Perspektívy hnusu: Šimkovičová nie je žiadny Mefistofeles, možno volavka

Hnus. Tak znie jeden z nemnohých odsudzujúcich komentárov k obrazu Andreja Dúbravského, ktorý ohrozil osobnú integritu Martiny Šimkovičovej. Pôsobenie tohto mladého umelca vo verejnom priestore na rozdiel od pani ministerky kultúry sledujem už dlhšie a už teraz je zrejmé, že o niekoľko desiatok rokov sa tí, ktorí si budú obe mená pamätať, budú tým prvým hrdiť a tým druhým prinajlepšom – strašiť. Doma i vo svete.

Pozrel som si chrumkavé video pohotovo natočené propagandistickou úderkou priamo na pôde ministerstva kultúry pri príležitosti príchodu predčasných Vianoc. Nejde tu o to, že v ňom z pohľadu dlhodobej kredibility poľutovaniahodnú a nešťastnú úlohu zohral generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Poznám ho roky a viem, že je naozaj schopným manažérom v oblasti hudobného života. Ak hovorím schopným, nechcem tým povedať, že schopným všetkého, ale po tom, čo inštitúcia pod jeho vedením nečakane dostala výrazný účelovo viazaný finančný príspevok, je aj jemu jasné, že ani tá najonakvejšia strecha mu neodpomôže od toho, aby mu vo chvíli, keď na ten nečakaný predčasný vianočný darček kývol, nezačalo nezadržateľne tiecť do topánok jeho dobrej povesti. Je mi to ľúto, ale už sa stalo.

Mal inú možnosť než ten napochytro presmerovaný štvrťmilión eur prijať? Mohol ho odmietnuť? Ako by sa zachoval iný riaditeľ inštitúcie v gescii ministerstva kultúry? Budú nasledovať ďalší? Naozaj neviem. A neviem ani to, ako by som sa v jeho situácii zachoval ja. Niekedy je človek jednoducho obeťou dobrej výchovy. Prirodzene zdvorilý človek niekedy nedokáže povedať nie. To všetko je pochopiteľné. Navyše umenie kompromisu je ošemetná športová disciplína a zvládnuť ju ešte stále neznamená, že sa zapáčim všetkým, hneď a navždy.

Biľak, Mečiarovi nosiči kladiva a kto ešte môže byť ministrom kultúry

Na oboch epizódach – s pohoršujúcim obrazom i účelovým presmerovaním financií – je pozoruhodné jedno: koľko z toho, čo ministerka kultúry Martina Šimkovičová takto urobila, je vôbec schopná uvedomiť si. Ministerstvo kultúry, podobne ako ministerstvo školstva a donedávna aj ministerstvo životného prostredia, bolo a väčšinou stále je širokej verejnosti hlavne na smiech. Alebo na zlosť – pre tých, ktorí sa už nevládzu smiať. Znie to príkro, znie to smutne, ale skutočnosť je ešte oveľa horšia. Že nepreháňam, dokazujú historické záznamy. Pamätáme sa, kto všetko už bol ministrom kultúry v tejto republike?

Hneď na úvod treba priznať, že je to vo väčšine prípadov smutná štatistika a svetlých výnimiek je v dlhom zozname vládnych úradníkov na tomto poste málo. Nebudem sa zaoberať úradníckou vládou a zdôrazňujem, že rozbiehalo sa to sľubne, na ministerskej stoličke pre školstvo a osvetu Slovenska sedeli aj také osobnosti, ako boli Milan Hodža či Ivan Dérer. Ladislav Novomeský bol, podobne ako Miroslav Válek, trpkým produktom i obeťou svojej doby. Po roku 1989 mali zodpovedajúcu odbornú zdatnosť a primeraný politický výtlak spomedzi ministrov kultúry ešte Ladislav Snopko, Milan Kňažko a Marek Maďarič. Rudolf Chmel mal len tú prvú polovicu potrebnej strategickej výbavy, no bola taká neprehliadnuteľná, že sa mu darilo vyvažovať aj nedostatok politickej váhy celej strany, ktorú vo vtedajšej koalícii reprezentoval (ANO).

Nedá sa prehliadnuť, že v rokoch 1959 až 1962 bol povereníkom pre kultúru a školstvo aj Vasil Biľak. Možno tam niekde pri Biľakovi vznikol precedens odkladania neschopných, no zaslúžilých súdruhov a straníkov celkovo, prípadne univerzálne použiteľných podržtaškov, ochotných a odhodlaných urobiť špinavú prácu za svojich šéfov, na ministerstvá zodpovedné za vzdelávanie a kultúru. Pri tejto príležitosti nesmieme zabudnúť na Dušana Slobodníka a Ivana Hudeca, Mečiarových nosičov veľkého kladiva.

Ministerka je na tejto revanšistickej seanse iba médiom

A takto, nostalgicky spomínajúc na intendantúry, mečiarovské úrady zriadené na dozor nad národnou kultúrou, sa dostávame od dôb, keď sa najskôr zhromažďoval a potom po troške rozkrádal slovenský národný poklad pod kuratelou Matice slovenskej, k mentálnej mape, na ktorej sa chystá hrať svoju verziu monopolov súčasná ministerka kultúry Martina Šimkovičová.

Nejde o tých, ktorých k hre neprizve. Ide o tých, ktorí – či už vzhľadom na funkciu, ktorú zastávajú, alebo preto, že vycítia svoju príležitosť – jej hru prijmú či si povedia, že prijať musia. Možno práve pre nich bude užitočné pripomenúť, že pani Martina je v celom tom reťazci perfídnych metód a pochybných cieľov najmenej dôležitá. Z dostatočného odstupu a nadhľadu je súčasná ministerka kultúry na tejto revanšistickej seanse iba médiom. Keby sme si chceli pomôcť garbiarskou terminológiou, je iba činidlom potrebným na vypracovanie otrockých koží, povedané klasikom.

Martina Šimkovičová naozaj nie je žiadny Mefistofeles. Možno ešte tak volavkou, ktorá vie, že sa zúčastňuje na čomsi dôležitom, no netuší, akú má v dianí okolo seba úlohu. Komu sa nepáči táto nedôstojná interpretácia jej pôsobenia v novej funkcii, tomu možno viac napovie analógia s Gorgonou, čo mala namiesto vlasov hady. Antický hrdina ju dokázal poraziť, len ak sa na ňu ani len nepozrel. Perzeus to zvládol tak, že kým sa ju pokúšal eliminovať, hľadel na jej odraz vo svojom vyleštenom štíte.

Tento mýtus je naozaj archetypálny, nie je dôvod jeho aktuálnosť podceňovať ani dnes. Okrem statočnosti a vynaliezavosti bájneho hrdinu poukazuje aj na akútny problém, živý aj v dobe, ktorá sa tvári, že už na mýtické príšery neverí. Realita a jej odraz v našom vedomí, inak povedané mediálna gramotnosť, to niečo, čo by nám naozaj mohlo stáť za trochu uvážlivejší prístup, než je zrušenie grantovej schémy zameranej na boj s dezinformáciami pod zámienkou časovej tiesne. Ak sa budeme k výzvam dneška stavať takto triviálne a účelovo, ešte onakvejšie tiesne nás prikvačia, pani ministerku nevynímajúc.

Ďalšie gorgony, fauni a inkvizítori

V realite Slovenska za štvrtej vlády Roberta Fica, spestrovanej jarmočnými figúrami typu Huliak, Kuffa 1, Kuffa 2, Taraba či Šimkovičová a závislej od vodcovských schopností dojímavo ustarosteného Andreja Danka, je ešte veľa analógií k bájam a povestiam presiaknutým animizmom a panteizmom. Bude užitočné pripomínať si ich. Situácií, keď bude slobodomyseľný človek na jednej strane rešpektujúci princípy plurality a na druhej strane dodržiavajúci pravidlá vystavovaný alebo znevažovaniu, alebo diskriminácii, alebo obom formám perzekvovania, odrazu ešte zažijeme neúrekom.

Kým budú pri moci títo pomstychtiví zverbovanci vulgárnej autoritatívnosti maskovanej národnými a sociálnymi prioritami, čo sa rútia vpred so sústavne zaradenou spiatočkou, bude ešte veľa obrazov označených za hnus len preto, že ten, kto má dnes trúbu, nevládze vnímať rôznorodosť i naliehavosť životných foriem a potrieb na úrovni poznania dneška, a tak svoje detinské videnie sveta pre istotu vyhlasuje za jedinú pravdu. Ešte veľa pokrývačov si napochytre privyrobí za peniaze, ktoré síce nakoniec v štatistikách ostanú vykázané ako peniaze vynaložené na kultúru, ale v kultúrnej pamäti bude tá klampiarčina drnčať ako zle pripevnený blatník.

Ešte veľa Andrejov Dúbravských vulgárne okomentujú, ešte mnohých Mariánov Turnerov vmanévrujú do situácií, v ktorých sa bude dať hľadať len to najmenej zlé riešenie, lebo dobré neponúknu. Či sa nám to páči alebo nie, práve takto sa v pluralitnom svete žije. Kto si to uvedomí a ostane v strehu, má šancu využiť toto vyčerpávajúce obdobie na tréning dospievania – osobnostného aj občianskeho.

Na gorgony, nadobudnutou mocou utrápených faunov a inkvizítorsky naladených rarachov migrujúcich medzi ministerstvami, ktorí nás budú týmto skúškam vystavovať, na tých nehľaďme. Kým sa inak nedá, považujme ich za cvičenie z deskriptívnej geometrie. Do svojej tvorby a svojich životov ich premietnime ako síce komplikované, no z hľadiska perspektívy dejín tvorivosti a slobodného myslenia predsa len zvládnuteľné cvičné zadanie. Keď svoju úlohu z deskriptívnej geometrie zoči-voči smrti zvládol antický človek, bolo by smutné, keby sme sa o to nepokúsili aj my.