Predstieranie práva

Autor je spisovateľ, prekladateľ a bývalý diplomat

3. decembra 1952 československí stalinisti odsúdili na trest smrti jedenásť iných stalinistov na čele s Rudolfom Slánskym. Kto chce o tom vedieť viac, prečíta si v knihách, a kto chce niečo z toho aj vidieť, nájde na YouTube. Najmä filmový záznam dobovej propagandy je zaujímavý. Slánský sedí na lavici obžalovaných ponížene vklinený na pol zadku medzi dvoma dvojmetrovými esenbákmi a len kúsok od neho sa hniezdi rovnako stiesnený Clementis. Môžeme si len domýšľať, ako to celé profesionálny komunista Slánský prežíval; možno si aj chvíľu myslel, že naozaj urobil niekde chybu a sklamal rodnú stranu. Ale v kútiku duše určite pripustil, že stranu nikdy nesklamal a žiadnu chybu neurobil. Teda len jednu: že je Žid. Clementis síce Žid nebol, ale svojho času ešte z Londýna zapochyboval o pakte Molotova s Ribbentropom, takže viac-menej vedel, že toto je jeho hlavný hriech a nie to, čo naňho chrlí prokurátor Urválek a spol. Navyše bol právnik, a preto presne vedel, čo sa mu odohráva pred očami a čo my vidíme dnes na filmovom zázname spred siedmich desaťročí: že sa tu predstiera právo. Presne podľa svetlého vzoru moskovských procesov cca pätnásť rokov predtým. Právnik Clementis a všetci ostatní právnici v súdnej sieni vedia, že sa skutok nestal – to sa len fúzatý ľudožrút v Kremli chce napiť krvi nehodných. Pozeráme ten film a sledujeme právnika Clementisa, ako sleduje právnikov, ktorí ho súdia, a všetci vedia, ako sa to skončí. Všetci predstierajú, že tu ide o právo, predstierajú, že niečo čítajú vo fascikloch pred sebou, predstierajú listovanie v spisoch, ktoré sú o to hrubšie, o čo väčšia fraška sa tu odohráva, lebo predsa čím hrubší spis, tým ťažší zločin a tým múdrejší je ten, čo v tom spise zadumane listuje.

Od tých čias je predstieranie práva neoddeliteľnou súčasťou (česko)slovenskej histórie. Právnik Husák predsa dobre vedel, že právnici, ktorí ho odsúdili do basy ako buržoázneho nacionalistu, len predstierajú, že ide o právo. To mu však potom nebránilo predstierať, že augustová okupácia z roku 1968 je právne odôvodnená a že rovnako právne odôvodnené sú aj následné perzekúcie desaťtisícov ľudí počnúc Dubčekom a Havlom nekončiac. Inými slovami povedané, že pošliapavanie občianskych práv je v jeho znormalizovanej krajine, kde len pár rokov predtým brutálne pošliapali tie jeho, v súlade s právom.

Potom sa na scéne objavuje právnik Mečiar. Na rozdiel od prípadov Slánskeho, Clementisa a Husáka, keď sa skutok nestal, ale súd, predstierajúc právo, skonštatoval, že sa stal, s právnikom z Nemšovej prichádza éra, keď všetci (vrátane právnikov) vedia, že sa skutok stal, ale z právneho hľadiska predstierajú, že sa vlastne tak trochu ani nestal. Mečiar najprv predstieral, že má niekoľko právnych možností, ako zachovať spoločný štát Čechov a Slovákov, aby ho napokon (spolu s Klausom) rozdelil a predstieral, že na to žiadne referendum nepotrebuje. Keď naňho po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča prešli niektoré právomoci prezidenta v zastúpení, trvalo mu len pár hodín, aby vyhlásil amnestie na trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997 a s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny. Ešte v ten istý deň boli amnestie vydané v Zbierke zákonov. A keďže aj toto predstieranie práva zbabral, tak amnestiu o štyri mesiace neskôr ešte raz opravil.

Právnik Gašparovič predstieral, že má právne dôvody, prečo nevymenuje Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Jeho rozhodnutie napokon zrušil Ústavný súd, ktorý súčasne konštatoval, že nevymenovaním za generálneho prokurátora došlo k porušeniu Čentéšových základných práv. Čo síce môže byť Čentéšovi satisfakciou, ale nám ostatným, čo sme zažili éru Dobroslava Trnku, je to platné ako mŕtvemu zimník.

Keď začalo právnikovi Kaliňákovi prihárať, generálna prokuratúra mu (samozrejme, v súlade so zákonom) hodí lano a právnik Žilinka napíše na margo toho facebookový status pod sugestívnym názvom Pravda zostane pravdou. A človek neveriacky pozerá na dátum, či generálny prokurátor naozaj vie, že sa píše rok 2023. Lebo si stačí prelistovať dobovú tlač a vypočuť dobové prejavy, aby sme zistili, že podľa plamenných slov komunistických propagandistov mala pravda zostať pravdou na večné časy aj v prípade Slánskeho a pravda mala byť pravdou aj v procesoch s chartistami v 70. rokoch. Kde bola skutočná pravda, to dnes všetci dobre vieme.

Nie, na právnika Fica som nezabudol. Ale on je osobitná kapitola. Ten už predstieranie práva v podstate ani nezakrýva – stačí si prelistovať Vagovičovu alebo Bárdyho knihu, tam je to v kocke a podrobne. My pridajme na tortu len ďalšiu čerešničku z minulého týždňa, keď polotajne odletel aj s právnikmi Suskom a Kaliňákom do Bruselu vysvetľovať návrh zákona o zrušení špeciálnej prokuratúry. Miesto toho, aby on, „svojstojný“, hrdý, nebojácny národný buditeľ a mierotvorca tresol do stola a bez predstierania povedal, že doma si bude robiť, čo chce, tak ako sa zaklínal v kampani pred zamilovanými dôchodkyňami, uteká do nenávideného Bruselu sa spýtať, či a čo smie alebo či a čo nesmie – len nám, preboha, ten peňazovod z Únie nezatvorte ako Poliakom.

Predstieranie práva u nás bolo, je a očividne aj naďalej bude normou. Stačí si napríklad pripomenúť svojrázne právnické kolokvium na poľovníckej chate pri Nitre. Najveselšie na tom je, že sa to vždy dialo, deje a bude diať v súlade s právom. Obesený Clementis, mučený Husák, unesený Kováč, zavraždení Remiáš, Kuciak a Kušnírová, odstavený Čurilla, na kopačky čakajúci Lipšic atď., atď. – vo všetkých týchto tragédiách, kauzách a kriminálnych prípadoch sa v tej či onej miere predstieralo právo a v tej či onej miere sa všetko tak akosi po našom, kamarátsky, po známosti, zo strachu uhralo. Pardon, zosúladilo so zákonom. Akurát sirota spravodlivosť zostala za dverami.