Príhody šoféra po Ukrajine: ako sme doviezli sanitky do blízkosti frontovej línie

Ukrajinskú verziu textu čítajte tu.

Darcovia zo Slovenska prispeli na ojazdené sanitky a terénne autá pre ukrajinských vojakov sumou vyše 200-tisíc eur. Bolo treba ich kúpiť a odviezť na Ukrajinu. Organizátormi nákupu a výpravy boli Ukrajinci Serhij Savčenko a Vjačeslav (Slavik) Ševčuk a fotograf Denníka N Vladimír (Vlado) Šimíček. Ďalšími šoférmi boli fotograf českého Deníku N Gabriel (Gabo) Kuchta, komentátor Denníka N Roman Pataj, režisér Pavol (Pali) Pekarčík a ja. Vyrážali sme z Bratislavy, v Kyjive sa k nám pridali ďalší ukrajinskí šoféri-dobrovoľníci.

Nikdy som nešoféroval sanitku a nikdy som nebol v Užhorode. Až do jedného novembrového pondelka, keď sme z Užhorodu vyrazili s niekoľkými sanitkami, pretretými na vojenskú zelenú, do Kyjiva.

Priatelia ma vopred nevarovali, že naša kolóna si bude majákmi a sirénami prerážať cestu hustou premávkou, že to bude rockový koncert pre spojku, brzdu a plyn a že sa budeme vysielačkami zháňať do šíku, keď nás rozdelia vzdorovité kamióny.

Za volantom som sa nestihol kochať pohľadom na zasnežené Karpaty, ale nedala sa prehliadnuť živelnosť miest či dedín a nedbalosť voči detailom, ktorá vždy súvisí buď s chudobou, alebo s nadbytkom voľného priestoru. Nesúvisí však s vojnou, ktorú v tejto časti Ukrajiny periférnym zrakom nepostrehnete.

Do Kyjiva sme dorazili za tmy a predrali sa zápchami (vďaka majákom) k sivej budove, kde nás na parkovisku čakal v maskáčoch legendárny gruzínsky bojovník Mamuka a jeho ľudia. Odovzdali sme mu jednu sanitku, obrovskú nabíjačku od Erika z Košíc a po prvý raz som zažil chlapské objatia, ktorých zažijem v nasledujúcich dňoch ešte stovky. Nepoznal som tých drsných mužov, ale to im neprekážalo. Bol som pre nich brat v boji proti Rusom.

Video: Martin M. Šimečka v kolóne so sanitkami na Ukrajinu: Stále tu dúfajú, že sa na nich nevykašleme (autor: Pavol Pekarčík)

Mamuka je mlčanlivý – ako bývajú tí, ktorí toho zažili priveľa. Vlasy a bradu má čierne ako uhoľ a vyholené do línií ostrých ako britva. Spýtal som sa ho, ako to vyzerá, a on odpovedal jednou vetou: „Nie veľmi dobre.“

Na ceste

Hlavná časť výpravy sa začínala až na druhý deň. Na parkovisku už stálo zoradených 11 áut, sanitky a terénne pickupy. Všetky kúpené, opravené a upravené za peniaze slovenských darcov. Každé auto malo svojho šoféra, ja som dostal terénnu Toyotu.

Bol som v partii nováčikom, všetci ostatní sa poznali a ako som neskôr zistil, najmä Vlado, Gabo a Pali už mali Ukrajinu prechodenú krížom-krážom a poznali aj mnohých z tých, s ktorými sme sa mali stretnúť.

Vysoký a štíhly Serhij už zorganizoval desiatky takýchto výprav. Zoradil nás do kolóny a vyrazili sme mrazivým ránom na východ.

Konečne som uvidel to, o čom som vždy len čítal a čoho podstatu nemôže obsiahnuť žiadna fotografia: ten obrovský rozmer roviny, ktorá sa tiahne za horizont a kedysi bola stepou, ktorou k nám prechádzali na koňoch mongolské hordy. Teraz sú to polia preťaté občas pásom lesa či líniou dedinských domov. V novembri sú prevažne hnedé, len tie kukuričné, ešte neskosené, hrajú do žlta.

Zastali sme na kraji cesty neďaleko panelákov stojacich uprostred ničoho a postavených pred desiatkami rokov pre vojakov bývalého sovietskeho letiska. Serhij tu strávil detstvo a jeho rodičia sa tu s ním privítali. Mama, drobná žena v červenom kabáte, nám rozdávala osúchy plnené mäsom a jablká zo záhrady. Keď sme sa lúčili, požehnala naše autá a na môj udivený pohľad povedala: „Budete to potrebovať.“ Ako som sa na vlastnej koži presvedčil, mala pravdu.

Onedlho sme odbočili zo solídnej diaľnice a rútili sa rozbitou asfaltkou, ktorú moja Toyota síce zvládla, ale hneď som pochopil, že sovietske žigulíky staré pol storočia tu nie sú len znakom chudoby, ale aj rozumu. Len blázon alebo snob by tu dral tlmiče auta zo západu.

Serhij iste vedel, prečo vybral túto trasu a aj som sa vzdal všetkých otázok. Bol som len šofér.

Dedina

Odrazu sa krajina zvlnila a asfaltka sa zmenila na blatistú cestu plnú takých dier, že naša kolóna išla krokom cez dedinu učupenú v plytkom údolí, nasledovaná kamiónom, ktorý sa stoicky hojdal na výmoľoch.

Chudoba tu bola hmatateľná. Niektorým chalúpkam ešte držal biely náter na omietke a modrý na rámoch okien, iným už omietka opadala a vyzerali neobývané. V niektorých záhradách sa ešte motali sliepky, v iných už burina obrástla vrak žigulíka, dve staré ženy stáli pred obchodom, jediným v dedine. Inak som nevidel živú dušu.

Nemám dosť predstavivosti, aby som objavil dôvod, pre ktorý tu ľudia žijú, ak nie ten, že nemajú kam odísť. Neviem, kde sme sa ocitli, ale bolo to ďaleko od všetkého. Napriek tomu som začínal rozumieť tej zvláštnej estetike živelnosti, či skôr neporiadku. V obrovskom priestore stráca zmysel venovať sa vonkajším detailom, lebo ich prekryje šírosť okolia. Udržiavať takú plochu je nad ľudské sily, zmysel má skrášliť len vnútrajšok tých chalúpok, skľučujúco malých voči rozmerom plání.

Robo

Po hodine som pochopil, prečo Serhij odbočil z diaľnice. Dorazili sme do niečoho medzi mestom a továrňou a vošli bránou do čohosi, čo bolo možno kedysi družstvom, ale teraz bolo vojenskou základňou. Privítali nás muži v maskáčoch, ktorým sme odovzdali jednu sanitku a oni nás pohostili v jedálni, kde ako stoličky slúžili drevené sedadlá z kina. Jedlo bolo nebezpečne dobré – studené misy, zeleninové a rybie šaláty, boršč a po ňom pečené mäso a zemiaková kaša. V rôznych obmenách nás takým jedlom zahŕňali všade, kam sme prišli, večer aj tvrdým alkoholom a pivom, hoci fľaše boli súčasťou aj nášho nákladu.

Ešte nám v akejsi hale ukázali nejaké monštrá s obrovskými kolesami, ale nadšenie z nich som prenechal tým, ktorí tým železám rozumejú.

Na pumpe pred Charkivom na nás čakal Slovák Robo, ktorý od invázie bojoval za Ukrajinu a teraz vybavuje papiere, aby mohol pokračovať. „Nemohol som to vydržať,“ hovorí so samozrejmosťou, ako keby išlo o zmenu zamestnania. Bol počítačovým expertom, ale keď Rusi minulý rok napadli Ukrajinu, ihneď sa vybral sem: „Po prvý raz v živote mám pocit, že robím niečo užitočné.“

Už predtým sa snažil utiecť od ľudí, ktorí žijú bezducho, a našiel si dom na samote niekde pri Lučenci. Ale vojna ho prinútila dať svojmu životu zmysel. Pôsobí rozjarene, ale to možno len preto, lebo nás vidí. Keď sa ho pýtam, koľko Slovákov takto na Ukrajine bojuje proti Rusom, odpovedá: „Myslím, že okrem mňa ešte jeden.“

Žije v byte ženy, ktorá z Charkiva ušla. „Opravil som jej kúpeľňu aj vo vlastnom záujme,“ smeje sa. A vybavuje si papiere, aby sa mohol vrátiť na front. Vážnosť, s ktorou chápe svoju úlohu, sa bije s veselosťou, s akou o nej hovorí. Pripomína mi mladých Európanov, ktorí išli v roku 1936 bojovať do Španielska proti fašistom. Bola to hrdinská generácia, ktorá verila v ideály. Robo o ideáloch nehovorí, ale tiež to nie je žiaden vojnový veterán, ktorému chýba adrenalín. On len bytostne neznáša zlo a chce mu vzdorovať zoči-voči. A zachraňuje našu česť.

Jura

Už sa zotmelo a stratil som prehľad o krajine. Prešli sme nejakým mestom, kde svietilo v panelákoch nezvyčajne málo okien, a ďalšiu hodinu sme sa brodili kalužami, na ktorých praskal ľad a po bokoch cesty sa belel sneh. Keď sme vošli do lesa, Serhij nám prikázal vypnúť mobily aj vysielačky a po ďalšej polhodine sme sa ocitli na mieste, ktoré mohlo byť kedysi chatovou oblasťou, ale teraz nás tu v hlbokej tme vítali vojaci. Zasvietil som si čelovkou, ale Serhij mi prikázal ju vypnúť.

V jednom zrube nás čakalo zopár mužov a plný stôl dobrôt. „Rusi o nás vedia, tak ako vieme my o nich,“ povedal Jura s tvárou aj postavou Švejka, chýbal mu však ten prihlúply úsmev. „Neoplatí sa im míňať na nás drahé rakety, lebo nemajú istotu, že by trafili niečo dôležité,“ hovorí mi pri cigarete na mraze. V diaľke to dunelo.

Jura rozpráva o treskúcej zime v zákopoch, kde sa nedá rozložiť oheň, lebo ruské drony by ho zamerali. Ale priviezli sme malé skladacie piecky, ktoré podľa amerických nákresov vyrobili chlapci v Martine. „Dáme vám vedieť, či sa osvedčili,“ hovorí Jura.

Strávil som dva roky na komunistickej vojenčine a vonkajšie rituály aj podmienky sú zrejme všade rovnaké. Nenáhlivé pohyby a zdanlivá bezcieľnosť mužov, ktorí v skupinkách odniekiaľ niekam kráčajú, muži s metlami, ktorí zametajú dlážku, studená voda, latríny, horúci čaj, poschodové postele a chrápanie v nevetranej miestnosti. Len prítulné psy sú novinkou. A ovládaná ostražitosť, ktorú cítiť v každom slove a pohľade. Tu ide naozaj o život.

Rozhovor pri dobrom jedle a pití je však srdečný a trvá až do polnoci. Ráno sa objímame a nechávame za sebou sanitku a kvalitné sťahovacie turnikety, ktoré spoľahlivo zastavujú krvácanie.

Skaza

Slnko, zasnežené stromy a polia stvorili obraz idylickej krajiny, ktorou sa naša kolóna predierala po deravej ceste. Viem, že sme sotva 20 kilometrov od frontovej línie a že pred rokom bolo toto územie v rukách Rusov, ale moja myseľ to nedokáže spracovať. Po vojne ani stopy. Alebo jej znaky nevidím, pretože sa neviem pozerať.

Po chvíli to však príde. Odbočíme dolu k rieke a ideme po násype, pod ktorým sú hrubé rúry, aby mala kadiaľ tiecť voda. Vedľa nás trčia trosky mosta, ktorý zničila buď ruská raketa, alebo ukrajinská bomba. Odkryté železobetónové črevá padli do rieky a okolo nich sa víri voda.

Gabo nezaprie svoju profesiu, predbehne nás, postaví sa na korbu svojho pickupu a fotí našu kolónu.

Rieka bola široká sotva tridsať metrov a most nebol veľký, napriek tomu je sila deštrukcie ohromujúca. Na Slovensku si tú energiu a úmysel nevieme predstaviť, lebo u nás domy a mosty padajú iba vlastnou váhou.

A potom už sa obrazy vojny začali množiť. Mesto Izium bolo pred vyše rokom symbolom protiofenzívy, keď ho Ukrajinci oslobodili od Rusov, po ktorých zostali masové hroby a nezahojené jazvy na budovách. Pohľad na odtrhnutý kus paneláku vyvolá v mysli nepokoj, lebo tá ho nevie spracovať.

A potom príde dedina v plytkom údolí, kde ani jeden dom nezostal celý. Dedina vyzerá, ako keby do nej nejaký obor buchol päsťou a trosky rozfúkal. Ak tu niekto v čase bojov býval, nemohol ostať nažive.

Ešte nedávno som čítal vo svetových novinách múdre články o tom, že teritoriálna vojna je minulosťou, lebo územie stráca význam a skutočným cieľom vojen budú digitálne sféry, ľudské vedomie a technológie. Lenže toto je vojna o pôdu a cieľom je zničiť niečo také fyzické, ako sú domy a mosty, zabiť ľudí a ovládnuť cesty. Za tisíce rokov vojen sa nič nezmenilo, opornými bodmi sú tu pahorky rovnako ako za čias Napoleona, cieľom sú dediny, ktoré stoja nájazdníkom v ceste.

Túto dedinu nemá zmysel postaviť znovu, na zamínovaných poliach stojí tank, ktorý ešte Ukrajinci neodtiahli a vraky áut, ktorých plechy nestoja za to, aby ich roztavili na železo. A na to všetko v bezvetrí svieti slnko a koruny stromov obalené ľadom sa lesknú ako drahokamy.

Ten ľad! Rútili sme sa do zákruty a keď som zistil, že terénne gumy mojej Toyoty nie sú dobré na toto klzisko, bolo už neskoro. Auto sa mi vymklo z rúk a zadkom hádzalo z boka na bok, predok sa otočil do protismeru a videl som vydesenú tvár vodiča, s ktorým som sa mal o sekundu zraziť, lenže to už som cítil, že predné kolesá sú späť na suchom asfalte, šliapol som na plyn a o chlp nešťastníka minul.

Bolo by trápne zdemolovať auto, ktoré má slúžiť vojakom brániacim vlasť. Spomenul som si na Serhijovu mamu, ktorá môjmu autu požehnala a moje roztrasené nervy sa upokojili. Som v dobrých rukách.

Ruslan

Zo Slovianska odišli dve tretiny ľudí, spustošila ho najmä vojna v roku 2014, ale keby som to nevedel, myslel by som si, že budova bez strechy, v ktorej už rastú mladé stromy, je len znakom ekonomickej krízy. Mesto vyzerá ako mnohé ďalšie, len nezošliapaný sneh na chodníku pred dverami do paneláka prezrádza, že v ňom nikto nebýva.

Zaparkovali sme pri budove, z ktorej sa nedala vyčítať jej funkcia, ale vojaci nás už čakali a náš konvoj sa zmenšil o ďalšiu sanitku. Opäť objatia a obed v miestnom bufete, kde som si z tých dobrôt nevedel vybrať. Cena za obed nepresiahla tri eurá.

Je to jedna z tých záhad, ktoré by sa dali odhaliť len podrobným skúmaním. Odkiaľ sa tu berie jedlo a elektrina, kde sa tu vzali dve ženy, ktoré sa rozhodli otvoriť jedáleň, čo tu robia tie panie, ktoré za sebou ťahajú vozíky s nákupom a ten starší manželský pár, sviatočne oblečený v kabátoch z 80. rokov? Žeby čakali na Rusov? Je to možné, tu sme totiž na Donbase.

Onedlho sme dorazili do Kramatorska. Všetky tieto názvy miest som sa naučil až za posledné roky, dovtedy som o ich existencii nemal ani tušenia. Kramatorsk je to mesto, kde ruská raketa zabila po dvoch mesiacoch od invázie vyše 60 ľudí na železničnej stanici, keď sa vybrali na cestu do bezpečia.

Na parkovisku za mestom sme odovzdali ďalšie autá. Do mojej Toyoty si sadol muž, z ktorého som nedokázal odtrhnúť zrak. Chirurg na dôchodku, ktorý sa snaží zachrániť životy ranených. Ak sa o mužskej tvári dá povedať, že je krásna, tak Ruslanova taká bola, hoci popolavá a strhaná. V jeho očiach sa zračila smrť, ktorú mnohokrát videl a mnohokrát odvrátil. Ten muž sem prišiel z iného sveta, rozprával potichu, ale boli to len slová vďaky, lebo na realitu, ktorú on prežíva a my nie, slová nejestvujú.

Keď odchádzal, kolesá sa mu na ľade prešmykovali a ja som mal slzy v očiach. A to som ešte nevedel, že onedlho mi naozaj vyhŕknu.

Nasťa

S Romanom sme si presadli do terénnej Mazdy, ktorá zostala po ukrajinských šoféroch, ktorí sa vracali do Kyjiva. Dobropilľu ohlasuje obrovský kopec hlušiny z uhlia, pokrytý snehom. Je taký veľký, že by sa na ňom dal postaviť lyžiarsky vlek, to by tu však niekto musel vedieť lyžovať a mať peniaze na takú zábavu.

Už som si zvykol na sivé nezateplené paneláky, niektoré obložené svetlými tehlami, iné len z holého betónu, všetky však vyzerajú ako nedokončené. Zvykol som si na stánky rozhádzané na chodníku hlavnej ulice, zvykol som si na novembrovú sivotu, na tú bezfarebnosť prostredia aj života. A uvedomil som si, že sa mi to proti všetkým pravidlám estetiky začína páčiť. Tá chudoba, tá urputnosť zápasu o civilizáciu.

Zaparkovali sme na chodníku pri jednom z takých panelákov a pred vchodom nás čakala 16-ročná Nasťa. Pali ju počul v Avdijivke hrať na klavíri na miestnom koncerte. Medzitým ju vojna vyhnala sem, na druhé poschodie paneláka. Hrala tak výnimočne, že Vlado sa rozhodol kúpiť jej nové elektronické piano Yamaha, ktoré sme vláčili zo sebou vyše dvetisíc kilometrov z Bratislavy.

Išli sme ho vyskúšať. Železné dvere paneláka škrípali, schody boli betónové a pomaľované na modro, bola tu zima. Ale dvere do bytov boli všetky nové, z tmavého dreva, s ornamentmi. Nasťa nás voviedla do bytu a odrazu som sa zo zúboženého mesta na Donbase preniesol do bytu v Petržalke. Tá istá predsieň so skrinkou na topánky a svetlami z Ikey, to isté vyzúvanie sa pred dverami, to isté teplo, tá istá kuchynská linka, práčka, mikrovlnka a chladnička, tie isté závesy na oknách, ktoré zakrývali dymiace komíny z neďalekej elektrárne.

Pali s Vladom inštalovali Yamahu, o niekoľko minút Nasťa ťukla do klávesnice a začala hrať. Áno, vo filme by to bol gýč, ale toto bola skutočnosť. Harmónia tónov, ktorá jej vychádzala spod prstov, bola taká magická, že mi vyhŕkli slzy. Krása zvukov porážala surovú existenciu života vo vojnovej zóne a jej detská radosť násobila absurditu tejto scény. Amen.

Zjavné a skryté

Roman šoféroval, ja som hľadel do krajiny a premýšľal o tom, čo vidím. Niekedy o realite viac vypovedajú veci, ktoré nevidieť. Uvedomil som si, že v mestách a dedinách nevidím deti, zato vidím babky s kočíkmi, v ktorých majú nákupy. Na poliach sme nezahliadli ani jednu srnku, akých by sme videli na Slovensku povedľa ciest celé stáda. Rovnako ako deti ich vyhnala vojna, odsťahovali sa niekam dovnútra krajiny. A na poliach sú míny. Keď sme zastali na kraji cesty vycikať sa, chcel som vykročiť do trávy, ale Serhij ma zastavil. Na asfalte a hline pri krajnici míny nie sú, ale už o dvadsať centimetrov ďalej v tráve môžu byť.

A potom sú znaky, ktoré sú nezvyčajné a viditeľné. Ľudia jazdia na bicykloch, hoci je pod nulou. Nie sú to horské bicykle. A chodia aj peši pozdĺž ciest ďaleko od mesta. Nevedno kam. A po chodníkoch miest sa prechádzajú psy bez pánov a obojkov. Niektoré sa usadili pri pumpách. Sú prítulné, lebo sa naučili, že takto dostanú niečo pod zub. Alebo že si ich niekto vezme do auta.

A čím bližšie k frontovej línii, tým viac je blokpostov s betónovými zátarasami a bunkrami, z ktorých trčia zo zeme betónové kupoly, ale pod zemou musia byť veľké, lebo majú na povrch vyvedené rúry, z ktorých sa dymí. Serhij je mág, ktorý vojakom so samopalmi vysvetlí našu misiu, vojaci nás púšťajú a mávajú nám.

Mínometčík Roman

Odrazu odbočíme na cestu so značkou zákazu vjazdu, Roman sa čuduje, ale Serhij iste vie, čo robí. V borovicovom lese sa zotmelo a scéna zo včerajška sa opakuje: vypnúť mobily aj vysielačky.

Opäť chlapské objatia a teplo z pece vo vedľajšej miestnosti, ktorá zohrieva celú stenu. Saša je nenápadný muž so silnými predlaktiami a sála z neho sebavedomie. Svojho prvého Rusa zastrelil na svoje 24. narodeniny, pôvodom výsadkár, teraz veliteľ. Pripíjame si na víťazstvo a opakuje sa aj ďalší rituál: ďakujú nám a odpovedáme, že my ďakujeme im, lebo za nás bojujú.

Sergej mi ukazuje jazvu po priestrele lakťa a pleca, ruku mu opravili, ale nedokáže ju úplne narovnať. „Nebolelo to, adrenalín bolesť zablokuje.“ Po zranení sa vrátil do vojny, lebo „chcem, aby moje deti žili v mieri a v nezávislej Ukrajine“.

Mínometčík Roman prináša polievku, v ktorej pláva kuracie stehno, zelenina a zemiaky a zhodneme sa, že lepšiu sme ešte nejedli. Roman je šťúply a má smutné tmavé oči. Bojí sa ruských dronov, ktoré ho môžu kedykoľvek zabiť. V roku 2015 strávil sedem dní sám v zákope, lebo na neho jeho druhovia zabudli. Roman je presne ten tichý typ, ktorého môžete omylom zabudnúť v zákope, ale mne sa jeho tvár s hrbatým nosom, ktorý mu nezlomili vo vojne, ale na diskotéke, vryla do pamäti navždy.

Kachovka

Sotva môže byť niečo škaredšie ako hute v Zaporižži – košické železiarne sú proti nim architektonický skvost. Ale obludná veľkosť tej opachy vyvoláva okrem odporu aj akúsi bojazlivú úctu. Taký bol aj zámer komunistov: jednotlivec sa mal cítiť ako biedny červ.

Na to však netreba stavať továrne, stačí sa pristaviť pri Dnipre. Rieka tečie cez mesto a je obrovská – ako pre človiečika zo Slovenska takmer všetko na Ukrajine.

O kus ďalej sme už po ľavej strane videli to, čo bola od roku 1956 priehrada Kachovka, kým ju v júni tohto roku neroztrhali bomby, takmer s istotou ruské. Bola 50-krát väčšia ako Liptovská Mara, ale teraz už rozľahlým údolím tečie len rieka. Bývalé dno priehrady stihlo v lete zarásť trávou a tŕstím, niekde zostali plytké jazerá či skôr močiare, kde museli uviaznuť tony rýb. Na brehu vidieť, kam siahala voda a my sa rútime po ceste, ktorá tento breh kopíruje.

Cesta je úplne prázdna, lebo na druhom brehu sú Rusi, vzdialení nejakých päť kilometrov. Iste nás vidia, preto ideme stovkou po asfaltke, ktorú prederavili granáty a rakety, kus jednej, ktorá nevybuchla, trčí uprostred.

Ideme tak rýchlo, aby nás drony nestihli doletieť a s veľkými odstupmi, aby Rusom nestálo za to vypáliť na nás raketu. Tomu sa hovorí ruská ruleta.

Júlia

Posledné dva terénne pikapy sme odovzdali na parkovisku v dedine či možno mestečku, ktoré malo estetiku kasární: obielené obrubníky, kamenné múry, pravouhlé chodníky, dokonca pred domom kultúry aj čosi, čo sme na vojne nazývali buzerplacom.

Ale za ním už sa v tme rysovala dedina, kam nás viedli naši hostitelia. Vošli sme do dedinského domu, ktorý pôvodní majitelia prerobili do modernej verzie slovenskej chalupy. Lenže odišli, lebo aj túto oblasť okupovali Rusi a opäť oslobodili Ukrajinci.

Našou hostiteľkou bola Júlia z Odesy, pôvodom psychiatrička, teraz veliteľka medikov. Jej dvaja synovia odišli bojovať a ona je tu s nimi. Stretol som viacero žien v ukrajinskej armáde a nechápem, ako to robia, že sú nalíčené, majú nalakované nechty a maskáče nosia so samozrejmou eleganciou.

„Ja sa už nedokážem rozprávať s ľuďmi, ktorí nepomáhajú armáde,“ hovorí mi Júlia na cigarete pred domom. „Tomu, kto sa tvári, že sa ho vojna netýka, úplne chýba empatia. Preto sa s ním nemám o čom rozprávať.“ Júlia priznáva, že prišla o priateľov, ale zasa si našla nových.

Pomáha tu aj ako psychiatrička, ale hovorí, že psychické problémy majú skôr tí, ktorí ich mali už predtým, samovrážd nie je viac ako v normálnom svete a príčiny spravidla nesúvisia s vojnou. Zvláštny je vyšší počet mozgových mŕtvic u mužov medzi 35 a 45 rokmi. „Zrejme stres a vyčerpanie.“

Na noc nás odprevadili do budovy škôlky, kde po deťoch zostali hračky a obrazy maľované detskými rukami na stenách. Spíme na poľných rozkladacích ležadlách a ľutujem, že som si nevzal karimatku.

Ráno sa s Romanom vyberieme poza domy na kraj útesu, pod ktorým tečie prítok Dnipra. Je to rozprávkový pohľad, zvlnená krajina s najúrodnejšou pôdou v Európe. Na brehu rieky je miesto, kam chodili tunajší ľudia na ryby a kde mali člny. Dokonalé miesto na život. Júlia mi hovorila, že v tejto oblasti žili celkom bohatí farmári, ktorí si mohli dovoliť cestovať na dovolenky na Západ.

Lenže väčšina domov je prázdnych, niektoré vypitvané na kosť a bez okien. Prechádzam sa nimi a pokúšam sa predstaviť si, kto v nich žil, kde bola kuchyňa a kde spálňa. Cítim sa ako v Tarkovského filme Stalker, kde sa výprava ocitá v zóne zaniknutej civilizácie zarastajúcej džungľou.

Kyjiv

Natlačíme sa do dodávky a vyrážame na Kyjiv. Máme odpracované, takže autom koluje koňak a vybuchujú salvy smiechu. To, čo sa nedá opísať, sú verbálne hry mužov, ktorí sa ocitnú na dobrodružnej výprave. Humor, občas čierny ako ukrajinský antracit, vytryskne z ničoho nič a v kaskádach sa valí do absurdity. Nepamätám sa, kedy som sa naposledy toľko nasmial.

Kyjiv je pulzujúce mesto, ktorým som sa prechádzal pol roka po majdane, keď ešte na námestí stála pevnosť obrancov ako zo stredoveku. Do Kyjiva som vtedy bežal tri dni a tri noci štafetu s poľskými novinármi z Varšavy na prvé výročie majdanu a v meste nás vítali davy. Ale až teraz, po okružnej ceste Ukrajinou, som pochopil, akou civilizačnou kotvou je Kyjiv pre celý národ.

Spal som ako zarezaný, takže som nepočul sirény ani streľbu protileteckej obrany, keď Rusi napadli práve v túto noc mesto najväčším počtom dronov od začiatku invázie. Práve preto, lebo bolo desiate výročie majdanu.

Iba keď som sa ráno pozrel na mesto z desiateho poschodia hotela Ukrajina, zarazil ma oblak dymu asi kilometer od môjho okna. Požiar spôsobili trosky zostreleného dronu, ale to mi museli vysvetliť až na raňajkách moji priatelia.

V mojom prípade to bola naivita, ale v mnohých iných prípadoch je to vedomá nevšímavosť. S Vladom sme sa vybrali hľadať dobrú kávu v stánku vedľa majdanu, kde sa k nám pridal veselý človek bez domova. Kúpili sme mu espresso, ale o náletoch nepadlo ani slovo, hoci spal na ulici.

Keď je také ľahké nevšímať si vojnu v Kyjive, aké ľahké je to potom na Slovensku? Stačí – ako hovorí Júlia – nemať empatiu.

Tí, ktorí v zbierke na pomoc Ukrajine vyzbierali vyše 200-tisíc eur a za časť z nich už Vlado, Slavik a Serhij nakúpili sanitky a terénne autá, túto empatiu majú. Ako som počul hádam stokrát od ukrajinských vojakov: „Ďakujeme.“

Aj ja ďakujem, lebo vďaka týmto darcom som zažil dobrodružnú výpravu, na ktorú nikdy nezabudnem.