov. Namiesto nápravy bol vedením školy šikanovaný a nakoniec spolu s kolegom, ktorý sa ho zastal, prepustený. Súd zatiaľ o jeho prípade nerozhodol. Medzičasom získal ocenenie Biela vrana za statočnosť. Vo vlaňajších komunálnych voľbách kandidoval na post poslanca mestského zastupiteľstva v Košiciach a bol zvolený. Teraz ide do volieb do Národnej rady Slovenskej republiky ako číslo 5 na kandidátke OĽaNO. Foto – archív Ota Žarnaya

Nositeľ Bielej vrany považuje lídra Obyčajných ľudí za úprimného a dôveryhodného človeka. Ako pedagóg na vlastnej koži zažil šikanovanie riaditeľa. Hovorí, že učitelia chodia do škôl často so strachom. Teraz sa mu ako kandidátovi do volieb často ozývajú iní učitelia a informujú ho o zlých pomeroch na slovenských školách.

Premiér Fico vytiahol na Igora Matoviča obvinenia, že je daňový podvodník a chcel ukryť účtovníctvo svojej firmy pred daňovým úradom. Veríte Matovičovi, že podnikal poctivo?

Keby som Igora nepoznal osobne, možno by som na základe vyjadrení predsedu vlády, ktoré šírili masmédiá, začal pochybovať, či nie je špekulant, ktorý sa bohvieako dostal k peniazom. Igora nemusia mať ľudia radi. Ale na mňa od prvej chvíle, ako sme sa stretli, pôsobil úprimne a dôveryhodne. Tento pocit vo mne posilnili aj ďalšie stretnutia s ním. Myslím si, že je to charakterný človek, ktorý má v živote nejaký cieľ. Do politiky nešiel preto, aby si zveľadil svoj majetok, ani pre iné poslanecké výhody, ako si to mnohí môžu o ňom myslieť, ale preto, lebo chcel pomôcť Slovensku. Rovnako si nemyslím, že by svoj majetok mal nadobudnúť nejakým nepoctivým spôsobom. Moju dôveru si získal dávno predtým, než som sa ocitol na kandidátke OĽaNO, práve svojím ľudským prístupom a úprimnosťou.

A čo tajná nahrávka, ktorú Igor Matovič vytiahol na Radoslava Procházku, keď ho obvinil zo snahy o podvod pri financovaní kampane v rámci volieb hlavy štátu v roku 2014? Aj to bolo úprimné?

Aj mňa prekvapilo, že to Igor vytiahol, ale verím, že to neurobil preto, aby z toho mohol politicky vyťažiť. Môžeme to odsudzovať, že to bolo nemorálne, ale v konečnom dôsledku ukázal, že práve politik, ktorý sa stavia do polohy morálne čistého človeka, je v skutočnosti tiež schopný obchádzať zákony. Keby sa v rovnakej situácii „chyteného do pasce“ ocitol Igor, zaujal by som rovnaký postoj. Odmietam klamstvo. Keby som zistil, že chcel podvádzať a klamať, stratil by moju dôveru.

Čo ak sa v budúcnosti naozaj ukáže, že nie je až taký čistý, ako hovorí?

Ak vychádzam z toho, že som nositeľom ocenenia Biela vrana, takisto Ján Mičovský (poslanec za OĽaNO) či lekár Alan Suchánek, mali by sme byť nielen symbolom, ale aj zárukou čistoty charakteru a nestrannosti. My sme neprijali ponuku byť na kandidátke len preto, že to chcel líder Igor Matovič. Nie je to strana jedného človeka, ale strana nezávislých osobností. Na kandidátke je veľa ďalších čestných ľudí  a osobností, preto to vnímam ako tímovú prácu. Som však toho názoru, že ktokoľvek v našom štáte, ak má vedomosť o protizákonných skutočnostiach, je povinný to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Tie majú konať a až do ukončenia procesu sa obvinený považuje za nevinného. Žiaľ, toto pán premiér napriek svojmu právnemu vzdelaniu opakovane porušuje, čo je trestuhodné. Ak by sa však raz preukázalo, ale riadnym zákonným spôsobom, že Igor vážne pochybil a klamal, tak by som trval na tom, aby vyvodil voči sebe zodpovednosť.

Nositeľ ocenenia Biela vrana. foto – TASR
Nositeľ ocenenia Biela vrana. foto – TASR

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky?

Nikdy som nemal ambície vstupovať do politiky a ani mi vo sne nenapadlo, že by som raz mal kandidovať do Národnej rady. Ale k hnutiu OĽaNO som mal dôveru už od okamihu, ako sa ma ľudsky zastali v čase, keď ma prepustili zo školy. Bol to práve Ján Mičovský z tohto hnutia, ktorý preniesol môj prípad na pôdu Národnej rady a svojimi interpeláciami neustále vyzýval či už ministra Čaploviča, alebo ďalších kompetentných, aby ku kauze zaujali postoj. Snažil sa mi takto pomôcť. Vtedy som si uvedomil, že hnutie OĽaNO je naozaj zoskupením čestných ľudí, ktorí chcú pomáhať obyčajným ľuďom na Slovensku, a hlavne tým, ktorí sa dostali do konfliktu so štátnou mocou. Keby ma bola oslovila iná politická strana, som presvedčený, že by som ponuku kandidovať neprijal.

Súvisí to nejakým spôsobom s vaším pôsobením v mestskom parlamente?

Myslím, že nie, lebo to, že budem na kandidátke OĽaNO, som tušil, skôr ako som kandidoval v komunálnych voľbách, aj keď to nebolo vôbec isté. Viackrát mi bolo naznačené, že so mnou rátajú, pretože som človek, ktorého si vážia.

Skôr som myslel, či jedno nepodnietilo druhé.

Nie. Keby mi teraz neponúkli miesto na kandidátke, zostal by som komunálnym poslancom a život by šiel ďalej. Na druhej strane však mám záujem preniesť problémy, ktoré sa týkajú Košíc, aj na pôdu Národnej rady.

Ako kandidatúra ovplyvnila váš život?  Vaša tvár je na mnohých predvolebných plagátoch, spoznávajú vás ľudia na ulici? Ako na vás teraz reagujú?

Nemám pocit, že by som na ulici bol taký viditeľný a ľudia ma zastavovali či na mňa ukazovali. Párkrát sa mi stalo, že sa mi prihovorili neznámi mladí ľudia, zrejme študenti, a ďakovali mi, že som sa postavil proti korupcii, vraveli, že mi držia prsty v ďalšom boji… To ma veľmi motivovalo, uvedomil som si, že som predsa len niečo po sebe zanechal a svojím konaním aspoň niekoho oslovil. Na slávu ani na nejaké vzdávanie pocty si však nepotrpím. Za ten čas mi písali viacerí podporovatelia, hlavne učitelia, ktorí v iných, najmä menších mestách na východnom Slovensku trpia rôznymi formami šikanovania či zastrašovania. Som rád, že sa na mňa obracali s dôverou a že som im mohol aspoň čiastočne pomôcť svojimi radami a vlastnými skúsenosťami.

Stretávate sa s prípadmi šikanovaných učiteľov často?

Áno. Nehovorím, že je to každý deň, ale píšu mi. Vždy mi je ľúto, keď počúvam, ako trpia. Niektorí z nich boli vyhodení z práce, iní radšej sami odišli, lebo už psychicky nevládali. Raz mi písala riaditeľka jednej materskej školy, ktorá po niekoľkomesačnom boji so zriaďovateľom radšej odišla robiť do skladu v Anglicku. Tí ľudia sú väčšinou bezmocní a majú strach prekročiť svoj tieň, ako som to vtedy urobil ja, medializovať neprávosti, ktorým sú vystavení, začať o tom otvorene hovoriť. Väčšinou iba napíšu o svojom trápení, posťažujú sa, nechajú si možno v niečom aj poradiť, ale veľmi sa boja, aby sa to nevynieslo von.

Pojednávanie vo veci neplatnosti výpovede, ktorú dala Obchodná akadémia Polárna Košice uèite¾ovi Otovi Žarnayovi na Okresnom súde Košice II v pondelok 11. mája 2015. Na snímke vpravo v popredí Oto Žarnay a vpravo v pozadí sedí svedok a tiež prepustený uèite¾ Milan Matejovský. FOTO TASR – Milan Kapusta
Na súde v Košiciach. foto – TASR

Keď už sme pri vašom prípade, v akom štádiu je proces, v ktorom ste žalovali vedenie školy o neplatnosť výpovede?

Posledné súdne pojednávanie, na ktorom mala sudkyňa vyniesť rozsudok, malo byť v pondelok 1. februára. Vo štvrtok moja advokátka dostala správu, že pojednávanie bolo odročené na neurčito pre práceneschopnosť sudkyne. Kladiem si otázku, či je to náhoda – lebo nikdy predtým sa niečo podobné nestalo –, že práve mesiac pred voľbami sa stane takáto vec. Alebo mi mohol rozsudok a jeho medializácia nejako pomôcť? Sú to však len moje konšpiračné teórie. Predpokladám, že nový termín bude vytýčený až niekedy po voľbách.

Predseda vlády spájal štrajk učiteľov s OĽaNO, za ktorú kandidujete. Viete o tom, že by učitelia konzultovali svoje aktivity s týmto hnutím?

Nie, absolútne nie! To môžem zodpovedne povedať, lebo som v osobnom kontakte aj s Vladom Crmomanom, s ktorým sa kamarátim už niekoľko rokov. Nikdy nedošlo k osobnej konzultácii medzi ním alebo inými organizátormi štrajku a predstaviteľmi OĽaNO. Ani Igor Matovič, ani Jožo Viskupič, nikto z ľudí blízkych OĽaNO nekontaktoval predstaviteľov Iniciatívy slovenských učiteľov či iných zástupcov učiteľov. Naopak, Vlado Crmoman, ale aj ďalší organizátori si dávali veľký pozor, aby ich nemohli obviniť z toho, že sú politicky zmanipulovaní či podporovaní politikmi. Viackrát sa ma predstavitelia OĽaNO pýtali na to, ako by sa dalo učiteľom aspoň čisto ľudsky pomôcť. Napríklad na jeseň na Zraze dlhých nosov v Bratislave, keď bola vonku veľká zima, chceli učiteľom aspoň ponúkať teplý čaj. Ale ja som zakaždým odmietol, aby akýmkoľvek spôsobom zasahovali do protestných akcií učiteľov, a varoval som ich, aby sa zdržiavali nejakých podporných aktivít, lebo tým môžu učiteľom len poškodiť. Myslím si, že učitelia konali správne, keď zamietli čokoľvek, čo by mohlo byť veľmi ľahko spolitizované.

Ako hodnotíte situáciu v školstve? Pomohlo by zvýšenie platov učiteľom?

Žiaľ, školstvo je na Slovensku vo veľmi zlom stave. Po všetkých stránkach. Zvýšenie platov by učiteľom určite pomohlo, motivovalo by ich to na lepšie výkony a prispelo by to aj k zlepšeniu ich životných podmienok a spoločenského statusu. Ale či by to vyriešilo za dlhé roky nahromadené problémy, to si netrúfnem povedať.

Vráťme sa k prvej časti otázky – aká je podľa vás situácia v školstve?

Čo sa týka technicko-materiálneho zabezpečenia, na Slovensku sú školy, ktoré sú zmodernizované či zrekonštruované, a potom je tu veľa takých, ktoré fungujú stále v pomerne zaostalých podmienkach. Školstvo je oproti iným európskym krajinám na nižšej úrovni, a to nielen po technickej stránke, ale aj po formálnej a obsahovej. Učitelia sa musia riadiť často nezmyselnými byrokratickými predpismi, robiť administratívne úkony na úkor učenia. Pomaly viac času strávia vyplňovaním tlačív ako vzdelávaním. Školstvu určite neprospievajú ani normatívy. Vniesli síce do škôl istú spravodlivosť, ale zároveň sa tým stal zo žiaka ako ľudskej bytosti predmet podnikania.

Ako to funguje?

Škola, ktorá má viac žiakov, dostáva na každého normatív, a teda má viac peňazí a môže si viac dovoliť ako škola, ktorá kladie dôraz na úroveň a prijíma len skutočne najlepších. Môže sa pýšiť výsledkami, ale či dokáže s malým počtom žiakov prežiť, ukáže až čas. K zvyšovaniu úrovne neprispieva ani kreditové vzdelávanie. Učitelia začali chodiť na rôzne kurzy len preto, aby získali istý počet kreditov a mohli si zvýšiť plat, pričom im často školenia či kurzy, ktoré absolvovali, nepomohli zvýšiť kvalifikáciu.  

Učitelia počúvajú, že ak by im aj štát zvýšil po štrajku platy, nie je garancia, že by sa zvýšila aj kvalita školstva. Čo si o tom myslíte?

Neviem jednoznačne odpovedať, či by sa školstvo pohlo dopredu. Určite by sa zlepšila motivácia učiteľov. Dôležité je však zabezpečiť aj to, aby sa zvýšila vážnosť a autorita postavenia učiteľa. V súčasnosti povolanie učiteľa nie je spoločensky docenené. Zvýšenie platov by síce nepredstavovalo nejaký radikálny krok, ale mierny krok k zlepšeniu by to určite bol. Bude to trvať dlhšie, kým sa slovenské školstvo dokáže vyrovnať Európe.

V čom najviac zaostávame?

Podľa mojich skúseností, 17 rokov som učil, je to hlavne v tom, že požadujeme od žiaka, aby vedel všetko a zároveň nevedel nič. Žiaci na stredných školách nemajú možnosť vyberať si z predmetov, ktoré by ich viac zaujímali, tak ako to majú v niektorých európskych krajinách. Bloky predmetov, kde by sa mohli nájsť a prípadne si potom zvoliť aj vysokú školu s daným odborom. Musia sa učiť každý predmet, každý učiteľ od nich vyžaduje maximum. Potom zmaturujú, vyjdú zo strednej školy, pamätajú si tie informácie ešte zopár týždňov, mesiacov, a tým sa to skončí. Chcú ísť do praxe, ale zistia, že vedomosti, ktoré získali, sú im vo väčšej miere nanič.

Druhý problém je, že žiaci nie sú motivovaní. Vedia, že je veľká nezamestnanosť, a aj viacerí moji študenti mi hovorili, že načo sa máme učiť, keď aj tak skončíme na úrade práce. Zavše stretávam bývalých žiakov, ktorí ako absolventi obchodnej akadémie robia čašníkov. Málokomu sa podarilo zamestnať v odbore, na ktorý sa v škole špecializoval. Ale zrejme to závisí aj toho-ktorého typu školy.  

A čo vysoké školy?

Tam je to podobné. Predtým boli veľmi prísne kritériá prijímania na vysoké školy a myslím si, že produkovali dostatočne kvalifikovaných študentov do praxe. Teraz takmer všetky vysoké školy zoberú každého. A potom sa čudujeme, keď z nich vychádzajú jedinci, ktorí nie sú pripravení, ale ani schopní na to, aby v praktickom živote zužitkovali získané vedomosti.

Ako sa žije učiteľom na východnom Slovensku? A ako mladým učiteľským rodinám?

Oproti Bratislavskému kraju je situácia na východnom Slovensku, čo sa týka školstva, diametrálne odlišná a učiteľom sa tu žije ťažko. Nielen preto, že majú nízke príjmy, veď v iných odvetviach na východnom Slovensku ľudia zarábajú 400 aj menej eur v čistom. Skôr ide o podmienky, aké majú na školách. Nechcem to zovšeobecňovať, ale z toho, čo mi písali učitelia z viacerých škôl, na školách prevláda totalitný spôsob riadenia a praktiky šikanovania či zastrašovania. Učitelia nechodia do práce s pocitom radosti, ale so strachom, čo v ten deň môžu od vedenia školy očakávať.

Vy ste si prešli niečím podobným. Ako to vyzerá?

Nie je nič výnimočné, ak sa riaditeľ a jeho zástupcovia stavajú do pozície, že sú akoby vlastníkmi školy, pričom ide často o štátne, a nie súkromné či cirkevné školy, a ich podriadení, čiže učitelia, sú len plebs, ktorý ich musí rešpektovať. Riadia sa heslom my dávame príkazy, vy sa budete podriaďovať. Neexistuje pluralita názorov ani možnosť slobodného vyjadrenia. Ak ho niekto na porade povie, stáva sa terčom útokov zo strany vedenia. Toto bolo bežné aj na našej škole. Je smutné, že drvivá väčšina mojich kolegov si na to tak zvykla, že sa to stalo prirodzenou súčasťou ich života. Mať sklonené hlavy, nechať sa ovládať a radšej nemať na nič vlastný názor.

Autor rozhovoru je bývalý kolega Ota Žarnaya. V roku 2015 spolupracovali v redakcii košice:dnes.

Teraz najčítanejšie