Denník N

Pacientovi stačia dve minúty na to, aby dokázal pokojne vysvetliť svoj problém, lekár ho však často preruší, hovorí psychologička

Ivana Skoumalová. Foto - archív I. S.
Ivana Skoumalová. Foto – archív I. S.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento rozhovor vznikol v spolupráci s portálom čierna labuť. Juraj Hipš je bývalý predseda strany Spolu, bývalý učiteľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica.

Lekár má vždy poučiť pacienta o tom, čo ide robiť a ako to urobí, hovorí v rozhovore psychologička Ivana Skoumalová. „Je to možno desať sekúnd, ktoré pomôžu vytvoriť vzťah založený na dôvere a rešpekte,“ dodáva.

Ivana Skoumalová pôsobí ako výskumníčka na Lekárskej fakulte UPJŠ a je garantkou predmetu Tréning kompetencií pre klinickú prax pre študentov a študentky všeobecného lekárstva.

V rozhovore hovorí o tom, kedy sa sama stretla s hrubým správaním zdravotníka, ako by mali lekári a lekárky komunikovať s pacientmi a prečo sa to na škole často neučia. „Bohužiaľ, stále je bežnou praxou, že zdravotník alebo zdravotníčka nehľadia na psychiku ľudí, teda čo prežívajú, keď vstupujú do zdravotníctva, že sú často veľmi zraniteľní,“ vysvetľuje.

Dal vám niekedy lekár najavo, že na vás nemá čas, prípadne sa k vám správal hrubo?

Áno. Myslím si, že sa to už stalo každému na Slovensku. Musím však povedať, že mám aj veľa príjemných skúseností.

Ako sa k vám vtedy lekár zachoval?

Sprevádzala som na vyšetrenie svoje malé dieťa. Komunikácia bola zlá. Išlo o neprofesionalitu vo vykonávaní vyšetrenia či intervencie. Lekár totiž u syna vykonal zákrok bez lokálnej anestézie. Bez akýchkoľvek informácií a bez poučenia to pre môjho syna aj pre mňa bolo traumatizujúce. Keď sme to riešili ďalej, nedostali sme žiadne vysvetlenie ani pochopenie. Je to jeden z extrémnejších prípadov. Lekár má poučiť pacienta o tom, čo ide robiť a ako to urobí.

Ako ste reagovali?

Bola som v šoku. Čakala som na to, že nám povie, čo sa bude diať. Odrazu povedal, nech sa syn vyzlečie. Ešte stále som čakala, že nám vysvetlí, ako bude postupovať. Nič také sa však nedialo. Zo sekundy na sekundu rezal. Môj syn začal kričať. Rukami chcel prirodzene chytiť ranu a musela som ho silno držať. V tej chvíli som nemohla urobiť nič, riešila som to až po zákroku.

Lekárovi som povedala iba to, či synovi nemohol dať anestéziu. Popravde, ani neviem, čo mi vtedy odpovedal. Trvalo to zrejme dlhšie, ako malo, môj syn kričal ako na jatkách. V takej chvíli ste závislí od zdravotníka, nechcete mu brániť v tom, čo treba urobiť. V tomto prípade išlo o prekročenie etických štandardov a hraníc. Bolo hrozné vidieť syna v takom stave. Vyčítala som si, že som ho neochránila dostatočne, lenže lekár mi to prakticky neumožnil.

Riešili ste to neskôr aj s vedením nemocnice?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Zdravotníctvo

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie