Denník N

Milan Lasica: Nemienim sa stať hovorcom verejnosti

Milan Lasica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Lasica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vníma svoj vek? Je mu príjemné, že jeho názory sú smerodajné pre časť verejnosti? Čo vraví na referendum o rodine alebo na falošný list, ktorý pod jeho menom koloval internetom? S Milanom Lasicom sme sa stretli tesne pred jeho sedemdesiatpäťkou.

Pri svojej sedemdesiatke ste o nej povedali, že vás predbehla, vraj sa na ňu necítite. Kedy ste ju dobehli? A máte podobné pocity aj teraz? Zasa vás toto ďalšie jubileum predbehlo?

Nemám pocit, že mám sedemdesiatpäť ani sedemdesiat, vnútorne sa stále cítim tak na štyridsať rokov. Žiaľ, len vnútorne.

Navonok, z pohľadu diváka či poslucháča, sa za tých päť rokov veľa nezmenilo. Stále hráte, spievate, konferujete, režírujete, píšete. Aký je pohľad z druhej, tej vašej strany? Stále hráte, spievate, konferujete, režírujete, píšete?

Máte pravdu, robím stále to, čo som robil vtedy. Hrám v divadle, hrám na zájazdoch, občas vystupujem s orchestrom Bratislava Hot Serenaders alebo s Petrom Lipom. Len pokiaľ ide o konferovanie alebo, ako sa dnes zvykne vravieť, moderovanie, tam som trošku zaostal. Za tých päť rokov sa mi to prihodilo len raz. A tiež v televízii sa už objavujem iba sporadicky alebo skôr vôbec.

Čím to je?

Neviem variť, to je celkom jasné.

Nájdete si pri tom všetkom čas aj na vymoženosti vyššieho veku, ako je napríklad právo nič nerobiť?

To tak vyzerá, že som veľmi vyťažený, ale ja si stále nachádzam viac času na hlivenie, ničnerobenie. Zrejme ten oddych moje telo potrebuje, no a pokiaľ ide o pohyb, tak to všetko sústreďujem do golfu. Hrávam ho vždy, keď mám voľný čas.

Beriete golf ako spoločenskú záležitosť alebo vo vás prebúdza aj snahu víťaziť?

Na turnaje nechodím, mám partnera, priateľa, s ktorým golf hrávame pre radosť. Napríklad vlani sme hrali len my dvaja spolu asi osemdesiatkrát. Takže to je úžasná vec, ktorú robím pre svoje zdravie. Samozrejme, že keď ste na ihrisku, tak sa usilujete podať nejaký slušný výkon, nie je vám všetko jedno.

Ako ste si zvykli na rolu starého otca?

Máme dve vnúčatá a nedá sa hovoriť, že by sme si na ne museli zvykať. Sme z nich celí šťastní a ich prítomnosť nás teší. Je výhoda byť starým rodičom, pretože sa s tými vnúčatami len zabávame a potom, keď sa prestaneme zabávať, ideme domov. A vnúčatá zostávajú rodičom na krku.

S Júliusom Satinským v predstavení Soirée (1968). FOTO - ALEXANDER NAGY
S Júliusom Satinským v predstavení Soirée (1968). FOTO – ALEXANDER NAGY

Keď sme pri rodine, vaša švagriná Milka Vášáryová pred rokmi vyzdvihla, že jedným z vašich najdôležitejších skutkov bolo založenie rodiny…

To povedala moja švagriná?

Je to čierne na bielom v knihe, ktorá vyšla k vašej sedemdesiatke. To ste mali predtým akú povesť?

No, ja som vlastne založil niekoľko rodín. Prvýkrát som sa ženil dosť mladý, dvadsaťdvaročný, ale túto terajšiu rodinu, ktorú môžeme považovať za klasickú, som založil až v štyridsiatke. Trochu neskoršie, ako by sa patrilo, preto mám v takomto vysokom veku tie vnúčatá také maličké. No čo sa dá robiť? Založenie rodiny v štyridsiatke však nebolo zlé, myslím si, že to bol jeden zo šťastných ťahov môjho života.

Apropo, rodina. Čo hovoríte na nadchádzajúce referendum, iniciované Alianciou za rodinu?

Už sa ma na to novinári pýtali a môžem vám prečítať, čo som odpovedal. Otázka znela: Zúčastníte sa na referende a aký postoj k nemu máte? A moja odpoveď: K referendu mám ľahostajný postoj.

Dlhodobo patríte k osobnostiam, ktorých názor je pre významnú časť verejnosti smerodajný. Má takýto status aj svoje nevýhody? Limituje vás to pri debatách, máte stále na mysli, že to, čo poviete, mnohí začnú považovať za svoj názor?

Nemôžem za to, že som v takejto situácii, ani neviem, ako k tomu mohlo dôjsť, a ani sa nepovažujem za niekoho, kto by mal rozdávať rozumy alebo určovať nejaké trendy. Skrátka a dobre, ak ľudia do istej miery rešpektujú to, čo robím alebo hovorím, v poriadku. Ale nemienim sa stať hovorcom verejnosti.

Myslíte si, že na každú otázku sa dá odpovedať vtipne, bonmotom, alebo kedy by ste sa humoru radšej vzdali?

Odpovedať vtipne sa dá na všeličo, niekedy to však môže vyzerať násilne. Skrátka, musí vám niečo vtipné napadnúť, nemôžete to zo seba vytlačiť. A možno sú také veci, o ktorých neradno vtipkovať.

Je to napríklad aj prípad karikatúr v parížskom časopise Charlie Hebdo?

Myslím si, že vtipkovať na tú tému by som sa neodvážil. Ale hranice humoru nemožno určovať zhora. Každý sa musí rozhodnúť sám, kde ich cíti.

Tomáš Janovic niektoré svoje aforizmy uvádza formulkou Na káve s Milanom Lasicom. Za všetky aspoň tento: Žena predstiera, že sa hanbí, aj keď sa má za čo.

Áno, sedeli sme na káve v kaviarni, tam vždy počas rozhovoru niečo také vznikne a Tomáš Janovic si to zvykne v poslednom čase zapísať, lebo už si to nedokáže zapamätať. Aj minule sme vymysleli taký bonmot, čo sa trochu týka aj tých udalostí v Paríži: My sme veľkí humanisti, lebo Hríbovu Lampu zakážeme namiesto toho, aby sme ho zastrelili.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Milan Lasica

Kultúra

Teraz najčítanejšie