Denník N

Keď otvoríte jeho knihu, hneď viete, že čítate Fosseho, hovorí nobelistova manželka a prekladateľka Anna Fosse

Literárna vedkyňa a prekladateľka Anna Fosse. Foto- archív Anny Fosse
Literárna vedkyňa a prekladateľka Anna Fosse. Foto- archív Anny Fosse

Z Fosseho diel vyžaruje súcit s tým, čo človeka v živote robí zraniteľným a slabým, myslí si literárna vedkyňa.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Prekladať a teoreticky skúmať dielo literárneho autora a zároveň s ním byť v rodinnom zväzku pôsobí ako ideálna konštelácia. Je to naozaj tak?

Slovenská prekladateľka a literárna vedkyňa Anna Fosse sa dlhodobo zaoberá skúmaním a prenosom diela svojho manžela Jona Fosseho do slovenčiny. Práve jej zásluhou si môžeme prečítať množstvo kníh čerstvého nobelistu.

V rozhovore Anna Fosse vysvetľuje, ako vníma autorovo dielo a čo pre ňu znamená prekladanie a literatúra všeobecne.

Jon Fosse sa dlhšie spomínal ako možný adept na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. Tento rok ju získal. Keby ste laudatio mali robiť vy, ako by ste udelenie ocenenia práve jemu zdôvodnili? V čom podľa vás spočíva hodnota a sila jeho tvorby?

Jednou z kvalít jeho literárneho diela, najmä ak hovoríme o próze a dramatike, je, že keď otvoríte ktorúkoľvek z kníh, takmer okamžite viete, že čítate Jona Fosseho. Nezameniteľnosť autorského výrazu som odjakživa oceňovala aj u iných obľúbených umelcov, či už išlo o literatúru, film, hudbu, alebo výtvarné umenie. Samozrejme, existujú aj takí, u ktorých menej zreteľná originálnosť štýlu a formy nie je v rozpore s hodnotnosťou diela. Napriek tomu by som však túto rozpoznateľnosť Fosseho v pomyselnom laudatiu určite vyzdvihla, spomenúc, že afinita k poézii v jeho dráme a muzikálnosť prozaických textov na nej majú svoju zásluhu, podobne ako pôsobivosť toho, čím do jeho tvorby preniká svojráz krajiny, v ktorej vyrastal.

V istom kontraste s ňou je univerzálnosť tém, jeho schopnosť viazať príbeh či dej na všeľudské javy, ako smrteľnosť, podriadenosť osudu, náhode, možno vyšším silám, nech už to nazveme akokoľvek. S tým súvisí aj to najhlavnejšie – že z manželových diel zreteľne vyžaruje súcit s tým, čo človeka v živote a existenciálnom kontexte robí zraniteľným, slabým. Nemecká autorka Judith Hermann, u nás pomerne známa, údajne po dočítaní manželovho prozaického opus magnum Septologien, ktoré po slovensky vyjde ako Heptalógia, na sociálnej sieti napísala, že ju záver rozplakal. S takýmito reakciami sa Jonovi pomerne často zdôverujú aj celkom anonymní čitatelia a vždy ho to poteší. Keď dojme literatúra, ktorá nerezignuje na umeleckosť, vypovedá to o jej hodnote a sile.

Pamätáte si, kedy ste sa s jeho dielom prvýkrát stretli, o aký text išlo a aký dojem vo vás vyvolal?

Pamätám si to celkom presne. V rokoch 2004 – 2009 som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študovala odbor tlmočníctvo – prekladateľstvo so špecializáciou na nemecký a švédsky jazyk. Raz do týždňa sme mali aj hodiny nórčiny a na jednu z nich nórska lektorka priniesla ukážku z divadelnej hry Niekto príde (po slovensky vyšla v súbornej antológii Divadelného ústavu – pozn. red.). Text sa mi okamžite zapáčil, vlastne aj trochu provokoval tým, ako sebavedome odkazuje na Beckettovo Čakanie na Godota bez toho, aby Becketta kopíroval.

Okrem iného to bol môj prvý kontakt s novonórčinou, čo dozaista zohralo svoju rolu. Niečo ma na manželovom rodnom jazyku fascinovalo od prvej chvíle. Aj preto som sa v roku 2008 rozhodla, že napíšem diplomovú prácu o jeho diele, v tej súvislosti sme sa zoznámili aj osobne. Mimochodom, hru Niekto príde na Slovensku vskutku úspešne inscenovalo Mestské divadlo Žilina. Natoľko úspešne, že zo stránky scénografie, réžie a hereckých výkonov zaujala aj najvýznamnejšiu nórsku divadelnú kritičku Therese Bjørneboe.

Nachádzate sa v unikátnej situácii: ste prekladateľkou diela Jona Fosseho a jeho dielo aj vedecky skúmate. Zároveň ste v rodinnom zväzku, čiže máte k „objektu“ svojej práce ten najbližší vzťah. Umožňuje vám to hlbší vhľad a lepšie porozumenie autorovmu dielu?

Manžel pomerne často dostáva maily od prekladateľov svojich kníh s otázkami, ktorými si potrebujú ujasniť význam toho-ktorého slova či výrazu. Zväčša ide o veci súvisiace s tým, čo sa v translatologickej teórii označuje ako materiálna, jazyková a kultúrno-kontextová špecifika. Napríklad sa nikdy nestretli s konkrétnym tradičným nórskym jedlom, archaickejším výrazom, prípadne nejakým s počasím súvisiacim úkazom, výpočet by na tomto mieste mohol byť až otravne dlhý.

Keďže som vďaka nášmu dlhoročnému spolužitiu mala možnosť autenticky zažiť západonórske pobrežie, kde sa odohráva väčšina manželových umeleckých diel s určiteľným miestom, a nórske tradičné jedlo pre manželove chuťové preferencie výrazne dominuje v našej chladničke, podobné otázky mu klásť nemusím. O literárnej či divadelnej teórii sa doma nerozprávame takmer nikdy. Súvisí to s tým, že v čase, keď mňa opustil záujem o jazykovedu a objavila som literárnu a divadelnú vedu, môj manžel objavil teológiu a rád si oddýchol pri jazykových príručkách. Keď už je reč o vhľade, iné je to s autobiografickými prvkami jeho diel, najmä tými, ktoré vznikli po roku 2010, keď sme už boli spolu, ale to by bolo na dlhšie.

V tejto súvislosti ešte otázka z druhej strany: Dokážete mať v takejto situácii potrebný vecný odstup – napríklad pri teoretickom či analytickom opise autorovho diela?

Myslím, že k takémuto odstupu významne prispieva

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Nobelove ceny

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie