Denník N

Emília Vášáryová: Mala som šťastie na úlohy, ktoré ma učili žiť. A umierala som každú chvíľu, som pripravená

Emília Vášáryová. Foto pre N – Pavel Bielik
Emília Vášáryová. Foto pre N – Pavel Bielik

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Do slovenských kín mieri dokument Emília, ktorý mapuje šesť dekád tvorivého pôsobenia Emílie Vášáryovej v divadle, televízii a vo filme, ale aj jej rodinný život a uvažovanie o hereckej profesii. Nakrútil ho režisér Martin Šulík.

„Navrhovala som, aby ho premietali, až keď zomriem. Však ja sa už chystám,“ vraví herečka Emília Vášáryová so smiechom. „Každé ráno, keď sa zobudím, som prekvapená, že som ešte tu.“

V rozhovore hovoríme aj o tom,

  • prečo sa za herectvo hanbila;
  • v ktorých momentoch s ním chcela skončiť;
  • či bol pre ňu rozvod v 70. rokoch stigmou;
  • s akým pocitom dnes vstupuje na javisko a pred kameru.

Nepatríte k ľuďom, ktorí by sa radi nechávali fotografovať alebo stáli pred kamerou a dávali rozhovory. Čím vás presvedčili, že vznikol tento dokument?

Boli trpezliví, trvalo to strašne dlho. S ponukou prišiel kedysi dávno Dávidov otec (Dávid Čorba, producent filmu – pozn. red.), brat môjho muža Milana, a vtedy som povedala nie. Netuším, čo to bolo za slabú chvíľu, že som napokon súhlasila. Som totiž presvedčená, že pred kameru už nepatrím, a viacero vecí som aj odmietla.

Film režíroval Martin Šulík, ktorý robil aj film o vašom zosnulom mužovi Milanovi Čorbovi. Kedy a ako ste sa zoznámili?

Neviem, či si pamätám úplne prvé stretnutie, poznala som totiž celú rodinu Šulíkovcov, ale najviac času sme spolu s Martinom Šulíkom určite strávili v nočnom autobuse z Prahy do Bratislavy, keď som tam účinkovala vo viacerých divadlách a vracala som sa po predstavení späť domov. Martin vtedy točil Zlaté šesťdesiate a na moje veľké potešenie dosť často sedával v tom istom autobuse. Takže sme sa celú noc rozprávali o filmoch, divadle, až na nás ľudia pokrikovali, že chcú spať a čo toľko dokážeme preberať.

V dokumente je množstvo filmových, divadelných aj televíznych ukážok. Ako to vznikalo, mali ste dosah na to, čo sa tam objaví a čo nie?

Nie, počas nakrúcania som videla iba jeden krátky zostrih a pred troma dňami hotový film. Vôbec som do toho nezasahovala, až som mala výčitky svedomia, že som im mohla trochu viac pomôcť. O to viac ma prekvapilo, koľko starých fotografií sa tam objavilo aj z môjho detstva a rodinného archívu. Priznám sa, že ja by som asi nebola schopná sa ním prehŕňať, nemám to rada. Nie som človek, ktorý by si pozeral spätne svoje fotografie, nehovoriac o samotnom fotení. Desí ma, keď vidím, ako sa dnes ľudia neustále na seba pozerajú a obdivujú. Mne je to cudzie.

Aký to bol pre vás pocit, vidieť na plátne toľko úsekov zo svojho života a práce?

Režisér Martin Šulík bol pri tom, boli sme u mňa doma. Ako prvé mi napadlo, že si nepamätám, že by som videla nejakú herečku v mojom veku rozprávať vo filme o sebe. Navrhovala som im, aby ho premietali, až keď zomriem. Však ja sa už chystám. (smiech) Mohol by mať podtitul: Čo sa človek narobí a čo sa človek natrápi, kým o všetko príde.

Máte pocit, že ste o všetko prišli?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Filmy

Rozhovory

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie