Moje filmy nedokážu vyliečiť rakovinu, ale môžu byť aspirínom, vraví režisér Luc Besson

Aký osud čaká človeka, ktorý vyrastá obklopený násilím? Na to sa pýta francúzsky režisér Luc Besson v novom filme DogMan. Predstavil ho koncom novembra v Prahe, kam prišiel na Festival francúzskeho filmu.

Hrdina filmu Luca Bessona strávil detstvo v koterci pre psov, ale v dospelosti sa neženie za pomstou. Skôr sa snaží nájsť svoje miesto vo svete, ktorý mu vždy len ubližoval.

Besson sa po niekoľkých komerčných veľkofilmoch a po vyšetrovaní obvinení zo znásilnenia vracia ku komornejšej tvorbe. „Je to veľmi citlivý film, pred dvadsiatimi rokmi by som ho nebol schopný natočiť. Starnem, už mám šesťdesiat rokov. Moje myšlienky a obavy sú dnes iné,“ hovorí Besson.

V rozhovore sa dočítate:

• aké bolo natáčanie filmu so svorkou psov;
• v čom nachádzal útechu v čase dospievania;
• prečo by pred dvadsiatimi rokmi film DogMan nedokázal natočiť;
• prečo sa podľa neho jeho filmy nepáčia Američanom.

DogMana ste osobne uviedli pred publikom v Prahe. Aké to je čeliť hneď po filme otázkam divákov? Znervózňuje vás to?

Neznervózňuje, som spokojný. Po prvé, ľudia prišli, takže majú radi aspoň mňa. Zo všetkých projekcií DogMana, ktoré som organizoval, zatiaľ nikto nebol sklamaný. Väčšina ľudí je na konci v šoku.

Kým som film prvýkrát videl s publikom, bol som nervózny. Niektorí ľudia idú na film už s vopred založenými rukami a vždy si nájdu dôvod, prečo sa im nepáči. Aj keď, samozrejme, nehovorím, že DogMan je dokonalý.

Film je čiastočne inšpirovaný skutočným príbehom. Prečo ste sa mu rozhodli venovať?

Čítal som článok o otcovi, ktorý hodil svoje dieťa na štyri roky do klietky so psami. Vravel som si: Čo je to za otca? O tom však môj film nie je. Začiatok príbehu sa zrodil v mojej hlave, keď som premýšľal, čo sa tak s tým chlapcom mohlo stať v desiatich, dvadsiatich alebo dvadsiatich piatich rokoch.

Kto vyrastie z človeka vychovaného bez lásky rodiny, bez koreňov? Stane sa taký človek teroristom alebo matkou Terezou? Vydá sa cestou cynizmu a hnevu alebo sa bude snažiť túto skúsenosť premeniť na niečo dobré?

Je v tom hlavne bolesť, tú pozná každý. Prišli sme o rodičov, o psa alebo o prácu. V spoločnosti vidím veľa naštvaných ľudí a dokážem spoznať, že asi mali nejaký problém. Ako napríklad nadriadení v práci, ktorí sa mstia na druhých. Odkiaľ pochádza ich bolesť?

Dúfate, že téma bolesti je niečo, s čím sa diváci stotožnia?

Spoločný bod medzi všetkými je bolesť, nie šťastie. Keď sa s niekým stretnem a poviem napríklad, že mám veľký dom a ferrari, väčšina ľudí mi bude závidieť. Radosť nie je to, čo zdieľame.

Prečo teda zdieľame bolesť?

Rozprávame si príbehy. Niekto povie, že prišiel o otca, keď mal štyri roky. Niekto iný to dokáže pochopiť, pretože stratil babičku. Bolesť nás spája.

Veľa z vašich filmov vrátane filmu DogMan stojí na silných a zaujímavých postavách. Kým je pre vás hlavný hrdina Douglas? Mnohé anotácie filmu o ňom hovoria skôr ako o antihrdinovi.

Hrdina je bežne ružová bytosť, ktorá vie lietať. Ale pre mňa nie. Pre mňa je hrdinom ten, kto všetko nechá tak a pomôže starej žene prejsť cez cestu. Douglas ním rozhodne je. V mojom filme vystupuje aj doktorka – psychiatrička, ktorá príde Douglasovi pomôcť. Na konci si však uvedomíte, že práve on zachránil ju.

Douglasovými najbližšími priateľmi sú jeho psy. Aké bolo natáčať s toľkými zvieratami?

Je to obrovský chaos, ktorý sa musí organizovať. Je to ako riešiť oslavu narodenín šesťročného dieťaťa, ktoré si pozve päťdesiat kamarátov. Bolo tam viac ako sto psov. Každý deň ráno som za nimi chodil, takže som ich poznal. Vedel som, kto má koho rád a kto zaspáva o druhej popoludní.

Treba byť aj citlivý. Niekedy som všetkých požiadal, aby odišli, a nechal som všetkých sto psov v jednej miestnosti bez ľudí. Počas dvadsiatich minút vidíte, čo sa stalo, čo robia, kto chodí za kým. Svorku sme vytvorili štyri mesiace pred natáčaním, takže keď prišli na pľac, žili spolu už štyri mesiace. Je to rodina.

Máte psa?

Áno, mimochodom, je aj vo filme. Keď vidíme Douglasa ako malého chlapca, dá jedlo psovi, ktorý mu oblizne tvár. To je on, volá sa Snoop. Veľký írsky vlkodav z filmu zasa patrí mojej mame. Som priateľom všetkých zvierat.

Čím viac sa naša spoločnosť vyvíja, tým viac prerušujeme spojenie s prírodou. Ale zvieratá sú prekladatelia, môžu nám pomôcť s prepojením. Keď idem do lesa so svojím psom, vždy ma naučí niečo nové.

Vo filme sa objavuje aj silná spirituálna línia. Slovo dog sa stáva akronymom slova god, teda boh; v poslednom zábere filmu príde prakticky k navodeniu dialógu s Bohom.

V celom príbehu Douglas neurobí nič zlé, ale aj tak sa mu dejú zlé veci. Pritom nič neurobil. Taký chlapec sa nevyhnutne raz pozrie na nebo a povie: „Hej, čo ešte musím pochopiť?“ To je začiatok spirituality v mojom filme.

Samozrejme, že sa človek raz niekoho spýta, čo nerobí dobre. A náboženstvo je zaujímavé tým, že nikdy neodpovie. Kohokoľvek sa môžete opýtať, nikto nepríde a nevysvetlí nám, čo sa deje. Princípom náboženstva je tlačiť na to, aby každý našiel odpoveď sám.

Hrdina DogMana vo filme veľa hovorí o umení. Divadlo mu umožňuje byť niekým iným a hlavne byť úplne slobodný. Vníma ho ako tvorivý únik. Máte ako režisér a scenárista podobnú skúsenosť?

Rozhodne, to je pre mňa princíp umenia. Píšem každé ráno od svojich šestnástich rokov. Niekedy sa prebudím o štvrtej ráno a začnem písať. Uniknem, vezmem si lietajúci taxík a idem do iného sveta. Keď denne nemám túto svoju drogu, som nervózny a nepríjemný.

Moji rodičia boli potápači, takže som vyrastal pri mori. Keď začali pubertálni chlapci okolo mňa fajčiť, kradnúť veci, biť sa a piť, prestali sa so mnou baviť. Bol som príliš napojený na prírodu. Je to jednoduché, slnko vychádza, zapadá. Keď je veľmi horúco, zdriemnem si.

To ostatné ma nelákalo, ale stále som potreboval uniknúť. Potom som si vzal papier a zrazu akoby som mohol piť a fajčiť. Aj pohyb je dobrý, takže som písal a športoval.

Považujete za kompliment, keď ľudia využívajú vaše filmy ako možnosť úniku pred reálnym svetom?

Mám z toho veľkú radosť. Nedokážem vyliečiť rakovinu, ale môžem byť aspirínom. Som šťastný, keď ľudí donútim na dve hodiny zabudnúť na ich problémy. Bol som na mnohých projekciách DogMana a môžem vám povedať, že ľudia tie dve hodiny nemyslia na nič iné, sú prilepení k plátnu.

Ako vyzerala vaša spolupráca s predstaviteľom hlavnej úlohy Calebom Landrym Jonesom?

Stretol som ho, mali sme niekoľko stretnutí, začal som ho spoznávať a naozaj som sa doňho zamiloval. Je to skromný človek, veľmi pracovitý, dobre sme spolu vychádzali. Pripravovali sme sa päť mesiacov a boli sme tím.

Snažil som sa mu čo najviac pomôcť s časovým plánom, aby som mu to uľahčil, a on mi výmenou za to dal všetko, čo mal. Poznám svoju prácu, ľudí natáčam už štyridsať rokov a on je skutočne génius. Jeho kariéru ešte uvidíme. DiCaprio by sa mal báť. Ale ako ho trochu poznám, bude mať radosť, je veľkorysý.

Film má aj výrazné hudobné podfarbenie. Hudbu skladal Éric Serra, s ktorým dlhodobo spolupracujete. Hlavná postava spieva piesne Edith Piaf, púšťa si hudbu klasického Hollywoodu; priamo vo filme je v podstate videoklip k piesni Eurythmics. Máte špeciálny vzťah k hudbe, ktorú používate?

Hudba je veľmi dôležitý nástroj, ale takýchto nástrojov mám veľa – scenár, dialógy, strih, zvuk alebo herca. O hudbe vždy hovoríme, že je to druhý dialóg. Keď napríklad chlapec vo filme vyzná lásku dievčaťu a hudba ďalej hrá, vytvorí nadväznosť danej repliky.

V určitom prípade sa niekto môže len pozrieť, nehovoriť nič a husle hrajú, čím samy hovoria: „Milujem ťa.“ Dá sa to vziať aj opačne: Prídeme na strašidelné miesto a herec, samozrejme, nepovie: „Tu je to celkom desivé.“ Tak to za neho povie hudba.

Keď pripravujem film, nikdy sa nezastavím. Môžem sa s niekým zhovárať a pri tom stále premýšľam o filme. Takto som sedel v aute, rozprával som sa s deťmi a v rádiu hrali Eurythmics. „Some people try to abuse you, some people want to be abused.“

To je môj film. Je v ňom scéna, keď sa hudobné predstavenie končí práve piesňou Sweet Dreams (Are Made Of This). Pôvodne sme chceli použiť Madonninu skladbu, ja som to na poslednú chvíľu zmenil na Eurythmics. A Annie Lennox bola taká skvelá, že súhlasila s použitím piesne.

Čo vzťah s inými filmami či režisérmi? V súvislosti s DogManom ​​sa objavuje aj častá paralela s Jokerom Todda Phillipsa.

To je jednoduché porovnanie. V oboch prípadoch je hlavná postava iná ako ostatné, oba filmy sa odohrávajú v New Jersey. V skutočnosti sú však odlišné. Joker si vybral zlú cestu, stal sa monštrom. Chápem, že ten film môže vyzerať podobne, protagonista je tiež trochu šialený, ale hlboko vo vnútri ide o iné rozprávanie. Joker je zrodenie zloducha – a za to ten film milujem. Douglas je svätec.

V porovnaní s vašimi poslednými filmami, ako sú akčné Anna alebo Lucy, dokonca aj Valerian a mesto tisícich planét, je DogMan relatívne komorný film. Je v ňom akcia, ale príbeh sa rozpráva v retrospektíve prostredníctvom rozhovoru dvoch ľudí v uzavretej miestnosti. Je pre vás DogMan návratom k osobitejším filmom?

Je to veľmi citlivý film, pred dvadsiatimi rokmi by som nebol schopný ho natočiť. Starnem, už mám šesťdesiat rokov. Moje myšlienky a obavy sú dnes iné. Spomeňte si na to, ako chcete na konci septembra sneh. Spomeňte si však aj na koniec marca, keď tak veľmi chcete slnko.

U mňa je to rovnaké, po DogManovi chcem slnko. Taký som bol vždy, po Piatom elemente som robil Johanku z Arku, vôbec to spolu nesúviselo. Teraz sa plánujem vrhnúť na niečo iné. Možno sa k podobnému typu filmu vrátim, ale teraz nie.

V minulosti ste povedali, že vaše filmy až tak nerezonujú v Amerike, pretože nenatáčate filmy pre Američanov. Platí to aj dnes?

Spojené štáty sú mladý národ preživších, ktorí prišli a museli bojovať. Dušou Spojených štátov je „Amerika na prvom mieste, musíme dobyť svet, sme strážcami vesmíru a natočíme film s názvom Kapitán Amerika“. Nikto na svete nenakrúti film s názvom Kapitán Praha alebo Kapitán Francúzska. Na to nebudeme mať odvahu. Oni ju majú.

Treba spomenúť, že dve tretiny Američanov nemajú pas. Príbehy tam fungujú tak, že dobro je dobro, zlo je zlo, kladný chlapík vyhráva a Boh je na bankovkách. V rámci tohto myslenia prijímajú určitý druh rozprávania a nie sú veľmi otvorení iným.

V momente, keď je dej zvláštny, sú zmätení. Nie je to tak, že sa im nepáčia moje filmy. Časť populácie miluje, keď je film zvrátený, pretože sú otvorení, ale ostatní sú trochu úzkoprsí.

V Európe máme stáročia histórie, takže sme viac zvyknutí počúvať rap alebo reggae, jesť suši a prijímať čínske a japonské filmy. Lucy bol obrovský hit, ale keď sme organizovali testovacie projekcie, výsledok nebol veľmi dobrý.

Diváci ho síce bez mihnutia oka sledovali dve hodiny a nikto z nich neodišiel, ale hodnotenie bolo nízke, odporúčanie bolo asi 45 percent. Pracovník Universalu mi vysvetlil, že keď Američan nerozumie koncu filmu, nemôže ho odporučiť. Na konci boli stratení a ja som to vedel. Európania boli tiež stratení, ale tým sa to zdalo dobré.