Putinov zabijacký patriotizmus

Autorka je americko-ruská politologička

V roku 2014 bol bývalý policajný dôstojník Sergej Chadžikurbanov odsúdený na dvadsaťročné väzenie za podiel na vražde Anny Politkovskej, investigatívnej novinárky z liberálneho časopisu Novaja Gazeta z roku 2006. Teraz, len deväť rokov po vynesení rozsudku, bol Chadžikurbanov omilostený po tom, čo šesť mesiacov bojoval vo vojne ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine. Z Chadžikurbanova je zrazu patriot.

Politkovskej vrah však nie je ani zďaleka jediným násilným zločincom, ktorý si v Rusku vyslúžil milosť tým, že sa pridal k Putinovej armáde na Ukrajine. Ide o prax inšpirovanú Jevgenijom Prigožinom, ktorý zahynul pri výbuchu lietadla dva mesiace po tom, čo žoldnieri z jeho Vagnerovej skupiny v júni zorganizovali náhle prerušenú vzburu.

Z násilníkov hrdinovia

Napriek svojmu neslávnemu koncu bol Prigožin dlho kľúčovým spojencom ruského prezidenta. Jeho životopis je pestrý: patrí do neho prevádzkovanie trollej farmy produkujúcej ruské propagandistické príbehy či vysielanie vagnerovských bojovníkov do afrických krajín aj s cieľom, aby získali prístup k zdrojom zlata či uránu, ktorý často menili za ochranu životov a záujmov miestnych vodcov. Vagnerovskí vojaci boli potrební aj vo vojne na Ukrajine, bojovali v niektorých z najkrvavejších bitiek, ako bolo napríklad niekoľkomesačné dobývanie Bachmutu.

Prigožin bol niekdajší zločinec, ktorý strávil deväť rokov vo väzení za lúpeže a napadnutie v 80. rokoch. Niet divu, že pre Vagnerovu skupinu naverboval zločincov, čo je prax, ktorú si teraz osvojilo aj samotné ruské ministerstvo obrany. Hoci oficiálny počet odsúdených – vojakov nie je známy, vieme, že minulý rok v marci bolo omilostených viac ako päťtisíc zločincov. Podľa samotného Prigožina sa do bitky o Bachmut zapojilo asi 40-tisíc väzňov.

Hoci omilostení bojovníci zostávajú v armáde, niektorým – podľa niektorých neoficiálnych zdrojov najmenej dvom desiatkam – sa podarilo vrátiť sa z frontu domov. Často ide o ľudí, ktorí spáchali skutočne hrozné činy. Jeden omilostený bojovník zabil svoju priateľku a jej telo pomlel v mlynčeku na mäso; ďalší desaťkrát bodol svoju bývalú manželku do brucha. Jeden „vlastenec“ sa nafilmoval, ako dobil svojho priateľa na smrť, ako keby šlo o vtip. Lenže už po niekoľkých mesiacoch na fronte sú im odpustené hriechy a oni môžu opäť hrešiť. Niektorí po svojom návrate už údajne spáchali ďalšie násilné trestné činy vrátane znásilnenia a vraždy.

Dokonca ani Putinovi lojalisti nie sú úplne naklonení snahe Kremľa urobiť zo zločincov hrdinov. Minulý rok sa gubernátor Sverdlovskej oblasti Jevgenij Kujvašev dostal do konfliktu s Prigožinom na základe toho, že miestny klub odmietol usporiadať pohreb jedného bojovníka vagnerovcov. „Ak by bol skutočným vojakom, dobre, ale bol to len bývalý väzeň,“ trval na svojom klub.

Dve Ruská

Omilostenie odsúdených za násilie nemusí byť obzvlášť žiaduci spôsob, ako dostať na bojisko viac vojakov, no pre Putina by bola alternatíva ešte horšia. Minuloročná „čiastočná mobilizácia“ vyvolala výrazný odpor a prezident sa obáva, že sa to bude opakovať. Taktiež vie, že existujú dve Ruská a že ak bude Kremeľ naďalej posielať na front kriminálnikov, on i oni dostanú niečo, čo chcú.

Prvé Rusko, ktoré zahŕňa ľudí žijúcich v dvoch najväčších mestách – Moskve a Petrohrade – môže stále predstierať, že žiadna vojna nie je. Keď navštívite moskovské kníhkupectvo ako napríklad Respublika, nájdete tam americké či britské bestsellery, ako aj diela ruských autorov, ktorí utiekli pred režimom, ako sú Boris Akunin a Dmitrij Bykov. Vydajte sa do kina na petrohradský Nevský prospekt, a môžete si stále pozrieť tohtoročné americké trháky Barbie a Oppenheimer bez  akéhokoľvek náznaku, že by úrady zakázali filmy pre to, že odporujú „tradičným ruským hodnotám“.

Ľudia v tomto Rusku si však dobre uvedomujú krehkosť svojej reality. Keď som sa spýtala mladého páru idúceho práve z Oppenheimera, čo sú tradičné ruské hodnoty, odpovedali, že to vlastne nikto nevie. Uvedomovali si však aj svoju obmedzenú moc zmeniť svoju realitu, pričom uznali, že kino môžu čoskoro zatvoriť pre „disidentstvo“.

A potom je tu druhé Rusko, to, ktoré nájdete v malých mestách a dedinách roztrúsených po rozsiahlom území krajiny. Vojna na Ukrajine je tu zdrojom vlasteneckej hrdosti a každý, kto riskuje svoj život pre víťazstvo, si zaslúži poctu. Na nedávnej ceste do sibírskeho Omského regiónu som stretla iný pár, ktorý až žiaril, keď mi rozprával o svojom synovi, vojakovi: „Bojoval za svoju vlasť,“ vyhŕkla matka, „má medailu a za zarobené peniaze nás zobral na dovolenku na Kryme.“ Nespomenula však, že predtým, ako sa stal „hrdinom“, väčšinu svojho života sa pohyboval medzi väzením a čakaním naň.

Asi im je to jedno. Kremeľ jasne povedal, že v Rusku sa dá zločin „odčiniť krvou“. Pomáhajú však aj peniaze. V regióne Omsk dostávajú mladí muži – nie väzni – 195-tisíc rubľov (asi 2 200 dolárov) len za to, že narukovali. Ak zomrú, ich rodiny dostanú odškodné vo výške viac ako 100-tisíc dolárov. Ak sa vrátia, môžu si kúpiť domy, autá a ďalšie veci. V každom prípade je ich ekonomický zisk značný.

Silnejší sentiment

Táto ruská dualita nie je ničím novým. Štátnym symbolom je dvojhlavý orol. Málokedy však stáli dve Ruská v takom ostrom kontraste. Zatiaľ čo Moskva a Petrohrad smútia z dôvodu izolácie od zvyšku sveta, provincie berú vážne Putinovu nevraživosť voči všetkému, čo „nie je ruské“.

Čím dlhšie bude vojna zúriť, tým hlbšie sa tento sentiment presadí mimo najväčších ruských miest. Ak je vonkajší svet proti nám, myslia si v provinciách, ochránime svoj veľký národ pred tými, ktorí ho chcú umenšiť. Ale nikto vo vonkajšom svete nemôže ublížiť Rusku vážnejšie ako rastúci počet Putinových odsúdených a potom omilostených vlastencov.

Project Syndicate