Denník N

Aj dvesto metrov na zastávku je priveľa. Ako strach o deti paralyzuje amerických rodičov

Deti z našej školy, ktoré rodičia pustili, vyrážajú na výlet. Foto - Janet Fay
Deti z našej školy, ktoré rodičia pustili, vyrážajú na výlet. Foto – Janet Fay

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

„Ja nikam nejdem,“ povedal smutne pri stole kamarát našich detí Dylan. „Otec ma nepustí.“

Sedeli sme tam po kine spolu s ďalšími kamarátmi a rozprávali sa o školských výletoch. Pretože sú výlety roztriedené podľa vzdialenosti, platí, že čím sú deti staršie, tým ďalej sa môžu vzdialiť od školy.

Takže na ten najväčší do historického floridského mesta St. Augustine sa spravidla vyráža v piatej triede, pretože je 500 kilometrov ďaleko a cesta tam trvá päť hodín. Z toho vyplýva, že na výlet sa ide cez noc.

Pre viaceré deti je to po prvý raz, čo strávia noc bez rodičov. Majú desať až jedenásť rokov. Časť detí však nejde vôbec, pretože ich rodičia nepustia. Ako Dylan.

Už som sa naučila v takých momentoch udržať sa a nehovoriť, ako to máme v Česku, že naše deti chodia do škôl v prírode od prvej triedy, prespávajú u kamarátov bežne a na letných táboroch v tomto veku trávia niekedy aj tri týždne nepretržite.

Som poučená minulými prípadmi, keď na mňa rodičia pri týchto slovách pozerali s obdivom, odsúdením aj pochybnosťami, pretože aký rodič môže vystavovať dieťa takému nebezpečiu, však? Len ten nezodpovedný.

James u nás už nikdy nespal

Prespávanie detí je pre Američanov veľká téma a jedna z tých, na ktoré sa pozerajú úplne inak než my.

Prvé dieťa, ktoré u nás kedy prespalo, bol syn rodiny z Rumunska, ktorého mama prežila v Európe podobné detstvo ako my. Andrew mal trinásť rokov, mal telefón a môj muž bol v tom čase v Prahe, takže ja som bola jedinou dospelou osobou v dome. To určite pomohlo.

Druhý raz to bol americký chlapec rodiny z New Yorku, ktorá sa na Floridu prisťahovala nedávno kvôli nižším daniam. Rodičia vtedy desaťročného Jamesa boli vystrašení, ale zároveň mu chceli umožniť zažiť samostatnosť.

Býva 300 metrov od nás. James to zvládol dobre, ale mama stála už o siedmej ráno pred naším domov, vraj či my dve nepôjdeme na fitness prechádzku. Bola to jediná fitness prechádzka, na ktorej sme my dve predtým aj potom spolu boli.

Keď u nás James chcel prespať po druhý raz, boli sme nadšení, že už to pre neho začína byť samozrejmosť, a ako rodina sme boli radi, že nás jeho rodičia napriek všetkým svojim obavám považujú za natoľko dôveryhodných, že nám dieťa zveria. Keď som sa zrazu o druhej v noci prebudila pre búchanie na dvere, najskôr som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Americký denník

Rodičovstvo

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie