Denník N

Ako volí Slovensko – od Nežnej revolúcie po súčasnosť. 2. Populizmus a nacionalizmus

Nastúpila koalícia Roberta Fica, Jána Slotu a Vladimíra Mečiara. Foto – TASR
Nastúpila koalícia Roberta Fica, Jána Slotu a Vladimíra Mečiara. Foto – TASR

Druhý článok série o volebných trendoch od roku 1990.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autor je psychológ

Voliči sa v parlamentných voľbách rozhodujú podľa rôznych kritérií. Tých, čo preferujú konkrétnu ideológiu alebo konkrétny prístup k riešeniu problémov, však na Slovensku nikdy nebolo toľko, koľko bolo temer vždy voličov strán s nejednoznačným programom, zato s ľúbivou rétorikou, veľkými sľubmi či obľúbeným predsedom.

Zvykneme ich nazývať populistické. Nie preto, že sú zamerané na napĺňanie potrieb obyčajných ľudí, čo bolo pôvodné politologické vymedzenie populizmu, ale preto, že podkladanie sa náladám voličov využívajú na získanie volebného úspechu a z neho prameniacich výhod.

Mečiarovo HZDS

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola takou stranou Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko. V roku 1992 ju volilo 31,4 percenta občanov s volebným právom, v roku 1994 26,5 percenta a v roku 1998 ešte 22,7 percenta všetkých oprávnených voličov. (Percentá počítam z celej voličskej populácie, nie iba spomedzi tých, ktorí sa zúčastnili volieb.)

Napriek tomuto zisku už Vladimír Mečiar v roku 1998 nedokázal zostaviť vládu. Spôsob, akým riadil štát v predchádzajúcich rokoch, neodradil síce ešte viac ako pätinu voličov, tí ostatní mu však vystavili stopku. Podarilo sa to vďaka tomu, že sa strany s nižším ziskom spojili tak, aby vládu poskladať mohli.

Vo voľbách roku 2002 sa situácia zopakovala: HZDS vyhralo, no ostatní ho k moci nepustili. Zisk mečiarovcov v týchto voľbách však bol už iba 13,7 percenta všetkých voličov. Neznamená to, že by Slováci prestali voliť populisticky. Ich nádeje začal vyvolávať Smer, ktorý dovtedajší vývoj hodnotil sloganom „ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne aj za Dzurindu“ a sľuboval tretiu cestu. Ak spočítame hlasy pre HZDS, Smer a neúspešné Hnutie za demokraciu, ktoré vytvorili ohrdnutí členovia HZDS okolo Ivana Gašparoviča, dostaneme sa k číslu 25,4 percenta hlasov pre populistické strany.

Roky Ficovho Smeru

V roku 2006 už Smer, ktorý sa prihlásil k sociálnodemokratickému smerovaniu, voľby vyhral so ziskom 15,9 percenta. Aj keď by sa v tom čase dal hodnotiť ako ľavicová strana, jeho populizmus bol zjavný. Ak k jeho zisku pripočítame aj percentá HZDS, ktoré pribral do vládnej koalície, môžeme populistické voľby vyjadriť číslom 20,7 percenta. Vo voľbách v roku 2010 nestačil víťazný Smer na spojenú opozíciu, hoci získal viac než pred štyrmi rokmi – 20,5  percenta hlasov. HZDS, ktoré sa už nedostalo do parlamentu, malo ďalších 2,6 percenta.

Neúspech vlády Ivety Radičovej však znamenal, že v roku 2012 získal samotný Smer 26,25 percenta hlasov všetkých voličov. Tým sa však obľúbenosť populistickej voľby nevyčerpala. Na scéne sa objavilo nové hnutie OĽaNO Igora Matoviča, jeho 5,1 percenta pokojne možno pripočítať k hlasom orientujúcim sa na nereálne predvolebné sľuby. Obe strany sa voči sebe vymedzovali, ale ich voliči zjavne nevyberali na základe nejakého politologického či hodnotového kritéria, ale najmä na základe kritiky ostatných politických aktérov. V tej Fico i Matovič vynikali. K populistickým voľbám možno pripočítať aj necelé percento hlasov, ktoré získal neúspešný projekt 99 percent. Spolu to máme 32,2 percenta pre populistov.

V roku 2016 sa k stranám, ktoré sa neopierajú o jednoznačnú ideu, zato zaplavujú politický priestor populistickými rečami a sľubmi, pridalo ďalšie nové hnutie – Sme rodina Borisa Kollára. Smer, OĽaNO a Sme rodina získali spolu 27,5 percenta hlasov celej voličskej základne.

Ficov pád a návrat

Dlhodobé šafárenie Smeru, oligarchizácia politiky a napokon vražda dvoch mladých ľudí viedli k masovým protestom a nasledujúcej výmene vo vedení štátu. Vo voľbách v roku 2020 sa voličská podpora Smeru prepadla k dvanástim percentám a vládu vytvorili politici, ktorí sľúbili vyrovnať sa s korupciou. Ibaže mnohí z nich bojovali proti Smeru jeho vlastnou zbraňou – totiž bezbrehým populizmom. Ten vyniesol do popredia Igora Matoviča s jeho hnutím. Voľby vyhralo OĽaNO nasledované Smerom a hnutím Sme rodina; spolu získali 33,9 percenta hlasov oprávnených voličov. Odpoveďou na neúspešnú vládu populistov tak bol výrazný nárast populistických volieb.

A ako sme z tohto hľadiska dopadli v roku 2023? Sme rodina vypadla z parlamentu, hlasy pre ňu však možno pripočítať k hlasom občanov, ktorí nevolia na základe jednoznačného politického programu. OĽaNO podstatne oslabilo, jeho populizmus sa však nezmenil. Podpredseda Smeru Peter Pellegrini, keď mal pocit, že sa loď vedená Ficom potápa, presadol s viacerými dovtedajšími smerákmi na inú. Nazvali ju Hlas a svojou snahou nikde sa príliš neangažovať tiež vyšli v ústrety voličom bez politického názoru. Smer, Hlas, OĽaNO a Sme rodina získali v týchto voľbách dovedna 33,4 percenta hlasov všetkých oprávnených slovenských voličov.

Vidíme, že naši voliči sa pri rozhodovaní, koho voliť, dlhodobo opierajú najmä o populistické sľuby a obľúbenosť politikov. Nie je náhoda, že najviac populizmu nájdeme v stranách so silnými vodcami, pre ktorých je snaha osobne sa udržať pri moci dôležitejšia ako politický program. Obľuba voličov, ktorými v podstate pohŕdajú, a snaha udržať si ju, ich znova a znova núti správať sa populisticky. V boji s populistami sa ani strany s jasnejším ideovým zameraním nezaobišli bez populistických hesiel. Mikuláš Dzurinda napríklad v roku 1998 s vážnou tvárou sľuboval dvojnásobné platy, čo, samozrejme, nebolo možné dosiahnuť ani nominálne, nieto ešte v reálnych príjmoch. Nevedno, koľko voličov sa k SDKÚ priklonilo aj na základe tohto sľubu. Populizmus na Slovákov zjavne zaberá. Populistické voľby v priebehu celých tridsiatich predchádzajúcich rokov zaznamenávam v štvrtine až tretine populácie. A to som k nim nerátal voľby nacionalistických strán. Tie síce nikdy neopúšťajú svoju základnú ideologickú líniu, no pri získavaní voličských hlasov sa tiež správajú nanajvýš populisticky.

Slovenskí nacionalisti

Hneď po porážke komunizmu sa na slovenskej politickej scéne začali etablovať sily, ktorých hlavným motívom bola emancipácia Slovenska v rámci Československej republiky smerujúca k rozdeleniu spoločného štátu. V roku 1990 tieto sily reprezentovala Slovenská národná strana, ktorá v prvých slobodných voľbách získala 13,3 percenta hlasov všetkých oprávnených voličov. V nasledujúcom období vzniklo niekoľko ďalších nacionalistických ministrán s výrazne agresívnou rétorikou, žiadna z nich sa však na politickej scéne neuchytila. V roku 1992 získala SNS už iba 6,7 percenta hlasov, k nacionalistickým voličom by sme ešte mohli pripočítať 2,6 percenta občanov, ktorí volili SKDH.

Národnú rétoriku však do veľkej miery prebralo HZDS. Jeho pôvodným cieľom nebolo rozdeliť Československo, Mečiar dokonca vyhlásil, že Čechov k federácii „dokope“. V skutočnosti sa však spolu s českým premiérom Václavom Klausom stal jej hrobárom a veľmi rýchlo sa začal pokladať za otca slovenskej štátnosti či dokonca „otca národa“. Napriek tomu nemožno hlasy pre Mečiarovo hnutie pokladať za hlasy slovenských nacionalistov. Motivácia jeho voličov spočívala najmä v očarení osobnosťou vodcu.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky stratil pôvodný národniarsky program zmysel. Nový predseda SNS Ján Slota ho našiel v pripomínaní skutočných i domnelých krívd, ktoré na slovenskom národe spáchali Maďari, a v znepríjemňovaní života maďarským spoluobčanom. S touto agendou sa v roku 1994 dostal do parlamentu; podporu SNS vyjadruje číslo 4,1 percenta všetkých oprávnených voličov (5,4 spomedzi zúčastnených). V roku 1998 získala SNS 7,6 percenta hlasov všetkých voličov, v roku 2001 sa však pre vnútrostranícke spory rozpadla a dve nástupnícke strany – SNS a Pravá SNS sa do parlamentu nedostali. Ich spoločný zisk činil 4,9 percenta.

Nový nacionalizmus

V roku 2006 dosiahla SNS na 6,4 percenta hlasov všetkých voličov a spolu s už značne zdecimovaným HZDS sa stala súčasťou koalície vedenej Smerom. Výkon tejto trojice, najmä kauzy spojené predovšetkým so SNS (nástenkový tender a kauza s emisnými kvótami) im vykrútil krk. Hoci nasledujúce voľby Smer vyhral, vládu skladali SDKÚ, SaS, KDH a Most-Híd. Národniari ledva preliezli do parlamentu, ich reálna podpora nebola ani 5,1 percenta. Na scéne sa však objavila nová nacionalistická sila, hlásiaca sa k odkazu vojnového slovenského štátu – Ľudová strana naše Slovensko vedená banskobystrickým učiteľom Marianom Kotlebom. Za nepriateľa si vybrala predovšetkým rómsku menšinu. Nezískala ani 0,8 percenta hlasov všetkých občanov s volebným právom.

Predčasné voľby v roku 2012, ktoré znamenali triumfálny návrat Roberta Fica k moci s ústavnou väčšinou jeho Smeru, boli pre SNS i ĽSNS prepadákom. Do Národnej rady sa nedostali, spolu získali 3,6 percenta hlasov oprávnených voličov. Ale už v roku 2016 slovenskí voliči začali na nacionalistické heslá počuť. V parlamente sa uhniezdili SNS i ĽSNS, spolu získali rovných desať percent hlasov všetkých oprávnených voličov. SNS pod vedením Andreja Danka však chcela vystupovať ako seriózny štátotvorný subjekt, od Kotlebových extrémistov sa dištancovala a spolu so Smerom a – div sa svete – Mostom-Híd vytvorila vládnu koalíciu, ktorá mala byť „hrádzou proti extrémizmu“. Tá hrádza bola natoľko úspešná, že v roku 2020 sa SNS ani Most nedostali do parlamentu a voľby vyhralo protikorupčné hnutie OĽaNO. Nacionalistických voličov pritiahla predovšetkým ĽSNS, ktorá ostala v parlamente s podporou 5,4 percenta voličov. Spolu s ďalšími nacionalistickými subjektmi – SNS a so stranou sudcu Štefana Harabina nazvanou Vlasť – získali 9,3 percenta voličských hlasov.

Mariana Kotlebu odsúdili za propagáciu hitlerovských myšlienok a v jeho strane došlo k rozkolu. V roku 2021 vytvorila väčšina poslancov ĽSNS novú stranu Republika, ktorá postupne preberala Kotlebových voličov. Podobným smerom sa však vydal aj Smer. Ani SNS sa nechcela dať zahanbiť a podarilo sa jej získať spojencov medzi najväčšími radikálmi. V tomto roku napokon Smer vyhral voľby a spolu so SNS a s Hlasom vytvoril vládnu koalíciu, Republika ostala pod čiarou. SNS, Republika a zvyšky ĽSNS pritiahli dovedna 7,4 percenta občanov s voličským oprávnením. Nezdá sa však, že by podiel nacionalisticky orientovaných voličov klesol; niektorí len dali prednosť Smeru, prípadne Hlasu.

Koľko voličov majú?

Počet voličov, ktorí pri voľbe zohľadňujú predovšetkým svoju príslušnosť k národu, sa zjavne nemení s výmenou generácií. Kolíše podľa toho, aká atraktívna je volebná ponuka rôznych kandidujúcich strán. Ich maximum predstavuje desať percent populácie. Ľudí ochotných voliť nacionalistické strany bolo menej vtedy, keď medzi ich lídrami prevládli animozity (2002) a keď bola v čerstvej pamäti ich účasť na rozkrádaní štátu (2010, 2012). Obmedziť ich môže aj to, keď ich agendu preberá strana s vyššou pravdepodobnosťou zostavovať vládu (2012, 2023). Príklon k nacionalizmu vo voľbách v rokoch 2016 a 2020 bol pravdepodobne dôsledkom všeobecného rozčarovania z politiky štandardných strán. Jednoduché riešenia sa vtedy stávajú príťažlivejšími a práve nacionalisti také ponúkajú.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie