Denník N

Mlčanie vo vzťahu je ako trest, hovorí psychoterapeutka Magdaléna Frecer

Magdaléna Frecer. Foto N - Tomáš Benedikovič
Magdaléna Frecer. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V našom kultúrnom prostredí nie sme zvyknutí hovoriť priamo o tom, čo cítime a čo potrebujeme. Pre mnohých je to ako adrenalínový šport, hovorí psychoterapeutka Magdaléna Frecer.

Zvlášť ženy sa podľa nej v minulosti museli naučiť komunikovať nepriamo, lebo svoj názor nemohli vyjadriť, no nielen ony využívajú manipulatívne, trestajúce mlčanie ako nástroj moci vo vzťahu s blízkymi ľuďmi. „Máme to v rodinách, sú to hlboko zakorenené komunikačné vzorce, ktoré však dokážeme zmeniť,“ vraví Frecer.

V rozhovore hovoríme aj o tom:

  • prečo ľudia siahajú po mlčaní namiesto toho, aby si nezhody či iné názory vysvetlili;
  • aké následky má dlhodobé ticho vo vzťahoch;
  • ako sa naučiť komunikovať otvorene a priamo;
  • kedy je ticho signálom dobrého vzťahu k sebe či iným.

K tomuto rozhovoru ma inšpiroval text Kataríny Poliačikovej Generácie ticha, ktorý napísala pre web Kurník. Začína sa otázkou, aké najdlhšie ticho zažila slovenská rodina. Čo by ste odpovedali?

To časové rozpätie bude asi odlišné od rodiny k rodine, ale hneď mi napadla jedna klientka, ktorá sa so svojou mamou dokáže odmlčať aj na niekoľko mesiacov bez akéhokoľvek vysvetlenia. Raz to obdobie trvalo takmer rok. Ešte keď bývali spolu v jednom byte, mali obdobia, keď sa ani nepozdravili.

Je ticho ako spôsob komunikácie súčasťou našej kultúry? Má na to vplyv naša spoločná minulosť?

Práve pozeráme doma s deťmi na Netflixe jeden veľmi príjemný rodinný americký seriál, a hoci si uvedomujem, že sú to situácie, ktoré nie sú reálne, ale napísané, tak minimálne v spôsobe, akým je v ňom zobrazená komunikácia, je omnoho otvorenejšia a viac priamočiara.

V našej geografickej šírke, naopak, vnímam, že nekomunikujeme otvorene a veľmi často nehovoríme o tom, ako sa cítime. Naše emócie nie sú témou. Pritom by asi každý vedel opísať, ako sa cíti, keď sa z niečoho teší, keď sa hnevá alebo je smutný, ale akoby sme to nevedeli uchopiť a priniesť to do debaty, kým nejde o nejaký hmatateľný fakt. Je to zvláštne, ako zvykneme emócie stavať do opozície s ráciom. Naučili sme sa ich podceňovať a pritom sú základnou navigáciou nášho konania a uvažovania, hoci v poslednom období sa to našťastie začína meniť.

Prečo je to tak?

Vnímam to v kontexte toho, ako nás to naučili rodičia a ako sa to oni naučili od svojich rodičov. A to boli generácie ľudí,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie