Denník N

Nepamätám si bolesť, pamätám si iba strach. Štyridsiatnik hovorí o šikane, ktorú zažil v detstve

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Pätnásťročný chlapec v Parchovanoch si zobral život po tom, čo ho dlhodobo šikanovali spolužiaci. Keď sa o tom dozvedel Imrich Kovaľ, zasiahlo ho to až tak, že sa rozhodol po prvýkrát prehovoriť o vlastnej šikane. Jeho status na Facebooku sa stal virálnym, zdieľali ho tisíce ľudí.

Imrich Kovaľ bol v podobnom veku ako chlapec v Parchovanoch, mal 14 rokov, keď ho v prvom ročníku na gymnáziu  šikanovala skupina starších chlapcov. Vyhrážali sa mu, aby im dal peniaze, čakali naňho na stanici, pred školou, naháňali ho po uliciach Trebišova. Keď im odovzdal všetky svoje úspory a už viac nemal, niekoľkokrát ho zbili a dokopali na zemi.

Kovaľ si spomína, keď išiel s mamou do obchodu, pred ktorým stáli títo chlapci. „Najviac som sa bál, že oni povedia mame, že ma vytrieskali, dokopali a opľuli. Aká je to schizofrénia? Dostať sa do takého strachu, že sa vy sám bojíte, že vaši šikanátori prezradia, ako vás bijú?“

Kovaľ v rozhovore vysvetľuje, prečo o šikane nepovedal rodičom ani súrodencom. A takisto o generácii štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí sa podľa neho hrajú na hrdinov. „Veľa ľudí, ktorí mi poslali svoje skúsenosti so šikanou, na záver doplnili: ‚ale vďaka tomu som, kto som‘. Nerozumiem tomu. Nie ste silnejší vďaka šikane. Nič dobré nevzniká vďaka šikane,“ hovorí.

Facebook Kovaľov status zablokoval, zrejme kvôli slovu „cigán“, ktoré v statuse použil. Kovaľ sa však odvolal, keďže slovo v statuse nechcel použiť hanlivo. Celý status zverejňujeme na konci článku.

Čo sa vo vás dialo, keď ste sa o dozvedeli o tragédii v Parchovanoch?

Človek vlastné spomienky zatlačí veľmi hlboko. Nepríjemné spomienky vytlačíte z denného premýšľania, z dennej rutiny. Parchovany boli pripomienka toho, že sa to stále deje. Sú to malé prípady, objavia sa v médiách raz za čas, ak vôbec. Ale táto tragédia u mňa zarezonovala výrazne.

Prečo?

Po prvé, je to môj kraj. Zemplín je veľmi špecifický, je príliš ďaleko od všetkého. Ešte stále sa tam žije v mindsetoch, v nastaveniach, ktoré sú veľmi hlboko v starých dobách. Nepozeraj sa tým smerom, nerozprávaj o tom, nevytŕčaj. Všetci nás tu poznajú, čo budú o nás hovoriť? To, čo sa stalo v Parchovanoch, vidím ako odraz toho, ako funguje táto spoločnosť. Nie je to endemit parchovianskeho typu, je to prítomné vo všetkých obciach trebišovského okresu, a ešte ďalej.

Takže ste v Parchovanoch spoznali to lokálne, čo ste poznali aj vy? To vás pohlo k tomu, aby ste prvýkrát po 25 rokoch prehovorili o šikane?

Som človek dvoch svetov. Vyrastal som v 90. rokoch na Zemplíne, som tvrdý východniar. U nás doma sa vôbec nehovorilo po slovensky, iba zemplínskym nárečím. Už 17 rokov žijem v Bratislave, takže rovnako sa cítim aj ako Bratislavčan. Aj vďaka tomu sa asi dokážem pozerať na môj rodný región s odstupom. Nie je pravda, že je to zaostalý región. Iba v ňom fungujú iné pravidlá. Ale zažije to iba človek, ktorý tam vyrástol. Zvonku to neuvidíte, ľudia vám to nedajú najavo.

A čo sú to za pravidlá?

My na Zemplíne sa veľmi radi na niečo tvárime. V dedine je to ešte silnejšie. Tvárime sa na super rodinku a chodíme do kostola, hoci ma manžel mláti. Tvárime sa na super bohatých rodičov, ktorí svojim deťom všetko dajú, ale v skutočnosti žijeme na dlh. Je tam veľké množstvo tvárí – a jedna z nich bola aj v Parchovanoch na streche.

Prečo toľko tvárí?

Strach. Celé je to o strachu. Bojíme sa,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Mladí

Rodičovstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie