Keď uvažujem o budúcnosti Slovenska, prepadá ma úzkosť, hovorí šéfka maďarskej mimovládky. Opisuje, ako postupoval Orbán

Skončilo sa obdobie vlády mimovládok, viackrát zopakoval Robert Fico potom, čo Smer v septembri vyhral predčasné parlamentné voľby a vytvoril vládu. Fico hovoril aj o tom, že mimovládne organizácie financované zo zahraničia by mali byť označené za zahraničných agentov. Hovoril o riešení podľa amerického vzoru, no vzor je v skutočnosti ruský a presadiť sa ho pokúsila aj maďarská vláda.

Medzi politikou Roberta Fica a Viktora Orbána sú paralely, aspoň na úrovni rétoriky, jednou z nich je démonizácia mimovládnych organizácií.

Maďarsko je v tomto smere oveľa ďalej: tam sa proti mimovládnym organizáciám brojí už desať rokov. So spolupredsedníčkou Helsinského výboru pre ľudské práva v Maďarsku Mártou Pardavi sme hovorili o tom, aké prostriedky použila moc proti mimovládkam. V rozhovore sa dočítate:

• či sa občianske organizácie po nástupe vlády Viktora Orbána v roku 2010 cítili hneď ohrozené;
• aké boli míľniky ťaženia proti mimovládkam;
• ako nasadili špionážny softvér či súkromnú spravodajskú službu;
• v čom vidí podobnosť pri prezidentke Zuzane Čaputovej;
• či sa podľa nej môže aj na Slovensku stať to, čo sa stalo v Maďarsku.

Aké boli prvé príznaky toho, že sa občianske organizácie stanú pre vládu Viktora Orbána nepriateľom? 

Začiatkom roku 2010 to ešte nebolo jednoznačné. V predošlých dvadsiatich rokoch bolo nielen snom, ale aj racionálnym očakávaním mnohých občanov Maďarska a stredoeurópskych krajín to, že krajina kráča do Európskej únie a bude sa s ňou integrovať. V roku 2004 sme preto vstúpili do Európskej únie.

Z toho dôvodu ani občianske organizácie, ani občania nevenovali veľkú pozornosť tomu, že už po roku 2010 došlo v Rusku k veľmi vážnym udalostiam. Nezaujímali nás symptómy, ktoré sa v občianskej sfére objavujú v autoritárskych režimoch. Hľadeli sme na Západ, nemali sme oči aj vzadu, aby sme sledovali riziká a hrozby v iných kútoch sveta.

V helsinskom výbore sme boli presvedčení o tom, že u nás sa to už stať nemôže, že existuje európsky právny systém, ľudské práva, ktoré sú v porovnaní s inými miestami na svete naším privilégiom, ako aj ústavnoprávny systém, ktorého fungovanie treba zlepšovať. Nepredpokladali sme, že sa to takto rýchlo dá zvrátiť.

Prvá vec, ktorá nás prekvapila, bolo zoštátnenie súkromných dôchodkových fondov. S tým nikto nerátal, lebo sa to týkalo mnohých ľudí, prebehli aj veľké protesty.

Ďalším krokom bolo nahradenie starej ústavy novým základným zákonom. Parlament novú ústavu schválil rýchlo, spoločenská a parlamentná diskusia nebola ani zďaleka ideálna a neumožnila, aby predstavitelia spoločnosti v nej presadili nejaké kompromisy.

Nová ústava zmenila aj našu prácu, keďže sa venujeme problematike ľudských práv v Maďarsku. Do roku 2013 však ku konkrétnym reštrikciám či nálepkovaniu nedošlo, len sa nám oklieštili možnosti a oslabil sa spôsob nášho fungovania.

Ako sa to prejavilo?

V tom čase bolo ešte normálne – čo by malo byť v dobre či sčasti dobre fungujúcej demokracii prirodzené –, že sme sa mohli vyjadriť k spoločenským otázkam, k rodiacim sa zákonom, a štát bol k našim pripomienkam otvorený.

Pripomienkovali sme návrhy zákonov, odpoveď síce väčšinou nebola pozitívna, ale – najmä do roku 2010 – mali sme možnosť s predstaviteľmi štátu a vedúcimi pracovníkmi ministerstiev hovoriť o našom pohľade na daný problém.

Dalo sa s nimi vecne diskutovať, na konferenciách, školeniach či na ministerstve sme konfrontovali naše odborné stanoviská. Neskôr sa to úplne zrušilo, v otázkach ľudských práv na to nie je nijaká príležitosť. Organizácie, ktoré majú istú autonómiu, takúto šancu vôbec nemajú.

Kedy došlo k prvým konkrétnym útokom?

V roku 2013 vyšli v provládnej tlači dva články, ktoré o konkrétnych organizáciách napísali, že ich v rámci medzinárodného sprisahania proti Maďarsku z Ameriky financuje George Soros.

Po roku 2014 sa začali útoky proti Nórskemu občianskemu fondu. (Vláda chcela prevziať kontrolu nad distribúciou podpory z Nórskeho občianskeho fondu, Nórsko a maďarská mimovládna sféra to však odmietli a trvali na tom, aby zdroje rozdeľovala od štátu nezávislá nadácia Ökotárs – pozn. red.) Najprv sa začali mediálne útoky, potom sa použili aj štátne prostriedky.

Domnievam sa, že v septembri 2014 sme boli svedkami najväčšej akcie zameranej proti mimovládkam. Do občianskej organizácie prišli policajti v uniformách. Polícia predviedla šéfku nadácie Ökotárs Veroniku Móra, hoci je pravda, že jej nenasadili putá.

Bol to vizuálne veľmi efektívny zásah. Následne sa začali administratívne konania proti rôznym organizáciám. Skúmali sa zdroje občianskych organizácií alebo aspoň zahraničné zdroje, teda verejné financie iných štátov, na čo nemali mandát. Proti niektorým organizáciám sa začalo aj trestné konanie, ktoré bolo neskôr bez toho, aby prinieslo nejaké výsledky, zastavené.

Človek by si myslel, že reputácia organizácií zostala nedotknutá. Nie je to však pravda, lebo utrpeli veľké škody. Psychologické a reputačné škody totiž nezmiznú bez stopy.

Čo nasledovalo?

Tento proces sa spustil v roku 2014, v rokoch 2015 – 2016 sa počas migračnej krízy vytratil z centra pozornosti, ale v roku 2017 sa doň vrátil. Začiatkom roka Szilárd Németh, jeden z podpredsedov Fideszu, v živom televíznom vysielaní povedal, že niektoré organizácie treba upratať. Povedal to zrejme spontánne, ale bol to signál o tom, ako uvažujú vládne kruhy.

Potom dianie náhle akcelerovalo. O niekoľko mesiacov bol schválený zákon o „transparentnosti organizácií podporovaných zo zahraničia“, ktorý v podstate biľagoval zahraničnú podporu. Zákon sa z veľkej časti podobal na ruské riešenie spred piatich rokov.

O rok neskôr, v roku 2018, bola spustená predvolebná kampaň „Stop Soros“. Hlavnou témou kampane bolo to, že treba konať proti Georgeovi Sorosovi. Necelé tri týždne po voľbách sa pripravil balíček zákonov „Stop Soros“, ktorý na jednej strane kriminalizoval aj organizácie aktívne v oblasti migrácie a na druhej strane migrantom zrušil garancie a možnosti zákonného postupu. Treťou nohou zákona bola osobitná imigračná daň, ktorá sa mala platiť za verejné prejavy imigrácie.

Pôvodný návrh zákona sa sústreďoval na národnú bezpečnosť. Členovia občianskych organizácií, ktoré sa venujú migrácii, mali byť z národnobezpečnostného hľadiska prelustrovaní a ich činnosť mal schvaľovať rezort vnútra. Zákon sa však napokon sústredil na administratívne a trestnoprávne hľadiská, jeho ústredná myšlienka žije dodnes a objavuje sa aj v návrhu zákona na ochranu suverenity.

Maďarský parlament tento týždeň rokoval o návrhu zákona ukladajúcom trestnoprávne sankcie len stranám a organizáciám, ktoré prijali zahraničnú podporu a kandidujú vo voľbách, ale Úrad na ochranu suverenity má pripravovať správy o každej organizácii, ktorá prijala podporu zo zahraničia. Je helsinský výbor v hľadáčiku zákonodarcu?

Návrh zákona nám ukladá povinnosti najmä preto, lebo helsinský výbor sa už roky venuje otázkam právneho štátu a tomu, do akej miery môže byť v Maďarsku zdravá, pestrá a životaschopná občianska spoločnosť. Žiaľ, v poslednom čase sa trend uberá veľmi zlým smerom.

Do očí bijúci príklad je návrh zákona o ochrane suverenity. Na celom svete vidíme symptómy zužovania občianskeho priestoru a mnohé z nich, hoci ešte nie všetky, sú už roky zjavné aj v Maďarsku. Zasahuje to aj helsinský výbor a mnohé iné občianske organizácie či aktivistov.

Cieľom návrhu zákona o ochrane suverenity je tieto symptómy prehlbovať a spoločnosť vyslovene zastrašovať. Tieto príznaky sme však v uplynulých rokoch neraz videli aj na Slovensku.

Ide o útoky v online, ale aj v offline priestore, ktoré nemusia byť fyzické. Sú to najmä slovné útoky, ktorých cieľom je človeka odradiť od toho, aby prehovoril, alebo keď už prehovoril, aby si uvedomil, že bude preňho lepšie, ak už bude mlčať.

Aj na Slovensku sa z toho dôvodu niektoré osoby stiahli z politiky a verejného života.

Myslíte Zuzanu Čaputovú?

Áno. Okrem týchto útokov dochádza v propagandistických médiách aj ku koordinovanému ťaženiu, keď sa vyslovene zamerajú na jednu organizáciu alebo človeka. Nie je to len odkaz tým, na ktorých sa zaútočilo, ale jednoznačný odkaz dostanú aj ostatní: ak sa ozveš, ak aj ty vystúpiš, čaká ťa rovnaký osud.

Spomedzi európskych krajín je pre Maďarsko najcharakteristickejšie to, že proti občianskym organizáciám a občianskym aktivitám sa používa aj legislatíva. No nestáva sa to len v Maďarsku.

Kde v EÚ sa to ešte stáva?

Európska agentúra Fundamental Rights Agency sídliaca vo Viedni sa už od rokov 2018 – 2019 zaoberá postavením občianskej spoločnosti a ľudskoprávnych aktivistov v členských krajinách EÚ a vo výskumoch založených na subjektívnych výpovediach dokumentuje útoky a symptómy zužujúceho sa priestoru.

Podľa výročných správ vo väčšine členských krajín EÚ sú organizácie, ktoré sa čoraz viac dostávajú do hľadáčika. Typicky ide o organizácie, ktoré sa venujú právam migrantov a utečencov, respektíve LGBTI+ ľudí. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj klimatických aktivistov.

Sú krajiny, v ktorých je zákonmi sťažená práca organizácií pomáhajúcich migrantom, prípadne ľudí od nej vyslovene odrádzajú. Klasickým príkladom je Grécko a Taliansko, kde z mora zachraňujú ľudí, ktorí by sa inak utopili. Žiaľ, stáva sa aj to, že sa utopia.

Maďarsko nie je jediná krajina, kde boli kriminalizované organizácie pomáhajúce migrantom. Návrh zákona o ochrane suverenity, ktorý je podľa mňa v súčasnej podobe úplným popretím svojej základnej myšlienky a slúži len na aktuálne politické účely, je však zatiaľ v EÚ unikátny a pôsobí ako skutočné hungarikum.

Môžeme si však byť istí, že dianie v Maďarsku bude inšpirovať aj iných. Nielen na Slovensku, ale aj za hranicami EÚ sa zjavuje myšlienka o potrebe zákona o zahraničných agentoch, ktorého predobraz Maďarsko importovalo z Ruska. Podobný zákon bol teraz prijatý v Republike srbskej (súčasť federatívnej Bosny a Hercegoviny – pozn. red.) a neustále sa o ňom hovorí aj v Gruzínsku. Verejne sa však o ňom diskutovalo vo viacerých európskych krajinách vrátane Slovenska.

Ak sa zákon o ochrane suverenity schváli, aký bude jeho dosah?

Ešte nevieme, aká bude konečná podoba zákona, no verejnú aktivitu v zásade vykresľuje tak, že je podozrivý každý, kto nesúhlasí so stanoviskom vlády alebo Fideszu, preto treba zistiť, či to robí z vlastného presvedčenia, alebo ho k tomu motivujú zo zahraničia. Kto nie je s nami, je proti nám, a to sa podporuje zo zahraničia.

Obmedzenie zlomyseľného zahraničného vplyvu na demokratický verejný život je inak dôležitý a legitímny cieľ, no v tomto prípade ide o uličnícke prekrútenie, zdeformovanie tohto cieľa. V Maďarsku už od roku 2014, teda od škandálu s nórskym fondom, vieme, že zahraničný v tomto kontexte znamená nepriateľský. Zákonnú váhu tomu dal aj zákon z roku 2015 zameraný proti občianskym organizáciám.

Základná myšlienka je v zásade tá, že ak politická alebo verejná aktivita – nielen stranícka politika, ale politická aktivita v širšom slova zmysle – nesleduje orbánovské ciele, tak bola dovezená zo zahraničia, je neželaná a tieto aktivity treba nielen monitorovať, ale aj potlačiť. Je to nová dimenzia úpadku.

Najväčšou výhradou voči občianskym organizáciám je to, že pracujú proti Orbánovej vláde. Aj helsinskému výboru neraz kladú otázku, kde bol v roku 2006 v čase policajných prechmatov, čo je v univerze vládnej strany dôležitý prvok jej identity. Kde bol vtedy helsinský výbor?

Vyčítajú nám to do tej miery, že sme museli napísať blog, v ktorom presne sumarizujeme, kde sme boli. Aj v roku 2006 sme si robili svoju prácu.

Už v predchádzajúcom období bolo veľmi dôležitým cieľom helsinského výboru to, aby štát a policajné orgány postupovali voči občanom v duchu zákona a rešpektovali ich ľudské práva. Neraz sa to totiž nedeje a dochádza k prechmatom.

V takýchto prípadoch treba zistiť, prečo sa to stalo. Prípady sa musia efektívne vyšetriť, musí existovať inštitúcia či prax, ktorá policajtov pripraví na to, ako v takýchto prípadoch zákonne postupovať. Musí existovať sudcovská prax, aby sa tieto prípady riadne, efektívne a férovo vyšetrili. Helsinský výbor sa o to snaží už od deväťdesiatych rokov. Poskytujeme právnu pomoc, aj pred rokom 2006 sme organizovali výskumy a kurzy.

Na jeseň 2006 boli maďarskí občania zrazu konfrontovaní s tým, že policajné prechmaty, bezdôvodné väzobné stíhanie sa nemusia týkať len ľudí na periférii spoločnosti, ale aj bežného občana. Aj toho, kto len protestoval, aj toho, kto sa len prizeral. My a Spoločnosť pre ľudské práva (TASZ) sme poskytli právnu pomoc mnohým ľuďom, ktorých sme aj zastupovali. Políciu, prokuratúru a ministra spravodlivosti sme vyzvali, aby postupovali v duchu zákona.

Našu prácu ocenili aj viacerí poslanci za Fidesz. Napríklad neskorší minister Zoltán Balog, vtedajší opozičný predseda parlamentného výboru pre ľudské práva, ocenil, že sme poskytli právnu pomoc, že sme vysvetlili, aké systémové chyby sa prejavili v tomto napätom období, a že ich treba riešiť.

Vznikol nezávislý policajný orgán, na ktorý sa mohol občan obrátiť so sťažnosťou. Cieľom bolo to, aby sťažnosť nevyšetrovala polícia, ale nezávislý orgán. V roku 2020 bol tento orgán prenesený pod úrad ombudsmana, odvtedy sa o ňom hovorí ešte menej.

V rozsiahlych materiáloch určených pre výbor OSN proti mučeniu a ľudskoprávny výbor sme prezentovali, k akému masívnemu porušeniu práva došlo. Zrodili sa odporúčania a rozsudky na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Robili sme to, čo robíme aj dnes a čo sme robili aj pred rokom 2006.

Podľa vlády však občianske organizácie pracujú výlučne proti nej.

Náš pohľad na realitu, minulosť alebo nedávnu minulosť výrazne závisí od toho, aký naratív počujeme.

Propagandistické médiá a iné menšie stránky vypustili dezinformáciu o nečinnosti ochrancov práv v roku 2006. Bolo to bohapusté klamstvo, z ktorého sa však stal mýtus. Neustále sa musíme voči tomu ohradzovať, hoci realita bola úplne iná.

Na mimovládky sa okrem diskreditačných mediálnych kampaní a nových zákonov útočilo aj inak.

Áno, no nedá sa povedať, že inde v Európskej únii sa nič podobné nestalo. Známa je kauza špionážneho softvéru Pegasus. Nie sme si síce istí, ale podľa našich súčasných poznatkov maďarské občianske organizácie neboli medzi sledovanými, boli však medzi nimi novinári, podnikatelia a politici.

V predvolebných kampaniach v roku 2018 a 2022 sa využili služby súkromnej spravodajskej spoločnosti Black Cube, no nevieme, kto bol objednávateľ a kto zaplatil za faktúry.

Naposledy sa nastražila pasca na LinkedIne a na podvodných pracovných pohovoroch z novinárov a pracovníkov občianskych organizácií vytiahli veci, ktoré sa následne prekrútili tak, akoby sa podieľali na nejakých úkladoch. Tieto diskreditačné materiály boli zverejnené vo vládnych médiách a odvolávali sa na ne aj politici.

Podobne ako predchádzajúce diskreditačné kampane aj tieto spôsobili veľké škody napriek tomu, že pravda neskôr vyšla najavo.

Ako to znášali dotknutí?

Ľudí to väčšinou zneistí, no životy tých, na ktorých zacielili, sa zlomili. Všetky podobné prípady sa ani nedajú vymenovať. V roku 2018 vyšiel v periodiku Figyelő zoznam „Sorosových žoldnierov“, v ktorom bolo dvesto osôb. Boli v ňom všetci moji kolegovia a zamestnanci iných občianskych organizácií.

O niekoľko rokov sa títo ľudia dožili istej satisfakcie, súd rozhodol, že boli obvinení nespravodlivo, všetci boli aj finančne odškodnení.

Aj v tomto prípade však pretrval pocit, že vládna propaganda útočí na tých, ktorí pomáhajú odkázaným a bojujú za veci, ktoré väčšina spoločnosti považuje za dôležité. A robia to okrem iného aj z mojich daní. Toto sa nedá v plnej miere napraviť tým, že vyjde oprava. Aj pod vlaňajšiu decembrovú súdnu výhru sa podpísali advokáti helsinského výboru.

Útoky mali v Maďarsku v uplynulých rokoch toľko rôznych podôb, že občianske organizácie a občania si po istom čase zvykli na to, na čo by si zvyknúť nemali. Uťahujeme si z toho, slovné hry sa stali súčasťou bežného jazyka. Vtipy o Sorosovi však považujem za veľmi škodlivé.

Myslíte na prípady, keď niekto sám seba ironicky označí za Sorosovho agenta?

Áno, podľa mňa treba jazyk používať vedome a nemali by sme preberať tento slovník. Človek strpí aj ťažké podmienky a takto sa voči nim bráni. Musíme však vedieť, čo nedopustíme. Mne takéto vtipkovanie nepadne dobre.

Na druhej strane mnohí pod vplyvom týchto kampaní ukončia svoje aktivity v občianskej sfére. V uplynulých rokoch v Maďarsku klesol počet organizácií, ktoré sa venujú občianskym právam. Dôvodov môže byť viac, no jedným z nich je určite aj toto biľagovanie.

Aký dosah mali diskreditačné kampane na hodnotenie občianskych organizácií? 

Maďarská spoločnosť je veľmi polarizovaná. Polarizácia existovala už v minulosti, no nebola taká silná a medzi dvomi „tábormi“, stanoviskami nebola taká hlboká priepasť.

Je čoraz ťažšie nevybrať si stranu. Človek sa musí postaviť buď na jednu, alebo na druhú stranu, je ťažké zostať mimo. Propagandistické médiá túto polarizáciu vyslovene podporujú. Polarizované je potom aj hodnotenie občianskych organizácií, nedá sa o nich uvažovať neutrálne.

Viaceré výskumy však ukazujú, že maďarská spoločnosť potrebuje nezávislé občianske organizácie a aj ich podporuje.

Ako?

Jednou z možností podpory je poukázanie jedného percenta z daní. Štát vôbec nemotivuje ľudí k tomu, aby darovali jedno percento svojich daní, ale občianske organizácie robia takúto kampaň.

Vidíme, že v posledných rokoch naša podpora rastie. Ľudia považujú za dôležité, aby občianske organizácie kontrolovali moc, aby žiadali transparentnosť a transparentné využívanie prostriedkov.

Náš priestor sa však zužuje. Z ústavného zriadenia vyplýva, že v tejto oblasti má obrovské úlohy nezávislá tlač a nezávislá občianska spoločnosť, ktorá pôsobí mimo štátnych štruktúr. A ľudia chcú, aby sme tieto úlohy vykonávali, keďže sú potrebné.

Podpora teda existuje, no zákony a kampane namierené proti mimovládnym organizáciám sa snažia podkopať ich dôveryhodnosť. Základný motív týchto kampaní je, že mimovládky nie sú hodnoverné, lebo neslúžia vašim záujmom, nepracujú pre maďarskú spoločnosť, ale reprezentujú záujmy nejakého vonkajšieho nepriateľa. Pripomína to propagandistické kampane z päťdesiatych rokov, ale na niektorých ľudí to zaberá.

Toto zneistenie nájdeme aj v zákone o ochrane suverenity, tento desný paškvil hovorí o zahraničí ako o niečom, čo je ab ovo (od začiatku) zlé. Zahraničie sú však aj krajiny, ktoré sú v Európskej únii našimi spojencami. Zákon nastoľuje aj rad praktických otázok. Ako bude úrad na ochranu suverenity pristupovať k cezhraničným spoluprácam? Ako bude domáca maďarská organizácia spolupracovať s maďarskou organizáciou na Slovensku? Ako sa bude posudzovať Vyšehradský fond, ktorý založili ministerstvá zahraničných vecí štyroch krajín na podporu spolupráce vyšehradských krajín? Ak maďarská občianska organizácia predloží Vyšehradskému fondu žiadosť o grant a zo získaných zdrojov zrealizuje nejaké verejné aktivity, ako sa budú posudzovať?

Bola potrebná nejaká špeciálna maďarská okolnosť na to, aby ste sa dostali až sem? Je podľa vás možné, že sa aj na Slovensku stane niečo podobné?

Každá krajina má svoje špecifiká, ktoré vyplývajú z jej spoločenského a ústavného zriadenia, a špecifiká má aj politická realita. Podľa mňa sa Slovensko líši od Maďarska vo dvoch veciach. Jednou z nich je veľkosť parlamentnej väčšiny, druhou zasa štruktúra a pestrosť mediálneho trhu a jeho vplyv na ľudí. Tu sú rozdiely výrazné.

Na základe hesiel, ktoré zazneli v slovenskej predvolebnej kampani, by sa však nedalo určiť, či sa nachádzame na Slovensku, alebo v Maďarsku. Aj spoločenské zriadenie máme veľmi podobné.

Podobnosti sú v každej oblasti, iná je ich intenzita. V Európskej únii už prakticky neexistuje krajina, ktorá by nebola do istej miery polarizovaná, kde by vo verejnom živote nemali priestor neliberálne, extrémistické strany a hlasy. Všade sa objavili dezinformácie, všade sú z tohto aspektu dôležité sociálne siete. No tieto krajiny nedospeli tam, kam Maďarsko.

Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že takáto sľubná krajina za pomerne krátky čas tak upadla z hľadiska demokracie a mnohých iných aspektov, a dnes ani nevidno, čo by mohlo úpadok zastaviť.

Svoju rolu zohráva dvojtretinová parlamentná väčšina a mediálna prevaha, ale aj aktivita ľudí, do akej miery veria mrazivým posolstvám diskreditačných kampaní či návrhu zákona o ochrane suverenity.

Protiliekom je pestrá, ale súdržná, solidárna spoločnosť. Keď na teba zaútočia, aby si nemal pocit, že sa nikto nepostavil na tvoju stranu, lebo dobrou odpoveďou na útok je intenzívna a dobre viditeľná solidarita.

V tomto zmysle sa občianske organizácie v Maďarsku výrazne posunuli. Pre útoky na mimovládky sme vytvorili funkčnú koalíciu a občianske organizácie sú oveľa profesionálnejšie. Nie sme síce z každého hľadiska dokonale vyzbrojení, ale na rozdiel od roku 2010 sme oveľa pripravenejší rozoznať nebezpečenstvo, máme sa o ňom s kým porozprávať, máme s kým voči nemu odolávať a máme aj možnosť využiť spoločný, solidárny priestor Európskej únie. Podľa mňa je tento typ organizovanej solidarity veľmi dôležitý. Potrebný je aj na úrovni občanov, no oni sú zjavne bezbrannejší.

Keď uvažujem o budúcnosti Slovenska, prepadá ma úzkosť z toho, ktorým smerom sa vyberie, keďže v uplynulých tridsiatich rokoch sme aj vo vašej krajine videli všeličo.

V Maďarsku prebieha erózia demokracie a autokratizácia spoločnosti v komplikovanom právnickom, technokratickom rúchu. Slovensko kráča po inej ceste, tá však viedla ku Kuciakovej vražde. Následná intenzívna reakcia spoločnosti bola nádejeplná, no neviem, či nádej ešte existuje.