Denník N

Bez dvoch percent z daní by sme museli o peniaze pre dcéru ľudí prosiť. Ak bude opäť hroziť zmena, pôjdeme do ulíc

Alica Paličková Antašová s dcérou Zojkou. Foto - archív A. P. A.
Alica Paličková Antašová s dcérou Zojkou. Foto – archív A. P. A.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Časť prvého trimestra svojho vytúženého tehotenstva musela Alica Paličková Antašová preležať v nemocnici. Počas toho druhého si čakanie na dcérku Zoju začala konečne užívať.

„Ešte v 28. týždni tehotenstva bolo všetko úplne v poriadku. Dva týždne nato sa zrazu na ultrazvuku ukázala v dcérinom mozgu veľká čierna diera. Bol to úplný šok,“ hovorí. V Zojinej ľavej hemisfére narástla cysta.

Po pôrode jej dcéru neukázali a nik jej priamo nič nepovedal. „Prvé, čo som počula po prebratí sa z narkózy, bol výpočet diagnóz, ktoré doktorka diktovala sestričke. S manželom sme vedeli o dcérinom poškodení mozgu, ale nič viac. Zrazu som počula o stigmatizácii tváre, rázštepe podnebia, rázštepe pery, zrastených prštekoch,“ spomína Alica Paličková Antašová.

Presnú diagnózu lekári Zoji stanovili, až keď mala jeden rok. Dovtedy už dieťa absolvovalo dve operácie mozgu a hodiny náročných terapií. 

Rehabilitácie, terapie a špeciálne pomôcky pre dnes už dvanásťročnú Zoju jej mohli rodičia dopriať len s pomocou firiem a ľudí, ktorí ich občianskemu združeniu poslali svoje dve percentá z daní.

Alica Paličková Antašová hovorí, že spoliehať sa na náš sociálny a zdravotný systém je pre rodiny, ako je tá ich, zbytočné. Systém podľa nej jednoducho nefunguje. „Ak by takáto zmena niekedy prešla a zrušia možnosť čerpať dve percentá, pôjdeme aj do ulíc. Už sme sa o tom bavili s viacerými rodinami. Nás je totiž veľmi ľahko držať v šachu, pretože ísť s našimi deťmi do ulíc je veľmi ťažké.“

Alica Paličková Antašová v rozhovore hovorí aj o tom:

  • prečo ju pred pôrodom dcéry lekár posielal za ministrom zdravotníctva;
  • ako ju s dcérou v nemocnici dávali „na samotku“ namiesto hľadania príčin jej plaču;
  • že jej dcéra by bez podpory z dvoch percent z daní možno nikdy nechodila;
  • čo ju presvedčilo, že inklúzia na školách nefunguje;
  • že napriek raritnému ochoreniu svojho dieťaťa nestojí o ľútosť ani o obdiv;
  • prečo rodičia znevýhodnených detí zväčša žijú v izolácii.

Ako ste sa cítili počas tehotenstva s vašou dcérou Zojou?

Bolo to moje prvé a aj vytúžené tehotenstvo, o dieťa sme sa dlhšie snažili.

Hneď na začiatku druhého mesiaca tehotenstva prišli prvé komplikácie. Začala som krvácať a skončila som v nemocnici. Druhý trimester bol úplne skvelý a fakt som si ho užívala. Všetci sme sa vytešovali aj napriek tomu, že vo výsledkoch vyšlo u dieťaťa vyššie riziko na výskyt Downovho syndrómu. Potom som však bola na amniocentéze (odber plodovej vody na vykonanie genetickej diagnostiky – pozn. red.) a výsledky z nej boli v podstate v poriadku.

Takto sme si celkom fajn nažívali až do 30. týždňa tehotenstva. Vtedy sa zrazu na ultrazvuku ukázala v dcérinom mozgu veľká čierna diera. Bol to úplný šok. V ľavej hemisfére bola obrovská cysta, ktorá tam podľa gynekológa predtým vôbec nebola. Lekári s tým nemali skoro žiadne skúsenosti.

Hneď sme začali lietať po lekároch a po ultrazvukoch. Môj pôrod bol plánovaný v Bratislave. Bol rok 2011, prišiel do toho štrajk lekárov, takže sme celé dva mesiace pred pôrodom riešili, kde vlastne budem rodiť, pretože skoro všetky nemocnice na celom Slovensku avizovali, že lekári k 1. decembru končia. Boli sme totálne vydesení, pretože sme vedeli, že ak bude mať Zojka po narodení akútny problém, nebude ju mať kto operovať. Na Kramároch dali vtedy výpovede všetci detskí anestéziológovia.

Nebolo to teda len o tom, že sme vedeli, že dieťa nebude po narodení v poriadku a má vážne poškodenie mozgu. Ale ešte sme sa aj báli, že sa o dcéru nebude mať kto postarať, prípadne že nebudem mať ani kde porodiť. Bolo to šialené obdobie.

Ako to nakoniec dopadlo? Kde ste rodili?

Na ultrazvuky som po tom, ako Zojke našli cystu v mozgu a neskôr aj ďalšie poškodenia, chodila na bratislavské Kramáre, pretože sa tam vývojovým chybám mozgu venoval jeden gynekológ. Pýtala som sa ho, čo mám teda robiť a kde mám rodiť. Na to reagoval, že sa mám obrátiť na ministra zdravotníctva. Bola som totálne v šoku. Kládla som si otázku, či to myslí vážne, že v mojom stave a v takejto situácii mám ísť za ministrom zdravotníctva. Z jeho strany mi to prišlo úplne cynické.

Nakoniec mi povedal, že mám prísť na príjem dva týždne pred plánovaným termínom pôrodu, v posledný novembrový deň, keďže od 1. decembra sa skončia lekárom výpovedné lehoty. Mala som tvrdiť, že mám kontrakcie, aj keď som ich nemala, aby boli povinní ma prijať. Zároveň potreboval, aby som začala rodiť do 4. decembra. Potom totiž odchádzal na dovolenku a nemal by ma kto iný odrodiť s podobnou špecializáciou na vývojové chyby mozgu.

Prišla som do nemocnice 30. novembra, prijali ma, ale pôrod sa, samozrejme, spontánne nezačal. Lekári z oddelenia, ktorí dali výpovede, naozaj 1. decembra nenastúpili do práce, bolo to tam poloprázdne. Pôrod mi nakoniec vyvolali, nechali ma rodiť prirodzene, ale Zojka naň ešte nebola pripravená a nepostupoval. Vytrápila som sa, kontrakcie som mala 23 hodín. Skončilo sa to akútnym cisárskym rezom, a keď Zojku vybrali, musela byť oživovaná. Celé to bolo zlé, pôrod bol strašný a po ňom to bolo tiež desivé.

Vedeli ste, že dcéra má poškodenie mozgu. V akom stave bola po narodení?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie