Denník N

Organizuje štrajk na univerzitách: Cítiť tlaky, aby sme nevystrkovali rožky

Zdroj – archív I. L.
Zdroj – archív I. L.

Ivan Lacko vedie Akademický senát Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Iniciuje štrajk na vysokých školách. Je podľa neho dôležité pomôcť učiteľom a aj ukázať, že aj univerzity majú názor. Často ho totiž nehovoria.

Prečo idú vysoké školy do štrajku?

Na jednej strane je to podpora učiteľom. Mali by sme im pomôcť, keď už reálne nevládzu. Ide o vyjadrenie solidarity. Metaforicky preberáme štafetu základných a stredných škôl. Sú reálne unavené. Pre mnohých učiteľov je to finančne neudržateľné. Na druhej strane je to vyjadrenie občianskeho postoja, čo znie ako klišé, ale nič také z univerzitnej pôdy dosť dlho vôbec neprišlo. V tomto vidím najväčší potenciál. A to napriek tomu, že sa na vysokých školách ozývajú hlasy, že by sme mali bojovať za naše požiadavky. V tomto štrajku však nejde primárne o naše požiadavky, ale pokúsiť sa konečne vyjadriť svoj postoj. Nech zaznie hlas vysokých škôl, aj keby malo ísť len o jednotlivcov. Je to dosť veľká skupina a jej potenciál pre vývoj spoločnosti je dosť podstatný.

Čakáte, že sa vašou iniciatívou niečo zmení?

Nemáme predstavu, že do niekoľkých dní chceme zmeny v zákonoch. Asi každý je dosť inteligentný na to, aby vedel, že šanca, že by sa to stalo, je minimálna. Ale treba, aby sa rozprávalo o reálnych témach, lebo školstvo je reálna téma, ktorá je dôležitá pre všetkých. Aby sa nehovorilo o zástupných témach – kto má aké účtovníctvo na povale či utečenci. Môže to prispieť k tomu, že vnímanie školstva a učiteľov sa posunie k lepšiemu. Chceme, aby sa vedelo, že sme partneri do diskusie. Aby to nebolo o tom, že nás skúšajú, kam až môžu zájsť, a tak nám nedajú sifóny za 270 eur, ale za 500.

Takže neočakávate, že by sa do volieb stihli splniť požiadavky, ale skôr chcete ukázať, že aj vysoké školy vedia vyjadriť názor?

Keby teraz prišli ľudia z vlády a začali by hľadať riešenia, tak by to bolo výborné. Ja to však neočakávam, lebo som realista a viem, ako funguje politický systém a niektoré naše strany. Bolo by to super, ale za 3 týždne štrajku nenastal žiadny posun v komunikácii s ministerstvom a vládou.

Prečo sa s učiteľmi nikto nebaví?

Školstvo bolo počas všetkých doterajších vlád úplne na konci záujmu každej z nich, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Či je to teraz horšie, o tom nechcem polemizovať. Spoločnosť sa vyvinula do stavu, že učiteľov vníma tak, že neukazujú svoju integritu, svaly a že nemajú čo povedať. To sa ukázalo tými niekoľkými štrajkmi. Jeden sa skončil fiaskom.

Štrajk učiteľov:

  • Ostrý a neobmedzený sa začal 25. januára
  • Celkovo sa zapojilo takmer 15-tisíc pedagógov zo základných, stredných a materských škôl
  • Majú tri požiadavky – o 140 eur zvýšiť platy tento rok a o 90 na budúci; požadujú 400 miliónov na dofinancovanie vybavenia škôl a pomôcok, ako aj zmeny v kontinuálnom vzdelávaní
  • Od pondelka 15. 2. preberajú štrajk vysoké školy, ktoré by nemali učiť 

Myslíte ten v roku 2012? Vtedy s nimi však rokovali. V čom je rozdiel v porovnaní s dnešným štrajkom?

Asi ide aj o požiadavky. Mnoho ľudí kritizuje štrajk, lebo zúžil požiadavky na tri základné oblasti a nehovorí sa o reforme školstva. Ale celková reforma školstva je taká veľká vec, že štrajkovými požiadavkami sa to nedá vymáhať. Najskôr treba začať dialóg, ktorý tu neexistuje, a z neho vzíde diskusia, čo má reforma školstva obsahovať. Lebo všetci vieme, že je potrebná, a to na všetkých stupňoch. Tu sa učitelia ozvali, že sú chudáci, ktorí zarábajú pár stoviek eur, a tak ich aj vnímajú. Najskôr sa musí zvýšiť status učiteľov. Musia ukázať, čo robia, prečo je to dôležité, a prečo nemôžu zarábať 500 eur v hlavnom meste. Len príklad – písal mi kolega z katedry, že práve čítal ponuku z McDonaldu ísť tam vydávať hamburgery za 700 eur v hrubom.

Keď všetci vidia, že treba zmeny, prečo o nich vláda nehovorí?

Nekomunikuje sa preto, lebo školstvo nie je niečo, čo prinesie viditeľný výsledok v dohľadnom čase. Keď vláda v roku 2016 schváli nejaký výborný program na zlepšenie školstva, tak skôr ako v roku 2030 výsledok vidieť nebude. A to je, paradoxne, v rozpore s tým, ako funguje politický svet.

Nemal by byť o školstvo vyšší záujem?

Školstvo nie je oblasť, kde by strany mohli získať hlasy, kde by mohli odprezentovať výsledky. Nevidno to hneď. Nedá sa to spraviť tak, ako to teraz robí premiér, že si tam dá fajočky, že niečo zlepšili. Príklad z Fínska – ich východisková situácia bola omnoho lepšia ako u nás, ale urobili niečo, čo sa ukázalo až o desať rokov. A to je pre politikov zlé. Preto je dôležitý verejný tlak. Problém však je, že niektorí rodičia majú školy na to, aby tam odložili deti, a je im úplne jedno, čo sa tam deje. Druhá skupina rodičov, najmä s vyššími príjmami, keď vidí, že škola je zlá, dá dieťa do súkromných škôl. A systém prokrastinuje ďalej.

Prekvapilo vás, ako sa vláda k učiteľom správala?

Nie, vôbec. Nik nevedel, koľko ľudí sa zapojí. Myslel som si, že vláda nejako zareaguje, až keď sa ich zapojí veľmi veľa. Stále zaznieva, prečo to učitelia robia pred voľbami. Je tu také nepísané pravidlo, že pred voľbami sa takéto veci robiť nemajú. Mnohí ľudia, aj moji kolegovia, prebrali túto rétoriku a hovoria, že s tým súhlasia, treba ich podporiť, ale nie teraz pred voľbami.

Neignorujú ich aj preto, že učiteľov bolo v štrajku málo? V roku 2012 bolo v uliciach zhruba 60-tisíc ľudí. Teraz sa zapojilo takmer 15-tisíc, skončil sa pri menej ako 4-tisíc.

Áno. Keby 60 percent základných škôl vstúpilo do štrajku, tak je to pre vládu omnoho väčší problém. Na druhý deň by sa hneď diskutovalo. Bol by to na ňu ozajstný tlak. Na druhej strane je to začarovaný kruh, lebo málo ľudí si dovolí ísť do štrajku a ľudia sú už unavení tým, že majú veľa roboty, sú radi, že prežívajú, je na nich vytváraný spoločenský tlak. Niekde je aj takéto zamestnanie východiskom, lebo sú regióny s vysokou nezamestnanosťou, a nie každý má šancu si privyrobiť ako v Bratislave.

Nezlyhali učitelia aj organizátori, keď sa ich zapojilo tak málo?

Nenazval by som to zlyhanie. Štrajk nedosiahol požiadavky, ale dosiahol oveľa viac. Hovorí sa o školstve. A to je v tejto chvíli dôležitejšie ako požiadavky. A je to odpoveď aj na to, prečo sa teraz zapájajú vysoké školy. Nemyslíme si, že keď sa teraz ozveme, hneď pribehne premiér s ministrom a povedia, že všetko splnia. Ale bude vidieť, na akej strane stojíme a že sme partneri do diskusie.

Máme málo mladých učiteľov; tí, čo učia desať a viac rokov, majú vyššie platy. Platy nie sú veľký problém mimo Bratislavy. Nie je teda problém, že učitelia sú voči sebe málo solidárni?

Ľudia sú vo všeobecnosti málo solidárni. Nielen v školstve. Problém s platmi je len čiastkový. Celkovo je problém vo financovaní škôl. Zdá sa mi zvláštne, že ja ako rodič mám platiť vymaľovanie triedy a položenie parkiet. To sa pritom deje. A popritom vieme o zle preinvestovaných peniazoch. Solidarita je kľúč ku všetkému. Teraz pri organizovaní štrajku mi napríklad hovoria: „U nás na fakulte je nás pár a zaujímame sa o to, ale vedenie fakulty neurobí nič, nedajú výzvu ani inštrukcie.“ To ma vždy zarazí. Potrebujú inštrukcie? Nie je to protest proti vedeniu fakulty alebo rektorovi. Nevidím v tom ani provokáciu. Ja prichádzam o mzdu. Je to vyjadrenie toho, že som na univerzite, ktorá je súčasťou spoločenského diania, a vychovávam mladých ľudí, ktorí tu budú občanmi. O tom, že sa chcem do toho zapojiť a využívam na to legálny nástroj. Nepotrebujem inštrukcie z vedenia. A to je aj na základných a stredných školách – ľudia ako keby očakávali väčšiu koordinovanú aktivitu.

Hlas zhora?

Áno, ktorý povie, že toto spravíte a takýto bude výsledok. To sa nás mnohí pýtajú: „Prečo máme bojovať, keď nám to nič neprinesie?“ Rešpektujem ten názor. Ale teraz ide o to, že sa tu niekomu niečo deje, niekto ho ignoruje a nie je to správne. A mali by sme niečo spraviť pre to, aby sa to zmenilo.

Nie je to preto, že slovenské vysoké školy nie sú naučené hovoriť svoj názor?

Je. Ale má za vysokú školu hovoriť jej vedenie alebo jednotlivci? Učitelia sa nekoordinovane vyjadrujú. Je to pochopiteľné, každý hovorí za seba. Ale neznie tu ani názor študentov.

Nejde len o túto tému. Napríklad pri utečencoch Karlova univerzita dala vyhlásenie, že ponúkne utečencom štúdium a internáty. U nás hlasy k spoločenským otázkam zaznievajú málo.

Málo, takmer vôbec.

Čím to je?

Mala by tu byť metodika prerozdeľovania peňazí, ktorá bude spravodlivá. Majú byť presné pravidlá, podľa ktorých sa peniaze rozdeľujú. Záleží však na tom, koľko minister vylobuje pre svoj rezort a koľko dá na vysoké školy. Ale funguje to reálne tak, že sa peniaze rozdeľujú všelijako, nie je to celkom jasné. Nie je to celkom nespravodlivé, ale závisí to aj od toho, kto si vie čo vybaviť. Toto by však nemalo dopredu ovplyvňovať uvažovanie ľudí, ktorí sa potom sami cenzurujú. A napríklad sa nevyjadria k utečencom, lebo práve teraz má toto niektorá strana v agende a budú to brať ako politizáciu debaty.

Boja sa, že dostanú menej peňazí?

Áno, ale tak by to nemalo fungovať. Nie som naivný, aby som veril, že sa to bez problémov zmení. Samozrejme, že to takto bude stále. Ale spôsobuje to, že sa nikto neozve.

V rozhovore pre .týždeň ste povedali, že pre vládu nie sú rektori autoritami. Prečo?

Je to tým, že sa vedenie vysokých škôl neozýva. Ak som ticho, tak ma nik nebude brať za autoritu, lebo ani nebudú vedieť, že existujem. Závisí to aj od toho, ako spolu komunikujú. Niekto komunikuje tak, že povie: „Situácia v školstve je zlá, ale nejako to hore urobte, dajte mi niečo z tých peňazí a ja to použijem, ako viem.“ Verím, že rektori konajú v dobrom úmysle vybaviť niečo pre svoje univerzity. Ale ten dobrý úmysel dláždi cestu do pekla. Vytvára to situáciu, že človek, ktorý rozdeľuje peniaze, je v pozícii sily a zemepána: „Všetci prišli prosiť a ja teraz uvidím, kto bude prosiť najviac.“ To by tak nemalo byť. A preto asi nie sú rektori vysokých škôl autoritami a stali sa úradníkmi. Majú množstvo agendy, inštitútov, rokovaní. Je nereálne, aby to takto fungovalo. V Česku teraz majú návrh, aby sa zmenil akreditačný systém. Nemám to úplne naštudované, ale minimálne je to snaha posunúť veci ďalej. U nás sa to stále len nabaľuje, komplikuje.

Cítite hlas, že školy nejdú do štrajku, lebo sa boja, že dostanú menej peňazí?

Cítim ho výrazne. Do istej miery to aj rešpektujem. Chápem a rozumiem tomu, ale nemalo by to tak byť.

Kde ho cítiť najviac?

Nechcem nikoho menovať. Ale v Bratislave je možno väčšia energia, aj v Bystrici, ale na východe sa ľudia, ktorí chceli ísť do štrajku, cítia veľmi osamelí. Aj tam sú ľudia, ktorí si buchli päsťou, ale vyzerá to tam byť omnoho viac zabetónované a ľudia sa oveľa viac bránia ísť do niečoho, čo by mohlo byť konfliktné s politickou reprezentáciou. Ale to je len môj pocit.

Vyzerá to tak aj podľa prihlásených vysokých škôl, ktoré zverejnila Iniciatíva slovenských učiteľov. Z Košíc je tam len UPJŠ.

V tom zozname sú školy zaradené aj vtedy, ak sa zapojí jeden človek. Niekde to môže byť 50 ľudí, inde jeden.

Ako to je reálne?

Neviem. Nemám údaje. V stredu sa to len spustilo, a teraz sa ľudia začínajú o tom dozvedať. Na začiatku sme sa bavili asi desiati, ktorí sa poznáme. Čo bude o týždeň, neviem. Najlepšie by bolo, ak by sa zapojilo čo najviac ľudí. Ale už je dosť aj to, že sa ozval nejaký hlas. Na naše stretnutie akademickej obce prišli aj ľudia zvonka a aj na zasadnutie senátu spontánne prišli ľudia, ktorí sa tu nikdy neukázali. A zrazu prišli, lebo ich to zaujíma. Aj keď sa na ich fakultách nikto nezapojil.

Ako bude v pondelok vyzerať vyučovanie?

Máme predstavu, že navonok ukážeme, že sú tu ľudia, ktorí sa o školstve chcú rozprávať. Mali by sme všetci prísť – aj študenti, aj učitelia. Tí, čo štrajkujú, by nemali vyučovanie, ale bude sa diskutovať napríklad o školstve. Chceli by sme spraviť workshopy so študentmi, aby mohli povedať, čo sa im nepáči a čo by chceli inak. Spravíme stretnutia akademickej obce, kde zavoláme rečníkov z fakulty, aby vystúpili na témy školstvo, vzdelávanie, občianska spoločnosť. Sme humanitná fakulta, tak je to aj prirodzená náplň. Urobíme to, po čom všetci volajú: prepojíme teóriu s praxou, lebo toto je reálne prax pre humanitné odbory – týka sa to žurnalistiky, politológie, sociológie.

Nepovedal vám nikto z univerzity, že máte byť radšej ticho?

Takto explicitne nie. Nie sú veľmi radi, že sa vystrkujú rožky. Ak by mi to povedali, prišiel by som ja za vami, že sa to tu deje. Možno je to na iných univerzitách. Mám hlasy, že niekde vedúci katedier a ľudia vo vedení odhovárajú ľudí a hovoria im, že sa im to vráti. To sa dialo aj na základných a stredných školách. Rozumiem tomu, lebo zriaďovateľ či riaditeľ s tým má vždy len problém.

Ale od rektora najväčšej univerzity na Slovensku by sa malo očakávať, že bude autorita, ktorá sa postaví za tých, ktorých ignorujú.

Súhlasím. Náš dekan je v tomto výnimočný a musím ho pochváliť, lebo z titulu svojej funkcie nepovedal: „Jasné, choďte do štrajku, idem s vami.“ Ale na druhej strane povedal, že máme jeho morálnu podporu, je to slobodné rozhodnutie a je to správna vec, lebo učitelia si zaslúžia podporu.

Z vašej univerzity sa koľko ľudí zapojí?

Neviem. Stretávame sa každý deň, ľudia sa o tom rozprávajú, ale nie je isté, koľko sa zapojí.

Musíte ich presviedčať, alebo sa ľudia hlásia?

Jedno aj druhé. Hlásia sa mnohí, že chcú ísť do štrajkového výboru, a majú aj kolegov, ktorí sa pridajú. Potom sú takí, ktorí, keď ich oslovíme, povedia, že je to dobrá vec, ale teraz nemajú čas, majú zdravotné problémy alebo sa už nademonštrovali dosť. Je to legitímny názor. Ale ešte som nepočul, že by niekto povedal, že je to blbosť. Skôr sú také klasické reakcie – čo tým chcete dosiahnuť, prečo máme za niekoho iného bojovať a môže sa stať, že aby ich uspokojili, zoberú peniaze nám.

Sú požiadavky učiteľov oprávnené?

Určite. Začnem dlhodobým vzdelávaním. Je to obrovský zmätok. Musí sa to zracionalizovať a zjednodušiť. Robili sme semináre pre angličtinárov, aj sa na ne tešili, ale nesadlo to do kreditového systému. Takže reálne im to pomohlo, ale tabuľkovo nie. A prejsť celý moloch, aby za to dostali kredity, bolo veľmi náročné. Takže je to oprávnená požiadavka.

Ďalej žiadajú 400 miliónov do škôl.

Je to oprávnené, ale je veľký otáznik, ako ustrážiť, aby sa peniaze použili dobre. Aby sa napríklad nenakúpili iPady, ktoré – ako kdesi zistili – sú nekompatibilné so všetkým ostatným. Ale tam, kde chýbajú peniaze, je to bez debaty. A nezdá sa mi to taká suma, ktorá by mala položiť rozpočet.

A platy?

Myslím, že áno. Malo by sa to plošne začať na oveľa vyššej sume. A argument, že si niektorí ani 500 eur nezaslúžia, platí, ale to platí všade. Teoreticky by sme sa mali baviť, či aj všetci poslanci robia toľko, že si zaslúžia svoj plat, a poďme podľa zásluh aj tam. Ale minimálna zložka u nich a u učiteľov je úplne inde. Poviem to na príklade mojich študentov. Mal som skupinu, ktorá študovala učiteľský smer angličtiny s filozofiou a históriou. Keď u nás skončili magisterské štúdium, išli sa na rok dovzdelať do Anglicka. Majú takú kvalifikáciu, že by mohli učiť angličtinu hoci aj v Dubaji za päťnásobok toho, čo zarobia tu. Ale všetci chceli učiť na bratislavských gymnáziách a tam aj sú. To, že dostali nástupný plat okolo 580 eur, som považoval za kriminálny čin. A človek nemá nádej, že mu to o tri roky porastie, keď sa osvedčí. Dnes sú všetci v štrajku.

Koľko by bol ideálny nástupný plat?

Keď má niekto v Bratislave začínať na menej ako 750 eur v hrubom, je to problém. Môže to pár rokov zvládnuť sám, ale ak chce mať rodinu a ostať v Bratislave, tak neviem, či to je jednoduché. Najmä keď vie, že bude mať taký príjem desať rokov.

Vidieť na študentoch, že učiteľstvo je málo platené?

Vidieť. Máme pedagogické štúdium angličtiny s rozličnými kombináciami a je oň aj menší záujem, aj sa hlásia slabší študenti. Tí, čo nemali šancu sa dostať inam, tak idú sem. Sú tu aj veľmi dobrí študenti, často však po bakalárovi odchádzajú niekam inam. Ťažko sa to meria, ale vidieť to. Je to do očí bijúce. V jednom roku sme mali vo všetkých kombináciách vyše 30 študentov učiteľstva. A do magisterského ročníka prešiel jeden.

Nespravili skúšky?

Alebo odišli sami, lebo zistili, že to je pre nich príliš náročné. Ale je tam aj desať až 15 percent vynikajúcich, ale tých často zhltne systém.

Lekárom zvýšili platy, ale na kvalite sa to neprejavilo. Môže sa niečo také stať v školstve? Nebude to len o tom, že sa do školstva naleje niekoľko stoviek miliónov eur a nič sa nezmení?

Môže sa to stať. Vyžaduje si to aj ďalšie kroky. Nemala by sa diskusia zúžiť na to, že niekomu teraz rýchlo zvýšia platy. Reálny problém v zdravotníctve je inde. Mnoho kvalitných ľudí tam nechce pracovať, teraz už nie vinou nízkych platov, ale preto, čo sa tam deje v manažmentoch a pri nákupoch techniky. Systém je nastavený tak, že tam za každým rohom smrdí korupcia. Ale za tri roky sa to nedá zmeniť. Tretina študentov na lekárskych fakultách hovorí, že odíde, lebo sú tu tlaky zo všetkých strán. A to platí aj pre školstvo, aby tam na ceste od štátu k žiakovi, tak ako je to na ceste od lekára k pacientovi, neboli ľudia, ktorí si utrhnú svoj kus a k prijímateľovi sa dostane len taký ohryzok. Tomu treba predísť. Zvýšením platov sa nastaví len začiatok toho, čo by malo nasledovať. Či sa to dá vyriešiť za tri roky, je otázne. Ak sa to však nezačne, môže to trvať aj sto rokov. Platy samy osebe nie sú riešením.

Ste optimista, že nová vláda niečo zmení?

Ja som optimista len v tom, že som vďačný, že sa tento hlas ozval. Dá sa debatovať donekonečna, či sú požiadavky presné a či zmenia systém. Ale to je druhoradé. Prvoradé je to, že sa ozvala nejaká väčšia masa, ktorá nie je možno kritická, ale je to veľká časť ľudí. A títo ľudia hovoria, že o tom treba debatovať a treba to robiť inak. Je to trochu smiešne, lebo toto by vláda a ministerstvo mali dávno vedieť. Ale toto sa dosiahlo.

A čo očakávate, že nová vláda urobí?

Keď vidím všetkých tých ľudí, ktorí vo všetkých stranách sú, tak mám pocit, že to nebude nejaké terno. Aj programy, ktoré som čítal, sú všeobecné. Také, ako mali strany doteraz, a tak to aj dopadlo. A nikto nehovorí konkrétnosti a ak ich hovorí, tak neverím, že to tak bude. Nie som optimista, že by politici sami zrazu prišli na to, že musia školstvo riešiť, lebo je to pre nich len záťaž a vždy to tak bude. Jedine, že by sa stalo niečo výnimočné a nejaký osvietený minister by náhodou zaviedol precedens, v ktorom by všetci pokračovali. Možno by malo byť na legislatívnej úrovni pripravené memorandum, kde by sa všetci zaviazali k istej úrovni školstva. A všetci by to dodržiavali. Niečo na štýl minimálnej mzdy, také minimálne pravidlá, ako to bude fungovať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Protesty učiteľov

Slovensko

Teraz najčítanejšie