Orbánova vláda by rada ovplyvnila dianie na Slovensku aj na celoštátnej úrovni, vraví maďarský investigatívny novinár

V časoch vojen a turbulencií v Európe rastie aj úloha tajných služieb a rozviedok, ktoré sú v strednej Európe – v nárazníkovej zóne medzi Západom a Východom – azda ešte dôležitejšie ako inde. Investigatívny novinár Szabolcs Panyi, ktorý pracuje pre maďarské a medzinárodné projekty Direkt36 a Vsquare, sa počas svojej kariéry venoval najmä tejto téme.

Zaujímali ho predovšetkým škandály spravodajských dôstojníkov mocností, ako sú Rusko alebo Čína. Nedávno odhalil, že Maďarsko posiela do Bratislavy tak veľa špiónov, že si s tým Slovensko nevie poradiť.

Informácie sa podľa neho už nezískavajú v zafajčených miestnostiach, ale v digitálnom svete, no v regióne pôsobiaci dôstojníci, najmä Rusi, sa nevzdali ani tradičných metód KGB. Ich cieľom nie je len získať informácie. Veľmi reálna je domnienka, že sa aktívne snažia zasiahnuť aj do domácich politických procesov.

So Szabolcsom Panyim sme sa rozprávali o tom:

• čo znamená, že spravodajský dôstojník pracuje pod krytím;
• prečo novinári skúmali antény na budovách veľvyslanectiev;
• prečo chodia falošní diplomati do lesa a prečo skúmajú hroby na cintorínoch;
• prečo by bolo dramatické, keby na Slovensku vyčíňali ruskí a čínski spravodajskí dôstojníci.

Začnime výkladom pojmov. Čo znamená, ak príslušníci tajných služieb iných krajín pracujú u nás pod krytím? Čo robia a aké sú ich ciele?

Úlohou spravodajského dôstojníka je získavať, zbierať a analyzovať informácie. Môže pracovať v centrále ako analytik či ako vedúci pracovník riadiacich dôstojníkov, alebo na nejakom zahraničnom poste, napríklad na ambasáde.

Ak chcú maďarského spravodajského dôstojníka vyslať na Slovensko, môžu to urobiť dvoma spôsobmi. Môžu ho vyslať otvorene, keď prijímajúca krajina, v našom prípade Slovensko, vie, že ide o dôstojníka maďarskej spravodajskej služby. V takomto prípade má na starosti najmä kontakty, udržiava vzťahy so slovenskou spravodajskou službou alebo inými dôstojníkmi, ktorí na Slovensku otvorene zastupujú iné krajiny.

V Budapešti som mal takýto zážitok: pred Bazilikou svätého Štefana sedelo na terase viacero diplomatov, ktorých som poznal. O niektorých som vedel, že sú styční dôstojníci spravodajskej služby, preto sa dalo predpokladať, že aj ostatní medzi nimi zrejme sú a majú pracovné rokovanie.

Toto je tolerovaná forma spravodajskej práce. Prijímajúca krajina vie, prečo v nej príslušník danej služby pôsobí: udržiava kontakty, vymieňa si informácie, so spravodajskou službou prijímajúcej krajiny spolupracuje na spoločných operáciách. Druhá forma je tá, keď agent pracuje pod krytím.

O čo presne ide?

V tomto prípade vysielajúca krajina neprezradí, že vysiela spravodajského dôstojníka. Navonok posiela diplomata, požiada preňho o diplomatickú akreditáciu, on však v skutočnosti prichádza s dvojakým poslaním. Na jednej strane zastáva kryciu pozíciu, pracuje napríklad ako kultúrny atašé, prvý tajomník alebo riaditeľ kultúrneho inštitútu. Okrem toho tajne pracuje aj pre maďarskú spravodajskú službu, od ktorej dostáva úlohy. Snaží sa ich vykonávať tak, aby o tom prijímajúca strana nevedela.

Prijímajúca krajina kontroluje, či diplomati, pre ktorých žiadajú akreditáciu, nemajú väzby na tajné služby. Pozrú sa, kde v minulosti slúžili, kde pracovali a aké sú ich rodinné pomery. Takto môžu odhaliť, či nejde o agentov pracujúcich pod krytím.

Aj v prípade odhalenia, že vysielajúca krajina ich chce oklamať, sa môžu rozhodnúť, že agentov akceptujú a pustia ich do svojej krajiny. Dôvodov môže byť viac. Prijímajúca krajina môže dospieť k záveru, že agent veľa vody nenamúti, no nevydanie akreditácie by bolo hodnotené ako nepriateľský krok, ktorý výrazne poškodí diplomatické styky. Dôležitým aspektom však môže byť aj to, že krajina kalkuluje s tým, že sledovaním dôstojníka získa informácie o spravodajských aktivitách vysielajúcej krajiny.

Napríklad Rusi vysielajú veľmi veľa diplomatov, ktorí sú v skutočnosti spravodajskí dôstojníci: 30 – 40 percent diplomatov sú agenti pracujúci pod krytím, ktorým väčšinou celé veľvyslanectvo v nejakej podobe pomáha pri práci.

O aké informácie majú spravodajskí dôstojníci záujem? Aké sú ich metódy?

Od spravodajských záujmov vysielajúcej krajiny závisí, aké informácie sú pre ňu zaujímavé. Máme civilné a vojenské spravodajské služby, ich špecializácia sa líši. Prvé majú záujem skôr o politické a hospodárske informácie, druhé zasa o vojenské a národno-bezpečnostné informácie.

Dôležitá je aj veda a technológie. V týchto oblastiach sú vynikajúci najmä Rusi a Číňania, navyše v súčasnej situácii je to aj v ich záujme, keďže Západ a USA sa pokúšajú vybudovať akýsi technologický múr. Dôvod je jednoduchý, nechcú vidieť vlastné technológie v ruských a čínskych zbraniach, tankoch či v dronoch.

Ak je reč o spravodajskej činnosti, človek si predstaví zafajčené zadné miestnosti či stretnutia v reštauráciách, na ktorých sa šepká. Ako prebieha samotná práca? 

Dnes je najdôležitejšia signalizačná špionáž, čo je v podstate odpočúvanie. Patrí sem softvérové odpočúvanie, vlámanie sa do telefónov a laptopov, napichnutie dátových káblov či rádiové odpočúvanie. Takto sa dnes zbiera väčšina informácií.

Na jar tohto roka sme pracovali na projekte Espiomats, v rámci ktorého sme sa snažili zistiť, aké sú technické možnosti spravodajskej služby na ruských veľvyslanectvách v Európe. V spolupráci s Investigatívnym centrom Jána Kuciaka sme analyzovali satelitné zábery a fotografie ruských veľvyslanectiev vrátane veľvyslanectva v Bratislave, ktoré je inak dôkladne obložené rôznym anténami. S odborníkmi sme zisťovali, čo používajú Rusi na zbieranie informácií a čo na ich posielanie.

V 21. storočí je síce dôležitejšie získavať informácie prostredníctvom techniky, no pre spravodajských dôstojníkov sú dôležité aj osobné informácie. Získavajú si agentov, s ktorými sa potom stretávajú. Dodnes existujú aj staré metódy KGB: tajné poštové schránky, ponechanie informácie v lese na dohodnutom mieste, kde si ju ruský diplomat neskôr prevezme.

Staré metódy sú dôležité aj preto, lebo technický rozvoj so sebou prináša aj nespoľahlivosť. Informácia zaslaná cez Signal či Threemu nie je v takom bezpečí, ako keď ju človek odovzdá v lese, osobne alebo ako „dead drop“ – do takzvanej mŕtvej schránky.

Podľa starého vtipu človek zistí, že ho odpočúvajú Rusi, podľa toho, že mu v izbe pribudla jedna skriňa. Skriňu človek rýchlo objaví, ako však pracuje kontrarozviedka? Je to obrovská šachová partia za kulisami?

Je zrejmé, že vo výhode je útočník. Kým určíte, ktorou technológiou vám hekli telefón či dátový kábel, je už neskoro, keďže sa to mohlo diať celé týždne či mesiace. Cieľ si nemusí uvedomovať, že je ohrozený, možno nemá vypracovaný systém obrany. Útoky sú typicky namierené voči tým, ktorí na ne nie sú pripravení.

Najlepšie to ilustrujú hekerské útoky na vnútornú korešpondenciu českého alebo maďarského ministerstva obrany či zahraničných vecí. Phishingom využili nepozornosť málo ostražitých pracovníkov, ktorí, napríklad, uviedli svoje heslá. Na útoky sa vyhľadávajú slabé miesta.

O slabých heslách a heknutí systému maďarského ministerstva zahraničných vecí ste písali vlani.

Áno, ale je to globálna metóda, ktorú Rusi využívajú všade. Druhou zaujímavou metódou, v ktorej sa využívajú technické prostriedky na veľvyslanectvách, je rádiové odpočúvanie.

Je to technológia stará desiatky rokov. Zisťuje sa, kde je rádiový signál alebo intenzívnejší rádiový ruch, na základe čoho sa dá usúdiť, kde sa pohybuje chránená osoba, povedzme prezident, ktorého sprevádza policajná ochrana. Takýmito metódami sa dajú naplánovať aj trasy ruských dôstojníkov, ktorí idú na stretnutie s agentmi. Tieto prostriedky väčšinou prevádzkuje FSB, ktorá monitoruje, či je na trase väčší rádiový ruch, či je tam prítomná polícia, do akej miery je miesto bezpečné na tajné stretnutie.

Miestne orgány proti tomu nedokážu zakročiť?

Veľvyslanectvá požívajú diplomatickú ochranu. Ruská ambasáda je územie Ruska, preto úrady nemajú dosah na technológie, ktoré sa tam využívajú. Prípadne môžu využiť prostriedky, ktoré rušia rádiové vysielanie. Ak chránené osoby, povedzme prezidentka alebo predseda vlády, hovoria na rokovaní o veľmi citlivých témach, existujú prostriedky na blokovanie.

Cieľom brániacej sa strany, teda kontrarozviedky, však nemusí byť bezpodmienečne to, aby všetko hneď prerušila a každého postavila pred súd. Často jej ide najmä o to, aby sa pokúsila odhaliť technické schopnosti protistrany, zistila presný stupeň infiltrácie, kto pracuje na danej úlohe a čo sa za operáciou skrýva. Stáva sa, že útok povolia, pričom sa snažia veci zmapovať a vniknúť do infraštruktúry útočníka. Takéto sú hekerské útoky: identifikujú infraštruktúru a v danom prípade ju môžu z diaľky vypnúť alebo ju opäť infikovať.

Čo v prípade, ak za útokom nie je technika, ale špión vo svojej fyzickej podstate?

V podstate platí to isté. Slovenská kontrarozviedka o niekom vie, že je spravodajský dôstojník, no nechá ho pracovať, aby ho napichla a monitorovala počas stretnutí s agentmi.

V záujme krajiny nemusí byť bezpodmienečne to, aby spravodajských dôstojníkov hneď odhalila a vyhostila. Môže sa stať, že v prvom kole sa pokúsia získať na spoluprácu agentov a neskôr sa pokúsia obrátiť aj samotného spravodajského dôstojníka. Takáto operácia môže byť niekedy oveľa hodnotnejšia, než keby ich hneď zatkli, postavili pred súd alebo poslali domov.

Aké výhody alebo garancie môžu poskytnúť obrátenému spravodajskému dôstojníkovi? Dá sa zaručiť, že sa nestane dvojitým agentom?

Nie. Hovoríme o situácii, keď napríklad ruskému spravodajskému dôstojníkovi jemne dajú na vedomie, že ho sledujú a mali by sa o niečom porozprávať. Toto dôstojník vo väčšine prípadov ohlási svojmu šéfovi a na druhý deň už letí domov do Moskvy, prakticky ho hneď stiahnu.

To, čo sa dá pri úspešnom priblížení ponúknuť, sú peniaze, prípadne liečenie, výhody pre príbuzných a deti, hocičo, k čomu sa daný dôstojník nedostane, na čo nemá prostriedky. Úspešným špiónom s hodnotnými informáciami môžu pomôcť utiecť do inej krajiny, toto však dokážu väčšinou len USA alebo Veľká Británia.

Spravodajský dôstojník – najmä ruský – musí zvážiť riziká pre prípad, že ho vlastní odhalia. Odhalenie totiž môže viesť k poprave, atentátu. Vo všeobecnosti len dvom krajinám, USA a Veľkej Británii, veria, že sú dostatočne vplyvné na to, aby ich ochránili. Menšie krajiny veľmi nedokážu získať ruských spravodajských dôstojníkov na svoju stranu a na domácej pôde v Rusku už vôbec nie.

Rusov oslovujú väčšinou v tretích krajinách, v Turecku či na Blízkom východe, teda na miestach, kde majú menšie možnosti na kontrolu vlastných.

Hovorme o ďalšom aspekte spravodajskej práce: budovaní kontaktov a ovplyvňovaní, o aktívnom zasahovaní do istých procesov v danej krajine. V čom sa líši práca povedzme ruskej spravodajskej služby od čínskej, ktorá sa považuje za „ľudovú“ rozviedku, preto každého Číňana možno poveriť touto prácou?

Ako investigatívny novinár som veľa písal aj o ruských, aj o čínskych spravodajských službách. Niekedy sa však až prehnane sústreďujeme na ruských alebo čínskych diplomatov. Okrem diplomatického existujú aj iné krytia.

Výhodou diplomatického krytia je veľká právna bezpečnosť. Ak je niekto odhalený, nedá sa postaviť pred súd, pošlú ho domov a nebudú ho vypočúvať. Toto krytie teda chráni.

Existuje však aj žurnalistické krytie. Spravodajca čínskych štátnych médií alebo ruských prorežimných médií môže pracovať pre spravodajskú službu svojej krajiny. Rovnako môžu byť spravodajskými dôstojníkmi aj riaditelia či vyššie postavení pracovníci ruských alebo čínskych štátnych podnikov.

Tieto osoby môžu vďaka svojmu krytiu nadväzovať legálne kontakty s miestnymi ľuďmi. Podobne ako tlačový atašé ruskej ambasády má dôvod stretávať sa s miestnymi novinármi, ani spravodajca ruského alebo maďarského štátneho média nemusí osobitne vysvetľovať, prečo chce pripraviť rozhovor s miestnym politikom.

Dôležitým cieľom spravodajských dôstojníkov je aj zasahovanie, a to najmä dnes. Najslávnejšou maďarskou špionážnou kauzou bol prípad europoslanca Bélu Kovácsa za Jobbik z roku 2014. Kovács sa stal europoslancom v roku 2009 a jeho úlohou bolo dostať sa do centra európskej politiky, do Bruselu, kde mal zorganizovať medzinárodnú sieť proruských strán. Jeho úlohou teda nebolo kradnúť európske tajomstvá, do Bruselu šiel preto, aby ovplyvnil európsku politiku, čo sa mu do istej miery aj podarilo.

Niečo podobné sa teraz deje aj na Slovensku a v Maďarsku.

V minulosti bolo viac takýchto správ: pracovníci ruského veľvyslanectva chodili na airsoft s Istvánom Győrkösom, šéfom maďarskej radikálnej organizácie Magyar Nemzeti Arcvonal. V tom čase vychádzalo veľa správ o tom, že ruská spravodajská služba sa v strednej Európe snaží nadviazať kontakty s krajnou pravicou. 

Áno, tento prípad bol drsnejší, keďže kontakty s Rusmi budovali neonacisti a polovojenské združenia. Hrozilo, že tieto zoskupenia by sa mohli podieľať aj na násilných činoch. Ide o viac ako o obyčajnú politickú podporu pre nejakú extrémistickú stranu.

Ruská logika je v tomto prípade taká, že ak bude v záujme Rusov pomocou násilného činu vyvolať chaos, tak na to môžu využiť dobre kontrolované a dobre známe krajne pravicové zoskupenia. V Čiernej Hore sa pokúsili o puč, ale aj v mnohých iných európskych krajinách sa už stalo, že za násilnými, krajne pravicovými aktivitami či protiutečeneckými akciami stáli machinácie ruskej tajnej služby.

Na Slovensku sa takéto machinácie predpokladajú aj za posilnením „alternatívnych médií“ a pokusmi ovplyvniť verejnú mienku. Ide o prístup „Rusi sú už v špajze“, alebo na čo konkrétne to poukazuje?

Vplyv a schopnosti Rusov netreba preceňovať. Sú veľmi dobrí v identifikovaní konfliktov v spoločnosti, ktoré dokážu využiť. Snažia sa ich prehĺbiť, a to existujúcimi skupinami, ktoré sa neobjavili z vôle Ruska, ale boli súčasťou spoločnosti už v minulosti. Rusi v podstate len podkurujú.

Táto metóda má nielen dlhú sovietsku tradíciu, ale je aj lacná: mnohí ako užitoční idioti podporujú ciele ruskej spravodajskej služby. Užitočným idiotom krajnej pravice alebo krajnej ľavice niekedy stačí aj to, keď sa na ich podujatí k druhej svetovej vojne objaví ruský diplomat, povedzme prvý tajomník. Neraz sa už aj takto dajú manipulovať.

Aj Rusi však vedia, kto má v danej krajine skutočný vplyv, na koho sa oplatí staviť. V takom prípade sa pokúsia vybudovať priamejší kontakt, a to aj cez siete tajnej služby, na čo už využívajú vyššie sumy.

Napadajú mi prípady, keď sa ruskí diplomati zrazu začali mimoriadne zaujímať o vojenské hroby. Alebo v zastrčenej uličke v maďarskej obci Ásotthalom odhalili Gagarinov pamätný stĺp.

Spomienky na druhú svetovú vojnu, vojenské hroby alebo burzy vojnových relikvií sú oblasti pôsobenia GRU, ruskej vojenskej tajnej služby. Na takýchto podujatiach sa často snažia nadväzovať kontakty.

O podobnom prípade sme písali aj my: ruský diplomat Anton Gorijev bol po vypuknutí vojny vyhostený z Bratislavy, no predtým dlho slúžil v Budapešti napriek tomu, že miestna kontrarozviedka presne vedela, že pracuje pre ruskú vojenskú spravodajskú službu. Gorijev cestoval kade-tade pod zámienkou údržby vojenských hrobov. V takýchto prípadoch sa dôstojníci často snažia zmapovať bezpečné miesta na stretnutia s agentmi alebo miesta, kde si môžu nechávať informácie či odkazy.

Prečo vyhľadávajú takéto miesta? Neexistujú jednoduchšie riešenia? Hotelová izba alebo poštový priečinok? 

Keď ruský diplomat pracujúci pod krytím tuší, že miestna kontrarozviedka na ňom pracuje, tak je dôležité, aby sa s agentmi stretával na mieste, kde nie sú kamery, elektronické prostriedky. Na zorganizovanie konšpiračného stretnutia existujú prísne pravidlá ešte z čias KGB.

Veľa závisí aj od toho, do akej miery sa špión cíti v danej krajine doma a v bezpečí. V uplynulom období boli zverejnené video nahrávky z tajných stretnutí na Slovensku a ako novinár zbehlý v tejto téme som to vyhodnotil tak, že sa tu cítili doma až do takej miery, že dôstojník sa so svojím agentom rozprával o citlivých témach na pomerne ľahko prístupných miestach. Necítili ohrozenie, preto nedodržali pravidlá.

Vojenské hroby z druhej svetovej vojny sú však zaujímavé aj z ďalšieho dôvodu. Rusi hľadajú mená, ktoré potom využívajú na vytváranie falošných identít. Na cintoríne sa identifikujú hroby, o ktoré sa evidentne nikto nestará a nikto ich nenavštevuje, lebo rodina zrejme už vymrela. Nachádzajú tak mená a vytvárajú príbehy k falošným identitám, ktoré môžu agenti neskôr využiť.

VSquare nedávno vo svojom newslettri písal o tom, že Maďarsko v uplynulom období zrejme poslalo na Slovensko nápadne veľa spravodajských dôstojníkov. Ide však o spojenecké krajiny. Aký zmysel má táto operácia medzi spojencami?

V Maďarsku boli na prelome 20. a 21. storočia po ruskej rozviedke najaktívnejšie rumunské a slovenské spravodajské služby. Bolo to tak napriek tomu, že sme sa stali partnermi v EÚ a NATO. Za pomerne veľkou aktivitou treba hľadať historické a spoločenské dôvody.

V uplynulom období sa to výrazne zmenilo. Spomeňme si však na predchádzajúce vlády Roberta Fica: napríklad, keď vtedajšiemu maďarskému prezidentovi László Sólyomovi zabránili prejsť na Slovensko. Alebo na kauzu Hedvigy Malinovej, prípadne na slovenský jazykový zákon. Na politickej úrovni panovalo veľké napätie, čo evidentne znamenalo aj to, že tajné služby daných krajín dostali za úlohu pokúsiť sa zlepšiť pozíciu vlastnej krajiny.

Mám aj takú informáciu, že keď sa o slovenskom jazykovom zákone diskutovalo na európskej úrovni, aj slovenská tajná služba sa pokúsila ovplyvniť to, aby Európska únia hodnotila miernejšie zákon, ktorý nebol k menšinám najpriateľskejší.

Záležitosť, ktorú spomínate v otázke, je zaujímavá preto, lebo informáciu som dostal zo slovenského zdroja. Maďarských spravodajských dôstojníkov pracujúcich pod krytím som neodhalil ako maďarský novinár, lebo to už predo mnou urobila slovenská tajná služba. Slovenská vláda teda vedela, že Maďarsko vyslalo na Slovensko pod krytím vysoký počet spravodajských dôstojníkov.

Prečo sa tak stalo?

Zrejme preto, že maďarská vláda potrebuje informácie o slovenskej politike a rada by ovplyvnila dianie nielen v maďarskej komunite na Slovensku, ale aj na celoštátnej úrovni. To znamená, že na Slovensku je veľa maďarských diplomatov, ktorí v skutočnosti pracujú ako dôstojníci pod krytím. No nejde len o diplomatov, ale aj o predstaviteľov maďarských štátnych inštitúcií.

Poznáme však aj vtipnú anekdotu. Keď hovoríme o tajných službách, často myslíme na veľké špionážne filmy, no v praxi sa neraz vyskytnú aj veľmi hlúpe prípady. Dostal som aj informáciu, že na Slovensku pracoval pod krytím spravodajský dôstojník, ktorého otec bol na vysokom poste v maďarskej tajnej službe a mal veľmi dobré kontakty na Fidesz. Svojho syna pretlačil do maďarskej tajnej služby a ten si v nej vybojoval, aby ho vyslali do Bratislavy.

Každý hovoril, že to nie je dobrý nápad, lebo Slováci sa pozrú, kto je jeho otec a hneď budú vedieť, odkiaľ fúka vietor, no on chcel za každú cenu ísť do Bratislavy, aby to nemal ďaleko, lebo jeho manželka pracovala v Budapešti. Slováci sa hneď dovtípili, že Maďari poslali spravodajského dôstojníka, preto tu veľa vody nenamútil a napokon na Slovensku nevydržal ani celé štvorročné funkčné obdobie.

V Maďarsku, ale aj v celom regióne je silný nepotizmus, národné bezpečnostné služby sa miestami stali dynastickými inštitúciami, každý do nich pretláča svoje dieťa či manželku. Sú to najmä byrokratické orgány: príslušníci nenastúpili do služby preto, aby sa ako James Bond dozvedeli obrovské tajomstvá, chcú si len slušne zarobiť a pokojne žiť.

V článku spomínate aj veľvyslanca Csabu Balogha.

Áno, v tomto bode som si myslel, že táto story má skutočne informačnú hodnotu. Slovenský štát totiž zistil, že maďarský veľvyslanec v Bratislave Csaba Balogh sa v lete, teda v čase predvolebnej kampane, stretol s ruským veľvyslancom Igorom Bratčikovom.

Je to veľmi zaujímavé preto, lebo nad rámec toho, že slovenská strana si myslí, že aj Csaba Balogh má väzby na tajnú službu, ruský veľvyslanec je na Slovensku úplne izolovaný, keďže členské krajiny EÚ neudržiavajú kontakty na takejto vysokej úrovni. Vyvstáva teda otázka – ak má Balogh skutočne väzby na tajnú službu, prečo sa stretol s ruským veľvyslancom? Tieto otázky si právom môže klásť nielen verejnosť na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Bolo by dobré vedieť, aké hry v zákulisí prebiehajú. V danom prípade je logický záver, že maďarská tajná služba neorganizuje citlivé stretnutia v Maďarsku, ale v zahraničí.

Najbližšie slávne špionážne centrum je Viedeň.

Áno, v regióne sa ako centrá ruskej špionáže spomínajú Praha a Viedeň, v poslednom čase aj Budapešť. Z Prahy však bolo v uplynulých rokoch vyhostených veľmi veľa ruských špiónov, respektíve dôstojníkov pracujúcich pod diplomatickým krytím, čo výrazne oklieštilo spravodajské schopnosti Rusov. Z Budapešti diplomati vyhostení neboli, preto v Maďarsku v porovnaní s inými regiónmi či európskymi hlavnými mestami stúpol počet ruských spravodajských dôstojníkov. Navyše vďaka politickým pomerom Maďarsko nie je krajina, v ktorej by sa mala ruská rozviedka niečoho báť.

Maďarsko sa stalo regionálnym centrom, no nepripravujú sa v ňom akcie zamerané proti Maďarsku, záujem sa koncentruje najmä na Balkán. Aj maďarská zahraničná politika sa sústreďuje na balkánsku expanziu a na ovplyvňovanie krajín v tomto regióne, ide teda o zaujímavú zhodu.

Viedeň, respektíve Rakúsko, je zaujímavé preto, lebo nie je členom NATO. Špionáž sa tam dá vykonávať oveľa slobodnejšie, a vo Viedni sídlia viaceré inštitúcie OSN. Nepracuje tam len ruská ambasáda, v meste je aj veľa ruských diplomatov, ktorí sú delegovaní do inštitúcií OSN.

Rakúsko je členom Schengenu a Európskej únie, ruskí diplomati sa teda môžu slobodne pohybovať, nikto ich na hranici nezastaví. K vyhosteniam síce došlo aj v Rakúsku, no nebolo ich veľmi veľa. V porovnaní s tým, koľko ruských diplomatov pôsobí vo Viedni, je počet vyhostení zanedbateľný.

Je to zaujímavé aj preto, že teraz, keď EÚ rokuje o dvanástom balíku protiruských sankcií, sa istá česká iniciatíva pokúša obmedziť voľný pohyb ruských diplomatov v EÚ. Je to najmä dôsledok toho, že česká kontrarozviedka zistila, že po zrušení veľkej časti ruskej špionážnej siete v Čechách, keďže z krajiny bolo vyhostených viac ako sedemdesiat diplomatov, začali v Česku pôsobiť ruskí diplomati akreditovaní vo Viedni.

Istý slovenský vysokopostavený vládny úradník mi povedal, že po vyhostení 35 ruských diplomatov, respektíve pracovníkov diplomatického zboru, aj Slovensko vnímalo, že Rusi sa výpadok spravodajských kapacít pokúšajú nahradiť z Rakúska.

Slovensko doteraz nebolo priateľské k ruskej diplomacii, no nedávno sa zmenila vláda. Mnohí majú obavy, že aj v tejto oblasti dôjde k zmene. Do akej miery je táto hrozba reálna a do akej miery závisí všetko od toho, ako bude Robert Fico lavírovať medzi EÚ a ruským vplyvom?

Nie som veľký znalec slovenskej politiky, no mám zdroje, ktoré sledujú dianie na Slovensku. Trochu optimistické je očakávanie, že Slovensko si ako najmenšia krajina regiónu nemôže dovoliť stratu dôvery. Slovenská tajná služba je odkázaná na informácie a pomoc od zahraničných partnerov. To je možné len vtedy, ak k nej panuje dôvera.

Podmienkou dôvery je však to, že zahraniční partneri, Američania, Briti či Nemci, nezistia, že slovenská tajná služba nekoná proti ruským spravodajským dôstojníkom. Na základe optimistického scenára teda bude pre primárne bezpečnostné záujmy krajiny aspoň za kulisami prebiehať seriózna kontrarozviedna činnosť.

Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Pre vonkajšieho pozorovateľa je členstvo proruskej SNS v koalícii rizikom. V Rakúsku sme pred rokmi videli dôsledky toho, keď rezort vnútra pripadol Slobodnej strane (FPÖ), ktorá má neonacistické a proruské kontakty. Orgány ministerstva vnútra robili razie v rakúskej tajnej službe a Rakúšania boli následne vylúčení z Bernského klubu, ktorý spája európske tajné služby. Rakúska tajná služba sa totiž kompromitovala, informácie získané aj od partnerov sa mohli dostať k politickému vedeniu, ktoré koketovalo s proruskými, extrémistickými silami.

Keby sa veci zvrhli až do tejto miery, neslúžilo by to národným záujmom Slovenska. Nech je na Slovensku akokoľvek sfarbená vláda, nikto by nemal chcieť, aby v krajine začali vyčíňať tajné služby veľmocí, napríklad Rusi či Číňania, bez toho, aby o tom Slováci vedeli, keďže by potom nedostávali informácie od svojich partnerov. Verme, že až takto sa to nezvrhne.

Na Slovensku sa však môže začať proces, ktorý v Maďarsku už prebieha: náhle tu vyrastú čínske baterkárne, ktoré so sebou zrejme prinesú aj intenzívnejšie pôsobenie čínskej rozviedky. V takejto situácii má slovenská tajná služba obrovskú zodpovednosť, aby monitorovala vzťahy vlastných štátnych predstaviteľov s Ruskom a Čínou. Je otázne, či dokáže signalizovať, ak uvidí niečo, čo poukazuje na nelegálne vzťahy, alebo sa stane to, čo s policajnými vyšetrovateľmi, ktorí sa venovali politicky citlivým korupčným kauzám a boli postavení mimo služby. Keby sa to stalo príslušníkom tajnej služby, ktorí odhalili ruské a čínske kontakty slovenských politikov, tak by situácia bola dramatická.