Cesta do hlbín izraelskej duše 

Najväčšia izraelská zdravotná poisťovňa Klalit hlásila, že v októbri sa o 11 percent zvýšilo predpisovanie antidepresív či liekov proti úzkosti, poisťovňa Makabi zaznamenala až dvadsaťpercentný nárast. V lekárňach po celej krajine si všimli, že ľudia si viac kupujú výživové doplnky proti úzkosti a na podporu spánku. Predpokladá sa, že v novembri trend rastu pokračoval.

Ľudia si zároveň častejšie žiadajú terapiu u psychológov, rodinní lekári viac ako inokedy pacientov a pacientky odporúčajú rovno do psychiatrických ambulancií, hoci doteraz boli protokoly také, že sa sprvu skúšalo „vyrozprávať sa“ u psychoterapeuta.

Keď sa niekto telefonicky objednáva vo svojej zdravotnej poisťovni na akékoľvek vyšetrenie, okamžite sa spustí oznam, ktorý mu ponúka pomoc pri psychických ťažkostiach. To platí aj pri elektronickej komunikácii.

V televízii a rádiách beží reklama vystríhajúca pred nadmernou konzumáciou alkoholu, niektorých liekov alebo drog. Ľudí zároveň vyzýva, aby nehľadali skratky na riešenie svojich psychických ťažkostí a zverili sa profesionálom.

Čierna sobota 

Brutálne činy Hamasu, ktorý 7. októbra prepadol Izrael, a udalosti, ktoré nasledovali a trvajú dodnes, drsne zasiahli izraelskú kolektívnu psyché aj jednotlivcov a vyššie napísané to len potvrdzuje.

Tu si treba pripomenúť, že je to len výsek z reality, zachytáva iba ľudí, ktorí sa svoj problém snažia aktívne riešiť a dostanú sa do štatistík.

Celkový obraz je komplexnejší, lebo sú ľudia, ktorí traumu hlboko pochovali, nevedia alebo nevládzu artikulovať, a už vôbec nie spracovať svoje emócie, a sú stále v šoku.

A potom je tu veľká skupina, ktorej sa zdá nepatričné rozprávať o svojich úzkostiach, keď nie sú ako rodiny zabitých, unesených či vnútorne vysídlených po strate domova, zainteresovaní do celej situácie priamo a znášajú len sekundárny dosah. To však neznamená, že netrpia a nepodpisuje sa to na ich dušiach a telách.

Čierna sobota, ako v Izraeli hovoríme udalostiam zo 7. októbra, vyvolala celý rad emócií a reakcií. Mnohým ľuďom sa zrútil ich pohľad na svet, a čo je ešte smutnejšie, aj na iné ľudské bytosti, humanizmus, na presvedčenie, že sú záležitosti, ktoré sú univerzálne a vzťahujú sa na všetkých.

Toto všetko sa vyvalilo v krajine poznačenej takou mocnou transgeneračnou traumou, že jej vplyv sa prejavuje aj na úrovni zmien DNA.

A zároveň v štáte, ktorý sa už dlhé mesiace potácal v politickej kríze. Tá sa pritom neodohrávala v parlamente či na sekretariátoch politických strán, ale priamo v uliciach, kde sa stretávali ľudia obávajúci sa o demokraciu a vykrikovali hanba vládnej koalícii, ktorá išla plnou parou po demontáži právneho štátu a demokratických princípov a označovala nálepkou zradca každého, kto bol proti. Táto nenávistná kampaň sa preniesla aj do medziľudských vzťahov.

Suma sumárum: Izraelčania a Izraelčanky boli rozviklaní už aj pred čiernou sobotou. Zároveň platí aj to, že zrejme asi každý by si želal, aby sme sa vrátili do starých zlatých čias, keď nám nedávala spávať súdna reforma.

Počas posledných dvoch mesiacov som sa rozprávala s mnohými Izraelčanmi aj Izraelčankami zo svojej bubliny aj mimo nej, trávila som čas na sociálnych sieťach aj na diskusných fórach, snažila som sa denne dve až tri hodiny sústredene čítať, čo sa písalo v izraelských aj svetových médiách, a vnímať, čo sa deje.

Je pravdou, že sa mi nie vždy darilo držať si novinársky odstup, lebo útok Hamasu, ale aj reakcie zo sveta vnímam príliš osobne, som občiankou Izraela a pri všetkej snahe a dobrej vôli sa mi hlavne od 7. októbra nedarí tváriť, že sa to mňa alebo mojej rodiny nedotýka.

Cesta do hlbín izraelskej duše teda nebude záznamom nestrannej pozorovateľky, ale skôr zápiskami niekoho, kto sa díva zvonku a zároveň hľadí do svojho vnútra a porovnáva. A aby som sa po tej ceste nestratila, pomôžem si tým, že skúsim opísať šesť základných emócií, tak ako ich definuje Paul Ekman.

Strach 

Najčastejšia otázka, ktorú dostávam od ľudí zo Slovenska, je, či sa tu nebojím. V Izraeli mi skoro nikto takúto otázku nepoložil. Myslím si, že ľudia sa tu nepýtajú zámerne, aby to nevyzeralo, že aj oni cítia strach alebo o ňom premýšľajú. Jednoducho nechcú, aby dostali rovnakú protiotázku.

Strach nie je zlá vec, bez neho by ľudstvo neprežilo, len nesmie paralyzovať a spôsobovať unáhlené reakcie.

V Izraeli som si uvedomila, ako proti strachu zaberá to, že si racionálne vyhodnotím riziko. Napríklad, že sa teraz nepôjdem prechádzať po pláži, keď viem, že nie som vstave do minúty dobehnúť do verejného krytu. Alebo viem, že protiraketový systém je vysokoefektívny, tak sa toľko nebojím, že mi ublíži raketa. Samozrejme, funguje to do istej miery, niekedy sa tak zľaknem hrmotu zostrelenej rakety, že sa za to až hanbím, veď veľmi dobre viem, ako to prebieha.

Ľudia tu o strachu veľmi nehovoria, ale dá sa vyčítať z toho, ako zmenili vzorce svojho správania, ako sa pohybujú, ako sa rozhodujú.

Všetci tu vieme, že strach nad nami nesmie zvíťaziť. Že sa nemôžeme báť pokračovať vo svojich životoch, vo svojich snoch, v budovaní svojej budúcnosti a budúcnosti našich detí.

Strach nás nemôže obrať o základnú ľudskosť, o vieru v dobro, hoci bola hlboko otrasená. Strach nám nesmie dovoliť ignorovať či tolerovať tých, ktorí súčasnú situáciu zneužívajú na to, aby živili to najhoršie v ľuďoch.

Áno, často nám steká studený pot po chrbte, trasú sa nám ruky a je nám do plaču. Možno si pomedzi piatu a šiestu dnešnú kávu šupneme nejakú bylinkovú pastilku „na nervy“, možno si otvoríme modlitebnú knižku alebo natiahneme podložku na meditáciu.

To, že vieme, že sa nesmieme báť, a aj sa nám to ako-tak darí, nás však neoprávňuje spochybňovať alebo znevažovať tých, ktorí strach nedokážu ovládať a sú ním paralyzovaní.

Sú ľudia, čo sa nevedia vnútorne napojiť na étos vzdoru, ktorý sa tu, pochopiteľne, objavuje a podporuje. Jednoducho sa príliš boja. Je to ich právo.

Hnev

Zdá sa mi, že v prvých dňoch bol silnejší. Hnevali sme sa, že sme sa dostali do tejto situácie, a hlavne na tých, čo nás do nej doviedli. Terče hnevu, samozrejme, variovali v závislosti od politických preferencií, ale aj pribúdajúcich informácií o tom, kto zlyhal, kto nebol dosť obozretný, kto sa nechal učičíkať, kto si myslel, že vie, ako rozmýšľajú lídri Hamasu.

Hnev bol výberový. Voliči koalície boli nabrúsení na opozíciu, ktorá vraj krajinu oslabila protestmi. Voliči opozície tvrdili, že vláda je skorumpovaná, má neschopných a hlúpych ministrov, ktorí si presadzujú svoje parciálne veci a nevidia celok ani záujem všetkých, nielen ich voličov.

Dominantný však bol hnev na Hamas, u niektorých na Palestínčanov ako takých. Z tohto tábora zaznievalo nahnevané „my sme vám to hovorili, s nimi sa normálne nedá“.

V mojom okolí sa objavoval hnev, ktorý asi najlepšie z toho, čo som na túto tému počula a čítala, vystihol komentátor denníka Haarec Nissan Shor.

Asi tri týždne po čiernej sobote napísal, že jeho hnev nie je najsilnejší voči Hamasu, lebo ten sa dištancoval od ľudskosti, ani voči premiérovi Netanjahuovi, lebo on a jeho blízki sú bezvýznamné postavy. Hnevalo ho hlavne to, ako sa zachovali ľudia, s ktorými cítil blízkosť – európski aj americkí  ľavičiari, liberáli, ľudskoprávni aktivisti, umelecká obec. Mnohí z nich ani len nevedeli jasne a bezpodmienečne odsúdiť Hamas.

„Často sa hovorí, že svoj hnev namierime voči tým, ktorých máme radi, lebo tento hnev vyviera z neuspokojených očakávaní a nesplnených nádejí. Zisťujem, že som nahnevaný na tých, o ktorých som si myslel, že sú takí ako ja, že majú rovnaké hodnoty ako ja – humanizmus, ľudské práva, práva žien, LGBTI+ ľudí a tak ďalej. Vyzerá to tak, že som sa mýlil, že my všetci sme sa mýlili, aj Izraelčania, aj Židia. Všetci sme boli prirýchlo postavení mimo, ako by nás hodili pod vlak.“

Zhnusenie

Silne zastúpená emócia, lebo je normálnou reakciou na sadistické barbarstvo čiernej soboty. Lenže to bol len začiatok.

Znechutenie medzi Izraelčanmi a Izraelčankami paradoxne vrcholilo počas takzvaného prímeria, lebo to boli dni plné psychologického teroru súvisiaceho s prepúšťaním rukojemníkov.

Odporné divadielko Hamasu, ktorý najprv uneseným ženám a deťom držaným v tuneloch zakazoval nahlas rozprávať, nedovolil im viac 50 dní sa sprchovať ani prezliecť, jednu rukojemníčku nechal operovať veterinárom, ďalším odopieral lieky či jedlo a potom im prikazoval, aby jeho militantom kývali na „rozlúčku“, totiž bolo horšie ako raketové útoky.

Stále nevieme, čo všetko sa tam stalo, ale čím viac prepustené ženy a deti chcú hovoriť, tým je zhnusenie – a to psychické a u niektorých ľudí až fyzické – silnejšie.

Tak ako pri hneve aj tu platí, že ho ešte posilňuje vedomie, že sú ľudia, ktorí z politických či ideologických dôvodov spochybňujú výpovede žien a detí, dokonca sa z nich vysmievajú.

Ani znechutenie z politiky izraelskej vlády, z toho, čo sa deje v Gaze, ani presvedčenie, že sa vraj v tomto konflikte prejavuje kolonializmus, nikoho neoprávňuje, aby sa nechutne správal k traumatizovaným ženám a deťom.

Okrem iného to totiž vedie k pátraniu po motivácii takýchto postojov, čo nemôže pre ich nositeľov dopadnúť gustiózne.

Smútok

Prerastá všetkým a všetkými. Ešte aj návrat unesených je poznačený tým, že sa často vracajú ako siroty či vdovy čiernej soboty, prípadne v zajatí zostávajú ich najbližší.

12-ročný chlapec z jedného kibucu v blízkosti Gazy v reportáži izraelskej televízie rozpráva, že v živote bol len na dvoch či troch pohreboch. Po 7. októbri už bol na štyridsiatich, pochoval aj najlepšieho kamaráta. Sedí v kruhu s ďalšími chlapcami a dievčatami. Pritakávajú, jeho príbeh je aj ich príbehom.

Smúti celý národ. Sú ľudia, ktorí sú smutní, no nevyronia ani slzu, aj takí, čo neprestávajú plakať. Viacerí mi rozprávajú, že slzia pri izraelskej hymne.

Keď sa ľudí pýtam, z čoho sú smutní, odpovedajú mi, že im je ľúto obetí, zničených životov, že vyrastá ďalšia generácia, ktorá bude traumatizovaná. Rozosmutnieva ich aj to, že sa vo svojom trápení cítia osamelí. Ako jednotlivci aj ako príslušníci národa a občania štátu.

Smútok zaháňajú prácou a rutinou. To sú tí šťastnejší.

Smútok totiž môže ľudí zlomiť natoľko, že nehovoria, nejedia, nevládzu sa o seba postarať a nechce sa im žiť.

Izraelské médiá napríklad píšu tom, že niekoľko mladých ľudí, ktorí prežili masaker na párty Supernova, rodičia proti ich vôli nechali hospitalizovať na psychiatrii. Obávali sa totiž, že sú v ohrození života, a báli sa, že im nebudú vedieť doma pomôcť.

Prekvapenie  

Samotný útok Hamasu bol definíciou totálneho prekvapenia. Z toho, čo dosiahli, museli byť prekvapení aj samotní útočníci.

Izrael prekvapila jeho zraniteľnosť, banálne zlyhania, neschopnosť rýchlo zareagovať a následne vyvodiť zodpovednosť.

Nebolo to len obyčajné prekvapenie, bolo to prefackanie a dodnes strašne bolí.

Už máme za sebou fázu „ako sa to mohlo stať“, ale prekvapivých momentov je stále dosť.

Za seba sa priznám, že som prekvapená, koľko nenávisti k Izraelu a antisemitizmu sa vyvalilo. Prekvapuje ma, akí sú ľudia, dokonca aj formálne vzdelaní, povrchní a podliehajúci falošným argumentom aj faktom.

Rozumiem, že je prirodzené zastávať sa slabších, lenže v tomto prípade naozaj nie je zrejmé, kto je jasný agresor a kto je jasná obeť. Navyše nie všetky konflikty sa dajú natlačiť do jednej ideologickej šablóny.

Radosť 

Nechala som si ju na záver schválne. Lebo napriek všetkému prežívame mnoho radostných momentov, ktoré vedú k nádeji a sile.

Ako inak ako za radostné sa dá označiť to, že ľudia sa tu vypli k obrovským výkonom a v mnohom reagovali rýchlejšie, efektívnejšie či empatickejšie ako vláda a jej členovia a členky?

Ľudia pomáhali a pomáhajú vysídleným, zraneným v nemocniciach a ich rodinám, farmárom na najviac ostreľovanom juhu a severe, ktorí nemajú ako zobrať úrodu, lebo ich zamestnanci sú na vojne a zahraniční robotníci odišli domov.

Banky, zdravotné poisťovne, splátkové spoločnosti umožnili ľuďom, ktorých zasiahla čierna sobota, trojmesačný odklad splátok. Univerzity odpúšťajú školné aj poplatky za internáty študentom a študentkám, čo dostali povolávací rozkaz.

Solidarita je o to potešujúcejšia, že pred útokom Hamasu, bol Izrael rozdelený a mnoho ľudí zvažovalo, že ho opustia. Teraz sa, naopak, vracajú. Je to dôvod na radosť. To, že hovoria o tom, že napriek všetkému sa teraz v Izraeli cítia bezpečnejšie ako napríklad v USA či západnej Európe, už veľmi nie.

A to je presne ten moment, keď by po zákutiach svojich duší mali začať pátrať aj ľudia mimo Izraela.