Denník N

Nohavicov životopisec sa vzopäl k životnému skoku do slepej uličky

Jaromír Nohavica. Foto - archív Lodenice
Jaromír Nohavica. Foto – archív Lodenice

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Nová kniha Nohavica a jeho naša malá vojna historika a publicistu Přemysla Houdu sa prezentuje ambiciózne. Záver mnohoročného úsilia, desiatok rozhovorov aj štúdia archívnych materiálov navodzuje dojem dôkladnej rešeršnej práce a tomu zodpovedajúcich záverov. Výsledok tomu, bohužiaľ, nezodpovedá.

Obálku knihy zdobia superlatívy známych intelektuálov. Pavel Barša považuje knihu za „jedno z najoriginálnejších diel súčasnej českej historiografie“, Václav Bělohradský oceňuje autora za to, že „sa nikdy nestavia do úlohy sudcu“ a že jeho „práca kladie taký potrebný odpor súčasnej kategorickej požiadavke čierno-bieleho videnia minulosti a pevných hraníc medzi ‚morálnym‘ a ‚nemorálnym’“.

Přemysl Houda svoju ambíciu popisuje slovami: „V tejto knihe mi pôjde predovšetkým o verejné reprezentácie osoby s menom Jaromír Nohavica a o pohyb človeka, ktorý má toto meno v občianskom preukaze vo verejnom priestore.“ Na pomoc si pritom berie najzvučnejšie mená kultúrnej histórie: Nietzscheho, Prousta, Faulknera, Camusa, Goetheho, Bourdieua, Hegela, Arendta, Kirkegaarda, Huma, Foucaulta, Dostojevského, Havla aj nejaký ten citát z Biblie.

Mať za sebou také ťažké váhy už niečo znamená. Alebo to tak aspoň chce vyzerať.

Houda, ktorý sa českej pesničkárskej scéne venoval aj vo svojich predošlých knihách, teraz siahol po veľkej výzve. Presnejšie povedané: siaha po výzve, ktorú považuje za veľkú a významnú, preto si vzal na pomoc citáty slávnych.

Ani s touto pomôckou sa však Houdovi nedarí dospieť k niečomu presvedčivému, ako napokon priznáva hneď na začiatku: „(…) po tom, čo som sa s ním začal stretávať a rozprávať sa s ním, mal som pocit, že namiesto toho, aby som mu viac porozumel, sa vzdialil akémukoľvek môjmu porozumeniu, či inak povedané, mal som pocit, že som sa stretával so stále sa inak lesknúcim a nezachytiteľným harlekýnom.“ Alebo inými slovami: „Čím viac archívnych materiálov som prečítal a s čím väčším množstvom ľudí som hovoril, tým horšie sa mi na všetky tieto otázky odpovedalo.“ Prípadne: „Som veľmi skeptický k tomu, že sa dá zistiť napriek všetkým zápisníkom a denníkom nejaká súkromná identita Nohavicovho ja.“

Hneď od začiatku sa tak zoznámime

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie