Denník N

Keď niekto povie, že nedá do seba chémiu a pritom sa napije minerálky, je mi to smiešne, vraví chemička

Jana Chrappová. Foto - Juraj Sedlák/Seesame
Jana Chrappová. Foto – Juraj Sedlák/Seesame

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Vysokoškolská pedagogička Jana Chrappová organizuje popri práci aj chemické olympiády či korešpondenčné semináre pre stredoškolákov. „Motivuje ma práca s mladými ľuďmi a to, že im môžem ukázať, ako môžu dosahovať úspechy vo veciach, ktorým obetujú určitý čas,“ hovorí vedkyňa, ktorá sama chémiu pôvodne študovať ani nechcela.

Dnes jej však bežne venuje aj dlhé večery a víkendy, počas ktorých pripravuje chemické talenty na domáce i medzinárodné súťaže. V roku 2023 získala Cenu Dionýza Ilkoviča pre inšpiratívnych učiteľov, ktorí vzdelávajú mladých ľudí aj nad rámec povinného vyučovania.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • čo znamená úspech v medzinárodnej olympiáde pre ďalšie štúdium,
  • ako si môžu stredoškoláci vyskúšať jeden deň v živote vedca,
  • prečo to niektorí študenti vzdávajú s chémiou už počas prvého semestra,
  • v čom spočíva talent na chémiu.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Zalaminovanú periodickú tabuľku chemických prvkov mal v školskej taške azda každý. Zmestí sa zloženie celého vesmíru a jeho stavebných kameňov na tú jednu A5-ku?

V podstate áno. Chemické prvky v periodickej tabuľke vlastne môžeme rozdeliť na dve skupiny. Veľmi veľa z nich je súčasťou rôznych materiálov, s ktorými sa môžeme stretnúť bežne. A časť z chemických prvkov bola len takzvane umelo vytvorená (94 sa vyskytuje na planéte Zem, zvyšných 24 bolo umelo pripravených – pozn. red.). S nimi majú dočinenia skôr fyzici.

Rozširuje sa táto tabuľka, alebo je konečná?

Určite by som nepovedala, že je konečná. Momentálne ju však aj naši študenti poznajú práve v tej podobe, v ktorej je absolútne vyplnená. Každý zo 118 „chlievikov“, ktoré sa v nej nachádzajú, je zaplnený nejakou značkou.

Fyzici hľadajú takzvanú novú fyziku, ktorá presahuje štandardný model, už roky. Hľadá sa aj nejaká nová chémia?

Neviem, čo by som definovala ako novú chémiu, ale v tej „starej“ je ešte stále veľmi veľa výziev. Napríklad v oblasti výskumu nových materiálov, ktoré nám môžu pomôcť vyriešiť aktuálny problém s batériami v elektromobiloch. Alebo vo výskume nových liečiv, ktoré sú presne dizajnované na liečbu konkrétnych chorôb. Takže stále sú tu významné oblasti, v ktorých je výskum možné posúvať ďalej.

Slovo chémia má v niektorých kontextoch negatívnu asociáciu. Napríklad, že chémia je niečo nezdravé, čo si ľudia nechcú dávať do tela, lebo im to ublíži. Ako to vnímate z pozície chemičky?

Keďže všetko je zložené z nejakých chemických prvkov, tak povedať „Nedám do seba chémiu“ a napiť sa napríklad „prírodnej“ minerálnej vody sa mi zdá až smiešne. Minerálna voda je roztokom hneď niekoľkých minerálnych látok, takže tam je tej chémie dosť veľa. Takto by sme mohli ísť od jedla cez kozmetické prípravky až po oblečenie. Za tým všetkým je chémia.

Učíte na vysokej škole, no v rámci chemických olympiád a korešpondenčných seminárov pracujete najmä so stredoškolákmi. Darí sa nám v súťažiach mladých chemických talentov presadiť v medzinárodnej konkurencii?

Myslím si, že v rámci chemickej olympiády sa nám to darí veľmi dobre. Tento rok napríklad na Medzinárodnej chemickej olympiáde v Zürichu získali naši súťažiaci tri strieborné medaily a jednu bronzovú. Ako najväčšieho rivala často vnímame Českú republiku a väčšinou sa snažíme porovnávať sa najmä s ňou.

Ste predsedníčkou krajskej komisie chemickej olympiády. Čo to znamená?

Mám na starosti organizáciu krajských kôl pre všetky kategórie v Bratislavskom kraji. Súčasne sa snažím koordinovať aj prácu v rámci okresných komisií, pretože v základnoškolských kategóriách prebiehajú aj okresné kolá. V tých vyšších sa už zo školského kola postupuje priamo na kraj.

