sobota

Organizuje štrajk na univerzitách: Cítiť tlaky, aby sme nevystrkovali rožky

Ivan Lacko vedie Akademický senát Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Iniciuje štrajk na vysokých školách. Je podľa neho dôležité pomôcť učiteľom a aj ukázať, že aj univerzity majú názor. Často ho totiž nehovoria.

Zdroj – archív I. L.

Prečo idú vysoké školy do štrajku?

Na jednej strane je to podpora učiteľom. Mali by sme im pomôcť, keď už reálne nevládzu. Ide o vyjadrenie solidarity. Metaforicky preberáme štafetu základných a stredných škôl. Sú reálne unavené. Pre mnohých učiteľov je to finančne neudržateľné. Na druhej strane je to vyjadrenie občianskeho postoja, čo znie ako klišé, ale nič také z univerzitnej pôdy dosť dlho vôbec neprišlo. V tomto vidím najväčší potenciál. A to napriek tomu, že sa na vysokých školách ozývajú hlasy, že by sme mali bojovať za naše požiadavky. V tomto štrajku však nejde primárne o naše požiadavky, ale pokúsiť sa konečne vyjadriť svoj postoj. Nech zaznie hlas vysokých škôl, aj keby malo ísť len o jednotlivcov. Je to dosť veľká skupina a jej potenciál pre vývoj spoločnosti je dosť podstatný.

Čakáte, že sa vašou iniciatívou niečo zmení?

Nemáme predstavu, že do niekoľkých dní chceme zmeny v zákonoch. Asi každý je dosť inteligentný na to, aby vedel, že šanca, že by sa to stalo, je minimálna. Ale treba, aby sa rozprávalo o reálnych témach, lebo školstvo je reálna téma, ktorá je dôležitá pre všetkých. Aby sa nehovorilo o zástupných témach – kto má aké účtovníctvo na povale či utečenci. Môže to prispieť k tomu, že vnímanie školstva a učiteľov sa posunie k lepšiemu. Chceme, aby sa vedelo, že sme partneri do diskusie. Aby to nebolo o tom, že nás skúšajú, kam až môžu zájsť, a tak nám nedajú sifóny za 270 eur, ale za 500.

Takže neočakávate, že by sa do volieb stihli splniť požiadavky, ale skôr chcete ukázať, že aj vysoké školy vedia vyjadriť názor?

Keby teraz prišli ľudia z vlády a začali by hľadať riešenia, tak by to bolo výborné. Ja to však neočakávam, lebo som realista a viem, ako funguje politický systém a niektoré naše strany. Bolo by to super, ale za 3 týždne štrajku nenastal žiadny posun v komunikácii s ministerstvom a vládou.

Prečo sa s učiteľmi nikto nebaví?

Školstvo bolo počas všetkých doterajších vlád úplne na konci záujmu každej z nich, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Či je to teraz horšie, o tom nechcem polemizovať. Spoločnosť sa vyvinula do stavu, že učiteľov vníma tak, že neukazujú svoju integritu, svaly a že nemajú čo povedať. To sa ukázalo tými niekoľkými štrajkmi. Jeden sa skončil fiaskom.

Štrajk učiteľov:

  • Ostrý a neobmedzený sa začal 25. januára
  • Celkovo sa zapojilo takmer 15-tisíc pedagógov zo základných, stredných a materských škôl
  • Majú tri požiadavky – o 140 eur zvýšiť platy tento rok a o 90 na budúci; požadujú 400 miliónov na dofinancovanie vybavenia škôl a pomôcok, ako aj zmeny v kontinuálnom vzdelávaní
  • Od pondelka 15. 2. preberajú štrajk vysoké školy, ktoré by nemali učiť 

Myslíte ten v roku 2012? Vtedy s nimi však rokovali. V čom je rozdiel v porovnaní s dnešným štrajkom?

Asi ide aj o požiadavky. Mnoho ľudí kritizuje štrajk, lebo zúžil požiadavky na tri základné oblasti a nehovorí sa o reforme školstva. Ale celková reforma školstva je taká veľká vec, že štrajkovými požiadavkami sa to nedá vymáhať. Najskôr treba začať dialóg, ktorý tu neexistuje, a z neho vzíde diskusia, čo má reforma školstva obsahovať. Lebo všetci vieme, že je potrebná, a to na všetkých stupňoch. Tu sa učitelia ozvali, že sú chudáci, ktorí zarábajú pár stoviek eur, a tak ich aj vnímajú. Najskôr sa musí zvýšiť status učiteľov. Musia ukázať, čo robia, prečo je to dôležité, a prečo nemôžu zarábať 500 eur v hlavnom meste. Len príklad – písal mi kolega z katedry, že práve čítal ponuku z McDonaldu ísť tam vydávať hamburgery za 700 eur v hrubom.

Keď všetci vidia, že treba zmeny, prečo o nich vláda nehovorí?

Nekomunikuje sa preto, lebo školstvo nie je niečo, čo prinesie viditeľný výsledok v dohľadnom čase. Keď vláda v roku 2016 schváli nejaký výborný program na zlepšenie školstva, tak skôr ako v roku 2030 výsledok vidieť nebude. A to je, paradoxne, v rozpore s tým, ako funguje politický svet.

Nemal by byť o školstvo vyšší záujem?

Školstvo nie je oblasť, kde by strany mohli získať hlasy, kde by mohli odprezentovať výsledky. Nevidno to hneď. Nedá sa to spraviť tak, ako to teraz robí premiér, že si tam dá fajočky, že niečo zlepšili. Príklad z Fínska – ich východisková situácia bola omnoho lepšia ako u nás, ale urobili niečo, čo sa ukázalo až o desať rokov. A to je pre politikov zlé. Preto je dôležitý verejný tlak. Problém však je, že niektorí rodičia majú školy na to, aby tam odložili deti, a je im úplne jedno, čo sa tam deje. Druhá skupina rodičov, najmä s vyššími príjmami, keď vidí, že škola je zlá, dá dieťa do súkromných škôl. A systém prokrastinuje ďalej.

Prekvapilo vás, ako sa vláda k učiteľom správala?

Nie, vôbec. Nik nevedel, koľko ľudí sa zapojí. Myslel som si, že vláda nejako zareaguje, až keď sa ich zapojí veľmi veľa. Stále zaznieva, prečo to učitelia robia pred voľbami. Je tu také nepísané pravidlo, že pred voľbami sa takéto veci robiť nemajú. Mnohí ľudia, aj moji kolegovia, prebrali túto rétoriku a hovoria, že s tým súhlasia, treba ich podporiť, ale nie teraz pred voľbami.

Neignorujú ich aj preto, že učiteľov bolo v štrajku málo? V roku 2012 bolo v uliciach zhruba 60-tisíc ľudí. Teraz sa zapojilo takmer 15-tisíc, skončil sa pri menej ako 4-tisíc.

Áno. Keby 60 percent základných škôl vstúpilo do štrajku, tak je to pre vládu omnoho väčší problém. Na druhý deň by sa hneď diskutovalo. Bol by to na ňu ozajstný tlak. Na druhej strane je to začarovaný kruh, lebo málo ľudí si dovolí ísť do štrajku a ľudia sú už unavení tým, že majú veľa roboty, sú radi, že prežívajú, je na nich vytváraný spoločenský tlak. Niekde je aj takéto zamestnanie východiskom, lebo sú regióny s vysokou nezamestnanosťou, a nie každý má šancu si privyrobiť ako v Bratislave.

Nezlyhali učitelia aj organizátori, keď sa ich zapojilo tak málo?

Nenazval by som to zlyhanie. Štrajk nedosiahol požiadavky, ale dosiahol oveľa viac. Hovorí sa o školstve. A to je v tejto chvíli dôležitejšie ako požiadavky. A je to odpoveď aj na to, prečo sa teraz zapájajú vysoké školy. Nemyslíme si, že keď sa teraz ozveme, hneď pribehne premiér s ministrom a povedia, že všetko splnia. Ale bude vidieť, na akej strane stojíme a že sme partneri do diskusie.

Máme málo mladých učiteľov; tí, čo učia desať a viac rokov, majú vyššie platy. Platy nie sú veľký problém mimo Bratislavy. Nie je teda problém, že učitelia sú voči sebe málo solidárni?

Ľudia sú vo všeobecnosti málo solidárni. Nielen v školstve. Problém s platmi je len čiastkový. Celkovo je problém vo financovaní škôl. Zdá sa mi zvláštne, že ja ako rodič mám platiť vymaľovanie triedy a položenie parkiet. To sa pritom deje. A popritom vieme o zle preinvestovaných peniazoch. Solidarita je kľúč ku všetkému. Teraz pri organizovaní štrajku mi napríklad hovoria: „U nás na fakulte je nás pár a zaujímame sa o to, ale vedenie fakulty neurobí nič, nedajú výzvu ani inštrukcie.“ To ma vždy zarazí. Potrebujú inštrukcie? Nie je to protest proti vedeniu fakulty alebo rektorovi. Nevidím v tom ani provokáciu. Ja prichádzam o mzdu. Je to vyjadrenie toho, že som na univerzite, ktorá je súčasťou spoločenského diania, a vychovávam mladých ľudí, ktorí tu budú občanmi. O tom, že sa chcem do toho zapojiť a využívam na to legálny nástroj. Nepotrebujem inštrukcie z vedenia. A to je aj na základných a stredných školách – ľudia ako keby očakávali väčšiu koordinovanú aktivitu.

Hlas zhora?

Áno, ktorý povie, že toto spravíte a takýto bude výsledok. To sa nás mnohí pýtajú: „Prečo máme bojovať, keď nám to nič neprinesie?“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Protesty učiteľov

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |