Já, Olga Hepnarová. Príbeh o československej masovej vrahyni je na Berlinale

Bola poslednou popravenou ženou na území bývalého Československa. V deň svojich 22. narodenín namierila v Prahe nákladné auto na zastávku. Okamžite zabila troch ľudí, ďalší zomreli na následky zranení. Nebola to nehoda. Olga Hepnarová si celú akciu premyslela. Starostlivo si vybrala zastávku. Predtým, ako nastúpila do auta, rozoslala do novín list, v ktorom objasňuje svoj čin a viní z neho spoločnosť, ktorá ju prenasleduje a trýzni.

Film o masovej vrahyni Já, Olga Hepnarová otvoril na 66. ročníku medzinárodného filmového festivalu Berlinale po hlavnej súťaži druhú najprestížnejšiu sekciu Panorama. Nakrútili ho debutujúci českí režiséri Petr Kazda a Tomáš Weinreb v česko-poľsko-slovensko-francúzskej koprodukcii.

Ako debutanti si zvolili pomerne ťažkú úlohu vytvoriť portrét asociálnej postavy, ktorá sa nevedela zaradiť do spoločnosti, či už to bolo pre jej sexualitu, alebo pre údajné psychické problémy.

Porovnávanie s Idou

Film postupuje pomaly. V statických čiernobielych obrazoch sledujeme skľúčenú Hepnarovú, ako sa s vypätím síl pretĺka svetom, ktorý „ju nenávidí“. S ostatnými sa nerozpráva, pozerá sa do zeme. Neustávajúce fajčenie je skôr znakom neurózy ako uvoľnenia.

Mladú vrahyňu stvárnila vychádzajúca poľská hviezda Michalina Olszańska, ktorá zaujala už na tohtoročnom Sundance. Fotogenický pohľad a zovňajšok jej dávajú predpoklady na sľubnú filmovú kariéru. Jej obdivuhodný sústredený výkon narúšalo skĺzavanie do manierov. Ako keď príliš zdôrazňuje „lesbické“ vlastnosti svojej postavy – knísavá chlapská chôdza je prehnaná, rovnako neustály sústredený utrápený pohľad pôsobí miestami ako kŕč. A napokon je tu ešte detail. Herečka je na prvý pohľad nefajčiarka. Neurotické nasávanie tabakového dymu je pritom jedným z hlavných znakov filmovej Hepnerovej, ktorá si celý film zapaľuje jednu cigaretu od druhej.

Pomalé tempo, čistý vizuál kamery Adama Sikoru pripomína film Ida, vlaňajšieho poľského víťaza Oscara. Tvorcovia si pri rekonštrukcii normalizačnej atmosféry dali záležať aj na najmenších detailoch. Rekvizity sú presné, pražské exteriéry (nakrúcané v Ústí nad Orlicí) sú príznačne normalizačne zanedbané, kostýmy a účesy dobové.

Ako však presne poznamenáva Hollywood Reporter, Hepnarová zaostáva za Idou mierne formálne a výraznejšie obsahovo. Podobne kriticky sa k filmu stavajú aj ďalší publicisti z festivalových vydaní filmových časopisov.

Režiséri sa k postave stavajú príliš nejednoznačne, čo potvrdili aj na diskusii s divákmi po filme. Hepnarovej osobnosť a jej prípad je podľa nich príliš nejednoznačný na to, aby ju označili len za lesbu, masovú vrahyňu či psychopatku (vyšetrovanie u skutočnej Hepnarovej žiadnu diagnózu nepotvrdilo). Diváka tak nechávajú tápať v hľadaní motívov postavy, nedávajú mu návod na čítanie. Škoda, že režiséri pristupovali k príbehu s takým rešpektom a neinterpretovali ho aj za cenu odvážnejšej fabulácie, a teda väčšieho odklonu od „skutočnosti“, akákoľvek už bola.

Slovenský vklad

Já, Olga Hepnarová je napriek výhradám nadpriemerný film v súčasnom česko-slovenskom kontexte. Petr Kazda a Tomáš Weinreb ukázali, že im nechýbajú guráž ani talent, akurát pre prvý film si vybrali veľmi náročnú tému. Napokon ani Krzysztof Kieslowski nedebutoval svojím geniálnym Krátkym filmom o zabíjaní.

Slovensko sa na snímke podieľalo minoritne cez spoločnosť Alef Film & Media, ktorá u nás produkovala viacero retrofilmov Juraja Nvotu (Muzika, Rukojemník). Menšiu úlohu obsadil práve Nvota ako Hepnarovej advokát. Slovenský tvorivý vklad je celkovo neveľký. Najviditeľnejší je v diskotékovej scéne, kde Hepnarová tancuje s milenkou na skladby skupiny Collegium musicum z albumu Konvergencie. Film Já, Olga Hepnarová si budú môcť slovenskí diváci pozrieť najbližšie na bratislavskom Febiofeste v druhej polovici marca.

Na Berlinale má tento rok Slovensko zastúpenie v ešte jednej minoritnej koprodukcii, ktorá bude mať svetovú premiéru v pondelok. V sekcii Generation, venovanej filmom pre mládež, sa predstaví snímka Petra Oukropca Ani ve snu – tínedžerská lovestory z prostredia parkouristov.

Cestu redaktora na festival Berlinale podporil Literárny fond.