Čo má robiť rodič, keď si všimne, že jeho dieťa baví chémia, číta si o nej knižky a podobne? Ako sa môže do takýchto olympiád zapojiť?

Väčšinou je to tak, že keď už na základných školách osloví takýto rodič alebo priamo žiak svojho učiteľa s tým, že má záujem o riešenie chemickej olympiády, tak učiteľ zorganizuje školské kolo. Potom v závislosti od kategórie a úspešnosti postupuje ďalej.

Jana Chrappová v laboratóriu. Zdroj – Juraj Sedlák/ Seesame

Čo znamená úspech v medzinárodnom kole väčšej súťaže pre študenta alebo študentku do budúcna?

Už samotné zapojenie sa do takejto súťaže im prináša obrovské skúsenosti. Pokiaľ získajú medailu na medzinárodnej chemickej olympiáde, môžu sa celkom iste uchádzať o štúdium na prestížnych univerzitách v zahraničí, čo otvára ďalšie možnosti pre rozvoj ich talentu. Napríklad v Čechách sa takíto súťažiaci dostanú bez problémov na štúdium chémie bez prijímacích pohovorov. Pokiaľ by chceli študovať nejaké iné príbuzné odbory, napríklad medicínu, tak tam už s najväčšou pravdepodobnosťou musia prejsť aj cez pohovory, ale úspechy im môžu pomôcť k lepšiemu umiestneniu v konečných rebríčkoch.

Zostávajú takíto úspešní chemici a chemičky študovať na Slovensku?

Snažíme sa o to, aby sme ich dostali práve na slovenské vysoké školy. Samozrejme, nie vždy tu naozaj aj ostanú – často si vyberajú štúdium v Českej republike, prípadne v iných krajinách. Ale aj s nimi sa snažíme udržiavať kontakty, aby sme mohli v budúcnosti nejako spolupracovať. Som predsedníčkou krajskej komisie siedmy rok a poznám niektorých bývalých olympionikov, ktorí dnes pracujú napríklad v Zürichu, alebo na iných špičkových chemických pracoviskách vo svete a stále udržiavajú kontakt so Slovenskom. Niektorí bývalí olympionici, ktorí pôsobili nejaký čas v zahraničí, sa dokonca po čase vrátili na Slovensko.

Približne koľko času musí úspešný riešiteľ alebo riešiteľka medzinárodného kola olympiády venovať chémii mimo klasického vyučovania?

Myslím, že sa tomu musia systematicky venovať niekoľko rokov. Tým, že chémia je náročná a rôznorodá, je potrebné, aby sa postupne tie informácie nabaľovali. Mnohí študenti tomu preto venujú naozaj veľmi veľa voľného času. Aj cez prázdniny, keď chodia na rôzne prípravné letné školy a riešia korešpondenčné semináre, ktoré sú pre nich možnosťou dostať sa k inému typu úloh a zlepšiť si zručnosti v laboratóriách.

Medzinárodné kolá vedeckých olympiád sa posledné roky organizovali v Kolumbii, Juhoafrickej republike, tento rok to bude v Thajsku. Je aj toto pre študentov motiváciou?

Myslím, že jednou z veľkých motivácií je, aby zabojovali o postup na medzinárodnú súťaž. Som pri výberových kolách Chemickej olympiády aj Olympiády mladých vedcov a vidím, že výberové kolá sú veľmi tvrdé, keďže sa zo Slovenska snažíme každý rok poslať na medzinárodné súťaže absolútnu špičku. Súťažiaci tomu musia naozaj veľmi veľa obetovať a účasť na medzinárodných podujatiach je vlastne „za odmenu“.

Koľko mimopracovného času tomu všetkému venujete vy?

To je ťažká otázka. Skutočne veľa. Bežne vlastne dokopy pracujem aj 12-14 hodín denne, takže niekedy sú to dlhé večery, inokedy víkendy.

Čo vás motivuje? Aj vy idete potom do Thajska alebo do Kolumbie?

Nie, na tieto medzinárodné olympiády nechodievam. Motivuje ma práca s mladými ľuďmi a to, že im môžem ukázať, ako môžu dosahovať úspechy vo veciach, ktorým obetujú určitý čas.

Školstvo je na Slovensku dlhodobo podfinancované. Máte niečo z týchto aktivít aj zaplatené alebo inak ohodnotené?

Financie sú v súvislosti so súťažami boľavou témou. Keďže som krajská predsedníčka pre Chemickú olympiádu, tak veľmi dobre viem, aké náročné je zorganizovať ju – hlavne jej praktickú časť. Tá je finančne náročná, lebo potrebujete chemikálie aj nejaké laboratórne vybavenie. Čo sa týka Chemickej olympiády, tak v rámci krajských kôl nám financie, ktoré sú na ne aktuálne pridelené, nestačia. Aby súťaž prebehla na patričnej úrovni, snažím sa ich všelijako tvorivo pozliepať, ale je to veľmi, veľmi náročné a ide to skôr na úkor iných. Lebo chemikálie musím mať, a tak si často poviem, dobre, budeme to dajme tomu opravovať zadarmo.

O učiteľoch sa podobne ako o lekároch hovorí, že svoju prácu vnímajú ako životné poslanie, čím sa často ospravedlňujú aj takéto nezaplatené hodiny práce. Nemali by sme sa od tejto rétoriky podľa vás už odpútať?

Rozhodne. Je dôležité zamyslieť sa nad financovaním takýchto aktivít, pretože ak chceme deklarovať, že máme záujem o ich podporu, tak by sa to malo premietnuť aj do zvýšenia ich financovania.

Už ste si niekedy povedali, že to celé nepotrebujete a končíte?

Nie. Pokiaľ sa stále nájdu v okolí fajn ľudia, s ktorými spolupracujem jednak v rámci Chemických olympiád, alebo na korešpondenčnom seminári ChemoUK, ktorý robíme v rámci fakulty, a v rámci týchto kolektívov bude stále dobrá atmosféra, tak budem mať motiváciu ďalej pracovať.

Pri preberaní Ceny Dionýza Ilkoviča ste povedali, že oveľa lepšie sa pracuje so študentkami a študentmi, ktorí sú už na strednej škole motivovaní ísť študovať prírodné vedy a venujú sa im aj vo svojom voľnom čase. Vysokú školu si však väčšina ľudí volí ešte pred dospelosťou. Nie je to priskoro na to, aby som presne vedel, čo chcem?

Je pravda, že mnohí žiaci sa na stredných školách ešte len hľadajú. Ale ani to, že sa predtým venovali napríklad chémii a zapájali sa do rôznych chemických súťaží, nemusí automaticky znamenať, že budú chémiu chcieť aj študovať. Napriek tomu tieto súťaže beriem ako prostriedok na vyhľadávanie talentovaných detí a snažím sa im ukázať, kde sa môžu rozvíjať ďalej. Ale je na nich, ako sa nakoniec rozhodnú.

Poznám súťažiacich, ktorí boli veľmi úspešní v chemických olympiádach a dnes sú z nich vynikajúci odborníci v iných odboroch. Takéto súťaže ich totiž naučia aj to, ako pracovať v strese a veľmi dobre sa rozhodovať v krátkom okamihu. Medzinárodná chemická olympiáda a jej kvalifikačné kolá sú postavené na zvládaní teoretickej a praktickej časti. Práve tá praktická je ťažká v tom, že študenti musia v krátkom čase zvládnuť súbežné riešenie niekedy aj troch absolútne odlišných úloh. To je veľmi náročné na časový manažment a celkovú tvorivosť, lebo ide o úlohy, ktoré vidia prvýkrát v živote. Musia sa vedieť zorientovať, rozhodnúť sa, ako tú úlohu uchopia, a podať čo najlepší výkon.

„Študenti často chcú študovať na mieste, ktoré už je pre nich známe,“ hovorí Jana Chrappová. Zdroj – Juraj Sedlák/Seesame

Stáva sa, že časť študentov po prvom semestri vysokej školy odchádza, lebo zistia, že chémia nie je pre nich?

Bohužiaľ, ten úbytok prichádza už počas prvého zimného semestra. Súvisí to s tým, že študenti idú často študovať odbor, o ktorom veľa nevedia a nemajú veľkú predstavu o tom, čo by s ním mohli v budúcnosti robiť. Keď potom už na škole reálne zistia, že je to pre nich príliš náročné, tak ani nemajú patričnú motiváciu popasovať sa s problémami a zvládnuť nároky štúdia.

V rámci letnej školy robíte podujatie, kde si môžu stredoškoláci vyskúšať, ako vyzerá jeden deň v živote vedca a jeho práca v laboratóriu. Čo sa počas neho deje?

Snažíme sa im ukázať, čo sa reálne na prírodovedeckej fakulte v rámci chemickej sekcie robí v laboratóriách. Poprosili sme kolegov, aby si na jeden deň zobrali dvojicu, prípadne trojicu takýchto študentov a zapojili ich do svojho výskumu. Väčšinou si pre nich pripravia nejakú úlohu, ktorú študenti realizujú, a pomôžu im k tomu spraviť prezentáciu. V posledný deň letnej školy máme minikonferenciu, kde si všetci účastníci medzi sebou odprezentujú, čo robili, k akým technikám sa dostali a čo bolo ich cieľom. Takýmto spôsobom sa stredoškoláci zoznámia s chémiou naprieč rôznymi laboratóriami a zistia, čím sa ich potenciálni budúci kolegovia zaoberajú.

Stretávate potom niektorých takýchto absolventov aj na prijímačkách alebo na prednáškach?

Niektorí z tých študentov k nám naozaj prichádzajú študovať, lebo už poznajú prostredie aj ľudí. Študenti často chcú študovať na mieste, ktoré už je pre nich známe, vedia, ako v rámci neho fungujú vzťahy a čím sa zaoberáme.

Vy ste pôvodne chémiu študovať nechceli. Ako prišlo k tomu, že ju vyučujete a venujete jej aj voľný čas?

Je to pravda, mojím snom bola geológia. Ale keďže som sa na vysokú školu hlásila ešte za socializmu a vtedy vstupovali do hry smerné čísla (kvóty na štúdium – pozn. red.) a ďalšie prekážky, pragmaticky som vyhodnotila, že najbližšie bude mať ku geológii anorganická chémia. Tak som sa na ňu prihlásila v nádeji, že budem mať aspoň nejaký kontakt s geológiou. Čaro nechceného je, že dnes učím základy chémie práve geológov.

Pracujete s vysokoškolákmi aj so stredoškolákmi. Vnímate u nich na prelome medzi strednou a vysokou školou výrazný rozdiel v tom, ako pristupujú k štúdiu?

Hlavný rozdiel je, že na vysokej škole pracujem so študentmi, z ktorých časť ešte celkom nevie, či chce naisto študovať, čo si vybrali. Preto s nimi treba aj úplne inak komunikovať. Často sa s nimi rozprávam o tom, kde všade sa s chémiou môžu stretnúť. Keďže učím aj na odboroch ako geológia, environmentalistika či biológia, snažím sa študentom ukázať, kde nejaké chemické znalosti reálne potrebujú a využijú.

Pri stredoškolákoch pracujem len s tými, ktorí sú už motivovaní vzdelávať sa v chémii ďalej, preto je komunikácia aj práca s takýmito žiakmi úplne inak posunutá. Sami veľmi veľa vecí chcú vedieť a nútia aj vyučujúcich neustále na sebe pracovať.

Veľa sme sa rozprávali o tom, ako sa pracuje s chemickými talentmi. Čo im vlastne musí ísť lepšie než ostatným deťom, aby ich učiteľ vedel podchytiť a motivovať?

V prvom rade musia mať veľmi dobré logické myslenie. V chémii sa však niektoré témy musia naučiť aj naspamäť. Vrátim sa znova k tej periodickej tabuľke, keďže značky prvkov sú akýmsi základom, ktorý by mali ovládať, pokiaľ chcú s chémiou robiť niečo ďalej. Určite by mali mať aj veľkú dávku trpezlivosti a odolnosti voči neúspechom, pretože experimentálna práca v chemickom laboratóriu je s nimi veľakrát spojená. Môžete štyri hodiny na niečom pracovať a na záver zistíte, že to vôbec nevyšlo tak, ako ste podľa teórie očakávali.

Takže aj na toto musí byť žiak pripravený, čo býva u mladých ľudí niekedy náročné. Mnohí automaticky očakávajú, že keď budú do niečoho investovať čas a naučia sa to, tak hneď príde úspech. V chémii to takto, bohužiaľ, nie je.

Už viacerí vedci a vedkyne mi povedali, že ak veda človeka v niečom neočakávanom vyškolí, tak je to vyrovnávanie sa s neúspechom. Aj vy to tak v rámci svojej práce beriete?

Samozrejme, ja vravím, že ak sú 2 percentá zo všetkých pokusov úspešné, tak si ešte môžeme blahoželať. Vedec musí mať veľmi veľkú odolnosť voči neúspechom a veľkú trpezlivosť pri čakaní na možný úspech, čo nie je každému človeku vlastné.

Jana Chrappová

Je chemička a vysokoškolská pedagogička. Pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je predsedníčkou krajskej komisie Chemickej olympiády a venuje sa aj Olympiáde mladých vedcov IJSO. S kolegyňou z fakulty založila korešpondenčný seminár ChemoUK, do ktorého sa zapájajú mladí chemici z celého Slovenska. Aktivita pre tých najlepších vyvrcholí letným sústredením v Bratislave, kde okrem iného zažívajú aj skutočný deň v koži vedca. V roku 2023 sa stala laureátkou Ceny Dionýza Ilkoviča, ktorá sa udeľuje za rozvoj mimoškolskej činnosti pre žiakov základných a stredných škôl v predmetoch matematika, fyzika, chémia, biológia a informatika.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie