Denník N

Neviem fotiť niečo, čo nemám odžité, vraví Karina Golisová, ktorá dokumentuje alternatívny spôsob života mladej generácie

Berlin Manson, detail z fotografie Kariny Golisovej
Berlin Manson, detail z fotografie Kariny Golisovej

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Témou nového podcastu Oči dokorán je tvorba fotografky Kariny Golisovej, ktorá dokumentuje alternatívny spôsob života mladej generácie v hlavnom meste. Jej snímka členov kapely Berlin Manson pochádza z väčšej série, v ktorej mladá autorka zachytáva rovesníkov na hudobných akciách bratislavskej periférie. Tak ako väčšina jej prác aj táto je súčasťou autorského zinu, ktorým sa Karina programovo vo svojej tvorbe venuje.

Tvoju prácu evidujem asi od doby, keď si začala robiť autorské ziny z fotografií, ktoré vznikli počas spoločných obedov s kamarátmi. Zdali sa mi vtedy – a tento pocit pretrváva – veľmi autentické a neopozerané. Ako ste sa spoločne zoznámili?

Začiatky siahajú do roku 2018, keď som začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení. V tom roku som začala chodiť do jedného baru, volal sa Exit, ktorý už neexistuje. Tam sme chodili po škole a stretla som tam veľa ľudí, s ktorými som si prehlbovala vzťahy až z toho vzniklo priateľstvo, ktoré pretrváva dodnes. Začali sme sa stretávať, chodili sme spolu na koncerty. Veľa z nich sú aj hudobníci, ktorí majú svoje kapely. Tak som sa dostala na Košickú, kde mnohí bývali v ateliéroch. O tom som robila aj väčšiu fotografickú prácu, ktorá sa volala Utopia a dokumentovala, ako tam všetci žijú. Takže naše priateľstvo fotografujem od toho prvého projektu až dodnes.

Ako vnímajú ľudia okolo teba, že na nich neustále pozeráš cez objektív?

Sú s tým asi v pohode. Ľudia sú radi, keď sú fotení. Skôr ja som nebola spokojná, že ich stále fotím, a pochybovala som o sebe, či je to správne. V istej fáze svojej tvorby som s tým dosť bojovala a pýtala sa samej seba, aký má zmysel, že fotím stále tých istých ľudí. Dnes sa tomu smejem, lebo rozumiem, že to bol proces, vďaka ktorému som sa dostala tam, kde som teraz. Ale bolo obdobie, keď som to intenzívne riešila.

Rozumiem, tvoja tvorba je dokumentárna a využíva práve neinscenované situácie. Pre svoje fotografie používaš formu zinu, ako to ovplyvňuje tvoj pracovný proces?

Momentálne cítim, že chcem s tvorbou zinov na chvíľu prestať, lebo v poslednom období sa mi ich podarilo vydať viacero naraz a o to mi nejde. Myslím, robiť ich kvantitatívne. Takže si plánujem dať pauzu a sústrediť sa iba na fotenie. Ale ziny sú pre mňa dôležité, lebo vždy uzatvárajú nejakú moju životnú fázu. Je to zároveň objekt, ktorý je nosičom nielen vizuálneho záznamu, ale aj textu, ktorý je pre mňa v tvorbe dôležitý. Mám rada prácu s textom, a keď ma nejaký zaujímavý stretne, tak je často aj motívom pre vznikajúci zin.

A zároveň sa jeho tvorba do určitej miery stáva skupinovou prácou; potrebuješ grafika, ktorý ho zalomí, a možno aj iných spolupracovníkov. Ako si ich vyberáš?

Ja mám veľké šťastie, že z vysokej školy poznám veľa grafických dizajnérov. Takže priateľstvá sú popretkávané aj takýmito spoluprácami a vždy si ich vyberám podľa témy. Napríklad keď som sa presťahovala do

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie