Počujete? Už s Ficom vŕtajú

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Keď bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik bral úplatky a kryl zločincov, špeciálna prokurátora Robertovi Ficovi neprekážala. Keď začala pod vedením Daniela Lipšica konať, zatýkať a obžalúvať „našich ľudí“, zistil, že sa nedá spoľahnúť na skorumpované a vydierateľné osoby, ale treba pre istotu zlikvidovať celú inštitúciu. Veď čo ak sa do jej čela postaví čestný človek.

Takže od momentu, čo sa špeciálna prokuratúra zlikviduje, čo sa zasiahne do Špecializovaného trestného súdu a prijme sa legislatíva v prospech organizovaného zločinu vrátane toho na najvyšších miestach, rozšíri sa aj okruh Ficových spolupáchateľov. Od koaličných poslancov, členov vlády až po štátnych tajomníkov… a možno aj ďalej. Minimálne v morálnom zmysle slova.

A keď sa toto všetko stane a Slovensko hlboko klesne v očiach civilizovaného sveta a Európska únia začne voči týmto spôsobom podnikať právne kroky, začne tlieť aj tridsiaty druhý článok ústavy, podľa ktorého „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“.

Tragikomickým paradoxom na tejto veci je, že likvidáciou špeciálnej prokuratúry sa má posilniť generálna prokuratúra. Generálna prokuratúra, náš ústavný garant práva a zákonnosti, sa má podľa predstáv Fica spol. stať garantom rehabilitácie zločincov, zárukou beztrestnosti pre privilegovaných; pod jej dohľadom a s jej súhlasom sa majú oslobodzovať obžalovaní, zastrašovať a odrádzať svedkovia. Bude mať aj na toto žalúdok generálny prokurátor Maroš Žilinka? Uvidíme. Užívaním paragrafu 363 Trestného poriadku vzbudil v niektorých čiernych mysliach veľké nádeje.

Súdna moc – tam sa dejú veci

Za týmto hlučným podmínovávaním právneho štátu sa v súdnych kanceláriách odohrávajú nemenej dôležité bitky. Na spodnej úrovni sa mohol zrodiť precedens, že mestský súd rozhoduje jednotne vo veci vydávania neodkladných opatrení, vďaka ktorým sa môžu chránení oznamovatelia protispoločenskej činnosti brániť pred vyhodením z práce. Nestalo sa, nezrodil sa. Ten istý Mestský súd Bratislava IV štyrom „čurilovcom“ neodkladné opatrenie vydal, dá sa povedať, že ich ochránil pred útokmi ministra vnútra; trom však nevydal, takže ich neochránil. Je to divné, táto dvojkoľajnosť nevyzerá dobre, uvidíme, ako sa zachová vyššia inštancia – krajský súd.

Ešte väčšou, hoci menej medializovanou kauzou je prepadnutie majetku. Len nedávno médiami preblesla správa, že prokurátori a súdy hromadne rušia rozhodnutia o zaistení majetku. Majetok sa tak vracia tým, ktorí oň prišli rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní v procesoch takzvanej očisty spoločnosti od korupcie za vlád Smeru. Deje sa to vraj na základe nálezu ústavného súdu z konca septembra tohto roku. Je to ozaj pozoruhodná záležitosť a zaslúži si povedať o nej viac detailov. A nielen preto, že konanie na ústavnom súde vyvolali poslanci Smeru až vo februári 2021, keď sa orgány činné v trestnom konaní po rokoch nečinnosti začali konečne zaoberať tým, čože nám to tu z tej slovenskej sociálnej demokracie vyrástlo. Žeby mafia?

Vláda Ivety Radičovej a následne parlament v júli 2011 schválili novelu trestného zákona, ktorou sa súdom uložila povinnosť ukladať trest prepadnutia majetku pri asi štyridsiatke trestných činov. Napríklad korupcie, legalizácie príjmu z trestnej činnosti, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, drogových deliktov. Táto časť je médiami opísaná trebárs tu. Už menej sa však vie, ako vláda svoj návrh zdôvodnila. Citujeme:

„Realizácia programového vyhlásenia vlády SR je v tejto časti premietnutá aj v návrhu zavedenia obligatórneho trestu prepadnutia majetku vo vzťahu k vybranej skupine trestných činov. Novonavrhované ustanovenie § 58 ods. 3 reaguje v kontexte ústavného zákona č. 100/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky na potrebu dôslednejšieho majetkového postihu páchateľov spoločensky obzvlášť nebezpečných trestných činov. Predkladanou novelou Trestného zákona sa súčasne plnia záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z jej členstva v Európskej únii, Rade Európy a v iných medzinárodných organizáciách.“

To, čo nebolo v dôvodovej správe napísané, bol obskúrny stav nášho súdnictva, o ktorom vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská vedela svoje. Dovtedy príslušný paragraf Trestného zákona totiž hovoril o tom, že „trest prepadnutia majetku môže súd uložiť vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa“. Inými slovami, súd mal na výber. Lenže mať na výber medzi prepadnutím a neprepadnutím majetku v slovenských korupčných pomeroch len vytváralo ďalšie stimuly na úplatky. Preto sa možnosť zmenila na povinnosť: keď sa páchajú závažné trestné činy s cieľom obohatiť sa, prepadnutie majetku bude povinné; tak sa posilní odstrašujúci účinok trestu.

Jeden smutný súdny paradox za druhým

Ešte jedna vec je v citovanej dôvodovej správe dôležitá: povinné ukladanie trestu prepadnutia majetku vláda Ivety Radičovej oprela o ústavu.

Novelou ústavy z roku 2010, ktorú podpísal aj Robert Fico, sa totiž do ústavného článku 20 pridali tieto vety: „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.“

Dnes teda ten dvadsiaty ústavný článok vyzerá takto:

• Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
• Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
• Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
• Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
• Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Celkom slušný ústavný základ na povinné ukladanie trestu prepadnutia majetku. Od septembra je však po desiatich rokoch svojej účinnosti neústavné, neprimerané a v rozpore aj s článkom 20, na ktorý sa vláda Ivety Radičovej pri svojej novele Trestného zákona odvolala. Rozhodnutia súdov sa majú rešpektovať, nič však nemení na veci, že nález Ústavného súdu je divný. A asi ešte divnejší ako to, keď jeden súd v siedmich identických prípadoch nerozhodne jednotne.

No Ústavný súd, čo treba zdôrazniť, zrušil len tie dva pridané odseky paragrafu 58 Trestného zákona; ten prvý, ktorý hovorí, že trest prepadnutia majetku môže súd uložiť, v zákone zostal. Ale, ako vidíme, z môže uložiť sa hneď stalo, že by neuložil, keby nemusel. Takže sa dnes zabavený majetok protagonistom mafiánskeho štátu vracia. A z toho sa už občanovi a občianke fakt krúti hlava.

Na záver držhubné

Aby táto kontrarevolúcia proti spravodlivosti a právnemu štátu prešla v spoločnosti mlčaním, seniori majú dostať držhubné v podobe zvýšeného 13. dôchodku a mladší v podobe bonifikácie hypoték. Mimochodom, štátom dotované hypotéky spolu s novým bankovým odvodom budú viesť len k tomu, že úroky budú klesať pomalšie, ako by klesali, a bankové poplatky sa zvyšovať rýchlejšie, ako by sa zvyšovali, keby sa Fico a spol. do toho nestarali.