Denník N

Milan Lasica: Nemienim sa stať hovorcom verejnosti

Milan Lasica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Lasica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vníma svoj vek? Je mu príjemné, že jeho názory sú smerodajné pre časť verejnosti? Čo vraví na referendum o rodine alebo na falošný list, ktorý pod jeho menom koloval internetom? S Milanom Lasicom sme sa stretli tesne pred jeho sedemdesiatpäťkou.

Pri svojej sedemdesiatke ste o nej povedali, že vás predbehla, vraj sa na ňu necítite. Kedy ste ju dobehli? A máte podobné pocity aj teraz? Zasa vás toto ďalšie jubileum predbehlo?

Nemám pocit, že mám sedemdesiatpäť ani sedemdesiat, vnútorne sa stále cítim tak na štyridsať rokov. Žiaľ, len vnútorne.

Navonok, z pohľadu diváka či poslucháča, sa za tých päť rokov veľa nezmenilo. Stále hráte, spievate, konferujete, režírujete, píšete. Aký je pohľad z druhej, tej vašej strany? Stále hráte, spievate, konferujete, režírujete, píšete?

Máte pravdu, robím stále to, čo som robil vtedy. Hrám v divadle, hrám na zájazdoch, občas vystupujem s orchestrom Bratislava Hot Serenaders alebo s Petrom Lipom. Len pokiaľ ide o konferovanie alebo, ako sa dnes zvykne vravieť, moderovanie, tam som trošku zaostal. Za tých päť rokov sa mi to prihodilo len raz. A tiež v televízii sa už objavujem iba sporadicky alebo skôr vôbec.

Čím to je?

Neviem variť, to je celkom jasné.

Nájdete si pri tom všetkom čas aj na vymoženosti vyššieho veku, ako je napríklad právo nič nerobiť?

To tak vyzerá, že som veľmi vyťažený, ale ja si stále nachádzam viac času na hlivenie, ničnerobenie. Zrejme ten oddych moje telo potrebuje, no a pokiaľ ide o pohyb, tak to všetko sústreďujem do golfu. Hrávam ho vždy, keď mám voľný čas.

Beriete golf ako spoločenskú záležitosť alebo vo vás prebúdza aj snahu víťaziť?

Na turnaje nechodím, mám partnera, priateľa, s ktorým golf hrávame pre radosť. Napríklad vlani sme hrali len my dvaja spolu asi osemdesiatkrát. Takže to je úžasná vec, ktorú robím pre svoje zdravie. Samozrejme, že keď ste na ihrisku, tak sa usilujete podať nejaký slušný výkon, nie je vám všetko jedno.

Ako ste si zvykli na rolu starého otca?

Máme dve vnúčatá a nedá sa hovoriť, že by sme si na ne museli zvykať. Sme z nich celí šťastní a ich prítomnosť nás teší. Je výhoda byť starým rodičom, pretože sa s tými vnúčatami len zabávame a potom, keď sa prestaneme zabávať, ideme domov. A vnúčatá zostávajú rodičom na krku.

S Júliusom Satinským v predstavení Soirée (1968). FOTO - ALEXANDER NAGY
S Júliusom Satinským v predstavení Soirée (1968). FOTO – ALEXANDER NAGY

Keď sme pri rodine, vaša švagriná Milka Vášáryová pred rokmi vyzdvihla, že jedným z vašich najdôležitejších skutkov bolo založenie rodiny…

To povedala moja švagriná?

Je to čierne na bielom v knihe, ktorá vyšla k vašej sedemdesiatke. To ste mali predtým akú povesť?

No, ja som vlastne založil niekoľko rodín. Prvýkrát som sa ženil dosť mladý, dvadsaťdvaročný, ale túto terajšiu rodinu, ktorú môžeme považovať za klasickú, som založil až v štyridsiatke. Trochu neskoršie, ako by sa patrilo, preto mám v takomto vysokom veku tie vnúčatá také maličké. No čo sa dá robiť? Založenie rodiny v štyridsiatke však nebolo zlé, myslím si, že to bol jeden zo šťastných ťahov môjho života.

Apropo, rodina. Čo hovoríte na nadchádzajúce referendum, iniciované Alianciou za rodinu?

Už sa ma na to novinári pýtali a môžem vám prečítať, čo som odpovedal. Otázka znela: Zúčastníte sa na referende a aký postoj k nemu máte? A moja odpoveď: K referendu mám ľahostajný postoj.

Dlhodobo patríte k osobnostiam, ktorých názor je pre významnú časť verejnosti smerodajný. Má takýto status aj svoje nevýhody? Limituje vás to pri debatách, máte stále na mysli, že to, čo poviete, mnohí začnú považovať za svoj názor?

Nemôžem za to, že som v takejto situácii, ani neviem, ako k tomu mohlo dôjsť, a ani sa nepovažujem za niekoho, kto by mal rozdávať rozumy alebo určovať nejaké trendy. Skrátka a dobre, ak ľudia do istej miery rešpektujú to, čo robím alebo hovorím, v poriadku. Ale nemienim sa stať hovorcom verejnosti.

Myslíte si, že na každú otázku sa dá odpovedať vtipne, bonmotom, alebo kedy by ste sa humoru radšej vzdali?

Odpovedať vtipne sa dá na všeličo, niekedy to však môže vyzerať násilne. Skrátka, musí vám niečo vtipné napadnúť, nemôžete to zo seba vytlačiť. A možno sú také veci, o ktorých neradno vtipkovať.

Je to napríklad aj prípad karikatúr v parížskom časopise Charlie Hebdo?

Myslím si, že vtipkovať na tú tému by som sa neodvážil. Ale hranice humoru nemožno určovať zhora. Každý sa musí rozhodnúť sám, kde ich cíti.

Tomáš Janovic niektoré svoje aforizmy uvádza formulkou Na káve s Milanom Lasicom. Za všetky aspoň tento: Žena predstiera, že sa hanbí, aj keď sa má za čo.

Áno, sedeli sme na káve v kaviarni, tam vždy počas rozhovoru niečo také vznikne a Tomáš Janovic si to zvykne v poslednom čase zapísať, lebo už si to nedokáže zapamätať. Aj minule sme vymysleli taký bonmot, čo sa trochu týka aj tých udalostí v Paríži: My sme veľkí humanisti, lebo Hríbovu Lampu zakážeme namiesto toho, aby sme ho zastrelili.

S Jarom Filipom - Bolo nás jedenásť, rok 1998. FOTO - PETER PROCHÁZKA
S Jarom Filipom – Bolo nás jedenásť, rok 1998. FOTO – PETER PROCHÁZKA

Jeden kolega sa kedysi pri interview opýtal istého zámorského šamana, kedy v sebe objavil svoje nadprirodzené schopnosti. Na odpoveď, že jedného dňa, sa ho kolega opýtal: O koľkej? A bolo po rozhovore. Tak sa opatrne pýtam: Kedy ste v sebe objavili humoristu?

Keď som mal nejakých dvanásť, trinásť rokov, začal som obdivovať tých hercov, ktorí vedeli rozosmiať divákov. To som považoval za niečo úžasné a zatúžil som, aby som to dokázal aj ja, aj keď to nešlo bez problémov. Nie som totiž extrovert, skôr naopak, a ľudia, ktorí sa boja verejnosti, sa potom na javisku dosť ťažko presadzujú. Ale pokúsil som sa o to.

Svojím humorom prinášate radosť a dá sa povedať, že aj pomáhate ľuďom. Je humor všeliekom?

Zámer je, aby sa ľudia pobavili. Keď sa pobavia, tak majú dobrú náladu, a keď majú dobrú náladu, tak im to pomôže rozhodne viac, ako keby boli v depresii. Pravda, my síce stále s obľubou hovoríme, že treba na všetko hľadieť s humorom, že je to správne a rozumné, ale sú chvíle v živote, keď to nejde. Keď vám skrátka tento nadhľad začne chýbať a musíte sa k nemu zasa prepracovať, pretože nie každá životná situácia je taká, aby ste sa nad ňou hneď smiali.

K takým situáciám vo vašom prípade patrilo asi aj zistenie, že na internete niekto vystupuje pod vaším menom…

Internet nesledujem, ale viem, že už niekoľko rokov tam koluje minimálne jeden článok, ktorý údajne komentuje dnešnú politickú situáciu. Ja som ho nečítal a neviem, prečo je tam moje meno, prečo sa ten autor nechce k tomu priznať, pretože – a to je vlastne na tom najtrápnejšie – mnohí ľudia mi gratulujú k tomu, že je to veľmi dobré. Je to hlúpa situácia, ale v každom prípade si myslím, že internet je úžasná vec, no má aj tieto tienisté stránky. Toto sa v printovom médiu nemôže stať. Keby také niečo vyšlo pod mojím menom v novinách, okamžite by za to bol zodpovedný šéfredaktor. Takto nie je zodpovedný nikto, takže internet je do istej miery anonymná záležitosť.

Keď ste preberali Cenu Dominika Tatarku za knihu fejtónov, odznelo tam aj laudatio Kornela Földváriho, ktorý povedal, že ide o monológy zostávajúce verné princípu vašich skvelých dialógov so Satinským. Čo sa vám písalo ľahšie – terajšie fejtóny alebo tie dialógy?

Pre mňa bolo ľahšie písať dialógy, v podstate som človek dialógu stále. Bola to novinka začať s fejtónmi, kde som vlastne nemal s kým polemizovať, len s nejakým javom alebo udalosťou. Ale zvykol som si a písal som tie texty skoro pätnásť rokov.

V bratislavskom V-klube s Olinkou Schoberovou a Jurajom Jakubiskom. Rok 1969. FOTO - PETER PROCHÁZKA
V bratislavskom V-klube s Olinkou Schoberovou a Jurajom Jakubiskom. Rok 1969. FOTO – PETER PROCHÁZKA

Vaše dialógy dovtedy na Slovensku nemali obdobu a ani dnes nemožno povedať, že by niekto u nás robil niečo na takej úrovni. Vy ste sa netajili inšpiráciou a obdivom k Werichovi, Horníčkovi, ku Kopeckému i ďalším a oni spätne vyjadrili svoje uznanie vám. Chodil niekto na Slovensku za vami pre rady, resp. vidíte vy svojich nasledovníkov?

Či máme alebo nemáme nasledovníkov, by som sa neodvážil posudzovať, tak ako som sa nikdy nesnažil nejakých vychovávať. Nemyslím si, že sa to dá. Jednoducho niekoho musí zaujať ten spôsob humoru a môže, alebo musí tam priniesť niečo svoje.

Ako je na tom vlastne Slovensko s humorom?

Humoru je tu dosť, aj keď stále máme pocit, že neexistuje, lebo všetko vnímame cez televíznu obrazovku. Ale treba sa pozrieť aj niekam inam a uvidíme, že to žije. A veľmi bohato.

Ktoré obdobie svojho divadelného života považujete za najkrajšie?

Rozhodne to boli tie tri roky v Divadle na Korze, ktoré sa skončili nie veľmi slávne, museli sme odtiaľ odísť. Bolo to vyvrcholenie prvej etapy našej spolupráce s Julom Satinským, v ktorej sme prerazili v Bratislave aj Prahe, ale, ako to už býva, najprv v Prahe.

Váš humor nikdy nebol prvoplánový, pred konkrétnou kritikou režimu ste uprednostňovali metaforu. Nemali ste obavu, že to niekedy aj nezaberie?

My sme sa často stretávali s tým, že ľudia si veci vysvetľovali po svojom, a pochopili sme, že to treba tolerovať. Keď návštevníci prídu do divadla, sú v istej nielen osobnej vnútornej, ale aj spoločenskej situácii. Vchádzajú s akýmsi zámerom, akousi nádejou, že to divadlo im poskytne, povedzme, úľavu alebo niečo, s čím môžu súhlasiť. A preto sa stávalo v ťažkých časoch, napríklad keď prišli Rusi v šesťdesiatom ôsmom, že aj veci, ktoré neboli myslené satiricky, si ľudia tak vysvetlili. Pretože to potrebovali. Niekedy stačilo povedať Dobrý večer a mali ste potlesk.

Osud – či režim – tak chcel, že po zákaze vystupovania so Satinským ste začali obaja rozbiehať svoje sólové kariéry činohercov. V roku 1986 ste však konečne dostali možnosť uviesť ako dvojica vlastnú hru Deň radosti, ale to bola zároveň vlastne vaša rozlúčka so spoločným divadelným účinkovaním…

No, ešte sme po revolúcii uviedli hru Náš priateľ René, ktorú sme napísali v roku 1980 a ktorú nám vtedy zakázali týždeň pred premiérou. V roku 1990 sme ešte uviedli aj predstavenie Jubileum, v ktorom sme použili staršie texty. Tam sa ukázalo, že aj texty staré tridsať rokov sú stále schopné zaujať a zabaviť ľudí, a tým sa vyvrátila fáma, že náš humor bol takzvane časový. To mi povedal jeden spisovateľ, čo napísal niekoľko nadčasových televíznych hier, o ktorých dnes už nikto nevie.

Ako sa človek z rýdzo autorského divadla preorientuje na herectvo v dramatických textoch iných autorov?

Bola to nevyhnutnosť, keď nemáte možnosť hrať svoje texty – my sme Deň radosti uviedli sedemnásť rokov po predošlej hre. Za tých sedemnásť rokov sa musíte nejako obracať, musíte niečo robiť a musíte do toho vkladať aj svoje autorské videnie, ale pod inými menami, aby som to tak povedal.

Občas sa vám pritrafí, či už v divadle, alebo vo filme, aj takzvaná vážna rola. Aká je to skúsenosť pre komika či humoristu?

Ja si to neuvedomujem tak, že niečo je vážne a niečo komické. Beriem všetko vážne, aj to komické. Myslím si, že keď človek robí komédiu, tak by nemal hrať komicky, ale vážne, a smiať by sa mali ľudia v hľadisku. Komik sa nemá smiať na vlastných vtipoch. Tak ako herec v úlohe, ktorá by mala dojímať, má hrať tak, aby sa dojímalo publikum, a nie on. Takže tie úlohy, vážne aj nevážne, som bral rovnako a svoje repliky som sa vždy snažil hovoriť tak, ako keby som ich napísal ja.

Niekde ste povedali, že schopnosť z ničoho nič sa hlboko zamyslieť je jedna z našich najvýraznejších čŕt. Keby sme ju uplatnili teraz, zbavili by sme sa tým ďalších otázok. Len povedzte, nad čím sa hlboko zamyslíme, a rozlúčime sa.

Hlboko sa zamyslieť – to som určite myslel ako vtip, lebo my máme radi vážne reči. A to sú väčšinou frázy, nič nehovoriace prázdne slová. A keďže pri tom máme pocit, že je to veľmi závažné, tak sa vždy na konci povie – a teraz trošku humoru. Ja si myslím, že toto delenie je nesprávne a že aj s humorom sa dajú povedať vážne veci, možno často vážnejšie, ako keď sa tvárite vážne.

Milan Lasica sa narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene. Je humorista, dramatik, prozaik, textár, publicista, moderátor, herec, spevák a režisér. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU a vyše štyridsať rokov vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. Na prelome 60. a 70. rokov pôsobil v Divadle na korze, po normalizačnom zákaze pôsobiť v oblasti autorského divadla účinkoval v súboroch Večerné Brno a Nová scéna. V súčasnosti je riaditeľom Štúdia L+S, v ktorom aj hrá. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Lasica sa narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene. Je humorista, dramatik, prozaik, textár, publicista, moderátor, herec, spevák a režisér. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU a vyše štyridsať rokov vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. Na prelome 60. a 70. rokov pôsobil v Divadle na korze, po normalizačnom zákaze pôsobiť v oblasti autorského divadla účinkoval v súboroch Večerné Brno a Nová scéna. V súčasnosti je riaditeľom Štúdia L+S, v ktorom aj hrá. Foto N – Tomáš Benedikovič

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Milan Lasica

Kultúra

Teraz najčítanejšie