Umelec Andrej Dúbravský: Tu nejde o mňa, ale o to, že ministerka by chcela mať dosah na to, čo sa vystaví a čo nie

Ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú minulý týždeň „vyrušil“ jeden z obrazov Andreja Dúbravského, na ktorom sa objímajú dvaja muži.

„Mňa v jej prejavoch najviac znepokojujú reči o slovenskom a národnom umení. To je pomýlené,“ hovorí Andrej Dúbravský. „Umelci predsa neslúžia ministerstvu a národu. To je koncept Hitlera a komunistov.“

V rozhovore Dúbravský hovorí aj o tom:

• či jeho diela už nejakého politika alebo divákov pobúrili;
• prečo je na obraze, ktorý si všimla aj ministerka, muž s nadváhou a na čo sa ním snaží upozorniť;
• ako sa mu s queer identitou žije na Slovensku,
• prečo nechce z tejto krajiny odísť.

Ako ste sa dozvedeli o tom, že ministerka komentuje váš obraz?

Niekto mi to preposlal. Ale začiatok toho celého sa zjavne udial na Facebooku Romany Tabák, ktorá bola v Slovenskom rozhlase na koncerte, kde bol tento obraz súčasťou výstavy Nespútaní.

Ona si ho tam všimla a zdieľala ho ako prvá, na čo ma takisto len niekto upozornil, keďže nesledujem jej Facebook ani Instagram. V jej kruhoch to vyvolalo určité „vzrušenie“. Pod týmto príspevkom mala oveľa viac komentárov a reakcií než bežne. Môžem len predpokladať, že aj pani ministerka si všimla, že to vzbudzuje pozornosť, a tak sa rozhodla využiť to. Zrejme ani jedna, ani druhá netušila, aká „vzrušujúca“ téma to napokon bude.

Ministerka Šimkovičová v TV Slovan hovorila o vašom obraze, ale aj o reklame Telekomu a podobných „háklivých veciach, ktoré sa na nás budú valiť“, a že ju to vyrušuje. Ako ste to vnímali?

Priznám sa, že mám dosť hektické pracovné obdobie, takže som si to nepozrel úplne celé. Neurobil som si teda túto domácu úlohu, lebo jednak to bolo hrozne pomalé, a tak som skončil niekde pri pasáži, že má z toho hrčku v krku a že deti sa doma rodičov pýtajú, čo to má znamenať.

Priznám sa, že najprv som sa tým takmer vôbec nezaoberal, až kým mi nezačali chodiť správy od známych, čo na to hovorím. A keď mi za deň pribudlo viac ako tisíc followerov na sociálnych sieťach, tak ma to dosť zaskočilo.

Takže ministerka vám v podstate urobila dobrú reklamu?

Áno, perfektnú. Som jej za to fakt vďačný. Keď som bol mladý, maľoval som kontroverzné obrazy, kde bolo vidno aj genitálie, viseli napríklad niekoľko mesiacov aj v Galérii mesta Bratislavy, v Nitrianskej galérii aj v Trnave, ale nikto ma necenzuroval, žiadne vzrušenie to neprinieslo a ani húfy followerov mi neprichádzali, tak teraz som sa konečne dožil toho, že som kontroverzný umelec. (smiech)

A neboli to followeri, ktorí by vám prišli len nadávať?

Nie. Dokonca som dostal varovania od známych, nech sa pripravím na vlnu negatívnych komentárov, ale nič sa nestalo. Na YouTube mi prišli nejaké nahnevané emoji a na Instagrame si niekto dal tú námahu, že sa prescrolloval až k tomu obrazu, čo komentovala ministerka, a napísal jediné slovo: Hnus!

Možno je to tým, že sa títo ľudia vyzúria sami medzi sebou v rámci svojich kanálov. Alebo aj prídu ku mne a odídu sklamaní, že nič kontroverzné sa tam neodohráva, lebo tam mám samé fotky záhrady, včeličky, mačičky a dosť dlho musia hľadať nejaký sexy obraz.

Už ste niekedy zažili, aby politik alebo politička takto priamo komentovali vašu tvorbu?

Moje dve skúsenosti s politikou boli vlastne pozitívne. Napríklad pani prezidentka venovala môj obraz holandskému kráľovi, keď tu bol na návšteve. Bola to pre mňa česť, že si ma vybrala. Vtedy som zaregistroval takisto len jeden komentár typu „to je už len reprezentatívne“. Druhú skúsenosť som zažil pred voľbami, keď sme sa v mojej záhrade stretli s Michalom Šimečkom a vznikol z toho jeden zo spotov na podporu PS, ale ani vtedy ku mne žiadne hejty neprišli.

Dosť by ma zaujímalo, čo by sa reálne stalo v tomto prípade, keby sa tá výstava v rozhlase neskončila a či by naozaj došlo k tomu, že by ju museli zvesiť alebo zatvoriť. V čase ministerkinho vyjadrenia bola už týždeň zvesená. Je to trochu škoda, lebo možno by si ju po tejto „kauzičke“ prišlo pozrieť ešte dosť ľudí – bola to výstava na počesť Erika Bindera, ktorý tento rok zomrel. Kurátoroval ju Ivan Jančár a okrem Erikových diel tam bolo aj veľa ďalších výborných umelcov.

Na tom obraze, ktorý si všimla aj ministerka, má jeden z mužov výraznú nadváhu. Vo vašich obrazoch je už dlhšie, ako sa tam dostal a na čo sa ním snažíte upozorniť?

Je to cyklus, ktorý rozvíjam prakticky od svojej diplomovky. Popri ostatných námetoch, ktoré využívam, sa v mojich obrazoch pravidelne objavuje aj tento „tučko“. Má to viacero dôvodov. Jeden je čisto osobný, je to otázka môjho vkusu a mojej preferencie, druhý je všeobecnejší záujem o telo, ktoré je rôznorodé – chudé, veľké, s rôznymi nedostatkami. Ja som nikdy nebol obézny, mám iba skúsenosť s tým, že patrím ku queer minorite, a pamätám si, aké to bolo, keď som vyrastal a bol som iný. Ľudia s nadváhou sú tiež svojím spôsobom vnímaní ako „iní“. Takisto sa im na škole spolužiaci posmievajú, šikanujú ich. Ak sú ešte aj queer, tak sú minoritou v minorite a to je to, čo ma na tom zaujíma najviac.

Prečo?

Odkedy tento motív maľujem, všimol som si, že ľudia na tieto obrazy reagujú inak než na ostatné. Akoby ich to viac poburovalo, možno niektorých priam znechucovalo? Je tam obézny človek, tak je to hnus, ľahšie to odsúdime, lebo queer telo s nadváhou porušuje normu dvojnásobne. A ja by som bol rád, keby sa nad tým ľudia možno na chvíľu zamysleli a rozmýšľali nad tým, či by ich tento obraz poburoval rovnako, keby to boli dvaja vyrysovaní influenceri so sixpackom. Jednoducho aj ľudia s nadváhou, ale aj napríklad seniori alebo akokoľvek telesne „neštandardní“ ľudia prežívajú nejakú sexualitu. Byť atraktívny, sexy alebo mať sex jednoducho nie je výsadou len určitého veku a telesného tvaru, ako sa nám to môže zdať vo filmoch alebo na sociálnych sieťach.

Zároveň je na tom zvláštne to, že nikto to nepomenuje nahlas. Ani teraz nie je reč o tom, že jeden z tých ľudí má nadváhu, hoci som si istý, že to tam hrá rolu. Už som sa stretol aj s tým, že v tom človeku s nadváhou videli ľudia výrazne staršieho muža a ten chudý bol príliš „mladý“. Je zvláštne, ako si na základe podoby tela dokážeme vytvárať takéto scenáre, aké rôzne stereotypy v tom vidíme.

Nahí alebo objímajúci sa muži sú vo vašej tvorbe od začiatku, stretli ste sa niekedy na výstavách doma alebo v zahraničí s tým, že by tento motív niekomu prekážal?

Nie, nikdy. Na vlaňajšej výstave v Trnave boli dokonca aj explicitnejšie obrazy a nikto sa nesťažoval. Tá výstava mala vysokú návštevnosť, dokonca zlomila návštevnícky rekord, a chodili tam aj škôlkari, ktorí si kreslili na zemi a bolo to krásne. Možno to aj niekoho pohoršilo, ale nedal si tú námahu niečo s tým urobiť, lebo na tom nechcel získavať body.

Podľa mňa totiž pani Šimkovičovej ani Tabák nejde o umenie a už vôbec nie o to, aby niekoho pred mojimi obrazmi uchránili. Im ide o pozornosť na sociálnych sieťach.

Na vašu adresu sa okamžite zdvihla vlna podpory. O čom to podľa vás svedčí?

Veľmi si to vážim, ale úprimne som najprv nevedel, čo si s tým počať. Mne totiž zatiaľ nikto nič nezrušil, nijako ma necenzuroval, neprišiel som o schválenú dotáciu ani mi nezrušili naplánovanú akvizíciu, takže naozaj nie som v role mučeníka.

Myslím si, že to celé súvisí ani nie tak s mojím obrazom ako skôr s tým, že ministerka sa v tom videu vyhráža, že zakročí, že pripraví zmenu legislatívy a že by chcela mať dosah na to, čo sa vystavuje a nevystavuje. To je to, čo v skutočnosti ľudí pobúrilo. Mňa v jej prejavoch najviac znepokojujú reči o slovenskom a národnom umení. To je pomýlené. Umelci predsa neslúžia ministerstvu a národu. To je koncept Hitlera a komunistov. Ministerstvo kultúry má slúžiť umelcom a kultúre, tak ako má ministerstvo zdravotníctva robiť všetko pre dobro pacientov. A ona akoby verila tomu, že to má byť naopak. Lenže tam sme už boli a žiadne dobré umenie z toho nevzišlo. Zatiaľ tu nemáme diktátorský režim, aby umenie slúžilo režimu, a verím, že sa tam ani nedostaneme.

Ministerka spomínala, že sa pozrie na fungovanie Fondu na podporu umenia (FPU), ktorý podporuje najmä nezriaďovanú scénu. Aká je vaša skúsenosť s FPU?

Ja sám som nikdy o dotáciu z FPU nežiadal, ale slovenské galérie a inštitúcie, kde som vystavoval, zväčša mali dotáciu z FPU na výstavu alebo na celoročné fungovanie. Viem, že by som to mohol aj ja niekedy využiť, ale pravda je taká, že nie som veľmi administratívny typ a neviem si predstaviť, že by som to potom mal vyúčtovať a ešte niekoľko rokov by som sa bál, že mi príde kontrola, lebo to sa reálne deje, je to prísne nastavený systém.

Je to bizarné, ako sa pani Šimkovičová a ďalší snažia nahovoriť občanom tejto krajiny, ktorí do FPU nevidia a nemajú žiadnu priamu skúsenosť s takýmito fondami, že aktivisti a umelci z nich čerpajú nenormálne peniaze. To je úplná hlúposť. Peniaze z dotácií pokrývajú úplne základné prevádzkové fungovanie, žiaden umelec ani galéria na Slovensku z FPU ešte nezbohatol. Tu bohatnú celkom iní ľudia a čerpajú z celkom iných zdrojov, určite nie z fondov, akým je FPU.

Nová ministerka mala zatiaľ len niekoľko verejných prejavov – napísala list ministrovi Českej republiky a hovorila o zmiešavaní kultúry. Ako jej pôsobenie zatiaľ vnímate?

Stále verím, že je menším nebezpečenstvom, než akým sa javí, a že možno bude napokon „len“ zbierať lajky a „reprezentovať“.

Spomínali ste, že zatiaľ sa vlastne nič vážne nestalo, ale čo je to, čoho sa obávate?

Mám obavy o ľudí, ktorých sa to reálne môže dotknúť Myslím na riaditeľov a riaditeľky múzeí a galérií, ktorí sa roky o tieto inštitúcie starajú za mizerné peniaze, robia svoju odbornú prácu a zrazu môžu byť vyhodení a nahradení prakticky hocikým a ich celoživotná snaha môže byť zmarená. Toho sa obávam najviac.

Nielen ministerka kultúry, ale aj ďalší členovia vlády pomerne jasne hovoria o tom, že žiadnu „LGBTI+ ideológiu“ tu nechcú. Ako sa vám žije v tejto krajine?

Osobne nemám negatívne skúsenosti toho typu, že by ma niekto na ulici opľul alebo napadol, ale nemôžem povedať, že by som niekde vnútri nepociťoval konštantný strach. Týka sa najmä budúcnosti. Nie som vo veku, keď by som riešil, čo sa stane, keď zostarnem a kto bude po mne dediť, ale jedného dňa to príde a ja môžem len dúfať, že dovtedy sa to vyrieši.

Nielen ja, ale aj mnohí moji kamaráti si skrátka žijú svoje životy, zabávame sa, ale stačí, aby to niekto pripomenul a zrazu sa ukáže, že tá temnota je v nás všetkých, aj keď sa zdá, že si robíme, čo chceme. Mám kamarátov, ktorí celý život budovali rodinný biznis, dnes majú po šesťdesiatke a v tom veku už ľudia rozmýšľajú, ako to s nimi bude, je to prirodzené, lenže tu tá budúcnosť neexistuje.

Nezvažovali ste s partnerom, že by ste uzatvorili registrované partnerstvo aspoň v zahraničí?

Mohli by sme to urobiť, dá sa to, lenže situáciu to nerieši, lebo u nás to neplatí, takže by to bolo iba pro forma. To si môžeme urobiť opekačku v Rastislaviciach ako fingovanú svadbu.

Máte niekde v hlave hranicu, situáciu, ktorá by vás primala uvažovať o tom, že by bolo lepšie z tejto krajiny ako queer človek odísť?

Mne sa nechce sťahovať. Veľkú časť roka dnes trávim mimo Slovenska. Pár mesiacov som v Nemecku, kde ma zastupuje galéria, alebo v New Yorku, ale som tam vždy cudzinec. Aj keby som išiel len do Česka, ani tam by som nebol doma.

Ak by niekto chcel hľadať argumenty na odchod, už by ich dávno mal. Ja si ani neviem predstaviť, čo by sa ešte muselo stať, aby to bolo horšie. Popri tom vidím, ako mnohí mladí šikovní Maďari odchádzajú zo svojej krajiny, lebo to už ďalej nejde. Možno by sa niekomu zdalo, že je frajerina povedať: Fuck you, Slovensko, idem za lepším životom niekam inam, mám to tu v paži, je mi jedno, ministerka kultúry aj upadajúce Slovensko. Ale ja to tak nevidím. Toto je môj domov, chcem tu žiť, rozumiem ľuďom a oni mne. Aj preto som sa snažil angažovať pred voľbami, lebo mi na tejto krajine záleží a chcem, aby sa posúvala vpred.

Verili ste, že po útoku na Zámockej sa niečo v otázke práv LGBTI+ ľudí zmení k lepšiemu?

Chvíľu to tak vyzeralo, že by to mohlo mať nejaký pozitívny dôsledok. Ale reálne sa nezmenilo nič, dokonca to išlo k horšiemu, lebo transrodové osoby opäť nemajú možnosť zmeny pohlavia bez sterilizácie. Som pritom presvedčený, že väčšina ľudí na Slovensku netuší, ako to dnes funguje, a keby to vedeli, nesúhlasili by s tým.

Na chvíľu po útoku ľudia prejavili súcit a solidaritu, ale vidíme, že legislatíva stojí. A politici si na queer ľuďoch robia body. Nemajú dôvod to opúšťať. Predstavte si, že by sa zaviedli registrované partnerstvá a Fico alebo Šimkovičová by povedali občanom, že LGBTI+ ľudia nie sú žiadnym ohrozením pre tento štát, aj vedecké štúdie hovoria, že deti adoptované queer pármi sa majú fajn, a poďme riešiť iné problémy. Akú inú tému by si zobrali na provokáciu? LGBTI+ je najlepšia téma na vytváranie fiktívneho nepriateľa. A kým to voličov bude vzrušovať, dovtedy to budú používať. Takzvaný „obyčajný človek“ sa sťažuje že, tých LGBTI plus dúhových je už všade priveľa a stále sa „to“ rieši, a ja to sčasti chápem, ale kto vďaka tejto téme profituje? Určite nie queer ľudia.

Myslíte si, že za tou nenávisťou v spoločnosti, ktorú preukazujú aj prieskumy a štatistiky, môžu politici a političky?

Určite. Keď sa pozriete na krivku názorov občanov v tejto téme, je evidentné, ako kopíruje nenávistné slová politikov.

Patríte k úspešným, etablovaným umelcom, mohli by ste sa venovať len umeniu. Nie ste už unavený z toho, že musíte robiť ešte aj tento aktivizmus a vysvetľovať, že queer ľudia nie sú žiadnou hrozbou pre spoločnosť?

Samozrejme, že som z toho už unavený, ale sú predsa aj horšie veci. Je toľko iných problémov, ktoré by sme mohli riešiť a o ktorých by sme mohli hovoriť, ale my sa stále točíme v kruhu. Je to absurdné. Politici sa správajú ako bulvár. Idú po tom, čo má na ich sociálnych sieťach lajky, komentáre, a toho sa držia. Je to hrozne únavné.

Mnohí boli po voľbách sklamaní, cítili skepsu. Ako ste to prežívali vy?

Ráno po voľbách som išiel do Karpát, kde sa zišlo pol Bratislavy. Mal som pocit, že všetci v Krasňanoch jedli langoše a riešili, čo bude. Bolo to ako skupinová terapia.

Pomerne skoro počas volebnej noci som vytušil, že to nedopadne dobre, a bol som veľmi sklamaný, ešte dlho som dúfal, že Pellegrini nepôjde s Ficom, a tak som odolával zdeptaniu. S odstupom sa mi však zdá, že napriek tomu alebo vďaka tomu, že PS prezentovalo veľmi otvorene množstvo liberálnych tém, získali pomerne vysoké percentá. Ukázalo to, že je tu veľký počet ľudí, ktorí nie sú nenávistní.

Sledujete aj po voľbách politiku denne?

Nie, filtrujem to a sledujem to aj na ľuďoch okolo seba. Tie najdôležitejšie informácie sa ku mne často dostanú cez memečkové kanály. Keď sa udeje niečo dôležité, okamžite sú z toho nejaké zábavné memečká. Milujem ich aj ľudovú tvorivosť, ktorá vzniká na sociálnych sieťach, a zdá sa mi, že je to spôsob, ako zvládnuť aj takéto temné chvíle – urobiť si z nich srandu.

Spomínali ste, že máte hektické dni, lebo tento týždeň odlietate do New Yorku, kde máte mať sólovú výstavu. Ako k nej došlo?

Oslovila ma galeristka, s ktorom sme boli už dlhšie v kontakte. Pôvodne mala byť výstava v inom termíne, takže som si myslel, že budem mať na prípravu viac času, ale termín sa zmenil a povedal som si, že idem do toho aj tak a urobím maximum. Išiel som na doraz a teraz už len verím, že sa mi tam podarí dostať všetky diela načas a nainštalovať ich.

Odlietam v utorok, otvorenie bude 15. decembra a výstava potrvá až do februára. Je to moja druhá sólová výstava v New Yorku, volá sa Mozaika dopamínovej nedostatočnosti žubrienky. Bude o duševnom zdraví, dospievaní a prírode – o žubrienkach a žabách, ktoré majú málo dopamínu, lebo sú neustále na mobiloch alebo si dopamín vybijú nejako inak, a potom sú deprimované.

Čo pre vašu tvorbu znamená výstava v New Yorku – je to viac o nových kontaktoch alebo predaji?

Neviem to odhadnúť, nemám tam zatiaľ také zberateľské zázemie ako napríklad v Nemecku. Tá posledná výstava bola počas covidu, takže som tam ani osobne nemohol byť. Niekedy je to naozaj nepredvídateľné, aké reakcie prídu. V tomto smere bola pre mňa veľmi prekvapivá tohtoročná výstava v Berlíne, ktorá sa konala na jar. Svojím spôsobom sa mi zdala ako prelomová. Mal som tam už viacero výstav, a síce sa mi nezdá, že by boli horšie, ale táto mala oveľa viac pozornosti a aj mediálnej reflexie. Ozvali sa mi noví galeristi aj zberatelia a mal som pocit, že mi viac ľudí začalo veriť. Potešilo ma to.

V New Yorku to môže byť úplne inak, ale aj keby to bolo sklamanie, mňa už len tak niečo nerozhodí (smiech). Snažím sa vždy urobiť to najlepšie, čo v tomto momente dokážem urobiť, a potom je to už mimo môj dosahu. Bez ohľadu na to, ako to dopadne, ma teší, že mám pocit, že sa mi to podarilo využiť vo svojom kontinuálnom maliarskom vývoji.

Máte teda za sebou pomerne úspešný rok?

Áno, bol to mega brutálny aj vyčerpávajúci rok, na jar som mal tri sólové výstavy v Ríme, v Kroměříži a tú v Berlíne, išli jedna po druhej, čo mi telo v lete vrátilo, zotavoval som sa do začiatku augusta. Potom som bol ešte súčasťou skupinových výstav v Zürichu aj v Turíne, čo bola veľmi dobrá skúsenosť, a momentálne ešte prebieha skupinová výstava s mojimi dielami v Los Angeles.

V New Yorku budete aj na Vianoce?

Nie, 19. decembra sa vrátim, rovno pôjdem vysťahovať ateliér, z ktorého musím náhle odísť. A Vianoce budem zrejme tráviť v Rastislaviciach, kde by som chcel urobiť večeru pre celú rodinu.