Partner sa chce rozísť, ale ja nechcem zostať sám. Mám o neho bojovať?

Som štyridsaťročný muž, po 11 rokoch sa so mnou rozišiel partner. Sex nám nefungoval asi od začiatku, čo som si asi uvedomil až teraz. V priebehu rokov som nemal vždy záujem, až partner úplne stratil záujem, údajne ho to prestalo baviť dožadovať sa sexu. Ale aj príťažlivosť sa medzitým vytratila.

Nedávno si ešte pamätám partnerovo posledné tvrdenie, že iné veci sú o. k., len sex nefunguje. Návrhy ako „harmonogram“ sexu, aby sme si na seba opäť zvykli, alebo návšteva partnerskej poradne, ktorá je ešte aj drahá, odmietol. Ale ani som ho nenútil, nezarezervoval som žiadny termín. Myslel som, že mám ešte čas…

„Zrazu“ po rozchode mu údajne chýba aj láska či bozkávanie, pritom ja som mal dojem, že sa mi posledné roky vzďaľuje a emócie celkovo veľmi neprejavuje. Údajne sa rozchodom zaoberal dva roky, ale celkovo som mal z neho dojem, že je v pohode. Nerozprávali sme sa veľmi o tom.

Jedno z jeho „riešení“ mal byť otvorený vzťah, ktorý som najskôr odmietal, potom som ho aj začal prijímať, keďže každý z nás má zjavne iné sexuálne potreby. No už aj to zavrhol. Jediné „riešenie“ vidí v rozchode. Už sa mu nechce nič zachraňovať, ani s odborníkom, „hľadať novú iskru“. Chce sa „posunúť“. Počas vzťahu som ja cítil, že sa neposúvame, ale nevedel som, čo s tým, on tvrdil, že to je o. k.

Za sebou máme 8 rokov spoločného bývania, samozrejme, nejaké spoločné zakúpené vybavenie v byte, k bytu nemám žiadny právny vzťah, ten je jeho. Vlastne ani nemám kam ísť, a naďalej musíme bývať spolu v jednej spálni a jednej obývačke. Okrem iných sexuálnych potrieb máme aj rozdielne názory na fungovanie sveta, ja čítam Denník N, on sa skôr odkláňa iným smerom. Asi nikdy ma neoslovil Peťko, pri ňom aj mne bolo „zvláštne“ zdrobneninou oslovovať jeho. Ja si myslím, že má aj osobnostnú krízu, údajne aj behával, športoval a skúšal drogy, aby zakryl problémy vo vzťahu. Nevedel som to.

Ja sa rozísť nechcem. Moja otázka je, či mám o neho bojovať, či sa nemám vzdávať alebo či to mám nechať nejaký čas tak a medzitým sám navštevovať terapiu kvôli sebe – či a v čom som zlyhal ja. Alebo ísť naozaj ďalej, preč? Okrem toho som introvert, čo si neverí, takže naozaj si neviem predstaviť, že by som sa v tomto veku mal znova učiť stretávať sa… Ani sa mi nechce. Som z toho smutný. Akékoľvek nasmerovanie by ma potešilo.

Peter, 40

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová 

Milý Peter,

podľa toho, čo píšete, sa zdá, že Váš partner jasne komunikuje prianie rozísť sa. Akoby to rozhodnutie dozrelo už dávnejšie, len to ešte nie je spečatené odsťahovaním a rozdelením majetku, oznámením spoločným známym.

Končiace dlhodobé vzťahy, ktoré len ochladli a kde ostal zachovaný rešpekt a náklonnosť bez vzájomnej nevraživosti, majú často nasledovnú dynamiku. Ten, kto opúšťa, nechce zbytočne ubližovať, a tak rozchod odkladá. Nechce druhého vyhnať zo spoločnej domácnosti, nechce byť k nemu tvrdý a necitlivý, často má aj pocity viny za ukončovanie vzťahu. O čo viac vidí druhého trápiť sa, o to menej jasne dáva najavo, že je vzťahu koniec. No ten, kto je opúšťaný, si to často vysvetľuje ako nádej, že je stále ešte šanca a snaží sa bojovať o vzťah. O čo viac bojuje, o to menej jednoznačný je ten prvý a vyčkáva, kým boj partner vzdá a zmieri sa s rozchodom.

Na viacerých miestach pomenúvate, že ste sa nerozprávali, nevedeli ste, čo partner prežíva, prípadne nakoľko je to preňho vážne. Bohužiaľ som často svedkom toho, že v intímnych vzťahoch dvoch mužov býva veľa vyhýbania sa nepríjemným vzťahovým rozhovorom. Súvisí to pravdepodobne aj s výchovou mužov, ktorí sú menej podporovaní vo vyjadrovaní vnútorného prežívania a zraniteľnosti.

Ak ste sa spolu s partnerom vyhýbali nepríjemným osobným debatám počas vzťahu, je možné, že aj váš rozchod je mlčanlivý a vyhýbate sa priamemu pomenovaniu toho, ako sa veci medzi vami majú. Ak si chcete byť naozaj istý, či ešte bojovať, spýtajte sa priamo partnera, či ešte chce vzťah rozvíjať alebo už z jeho strany definitívne nie je chuť, a ako si to predstavuje medzi vami ďalej.

Ísť sám na psychoterapiu je určite dobrý nápad, nemusíte byť na tejto ťažkej životnej križovatke sám. Môžete tam nájsť podporu v odpútavaní sa od partnera a navyše aj Vy sám naznačujete viacero významných tém týkajúcich sa toho, ako si neveríte, prípadne bilancovania toho, čo ste mohli robiť vo vzťahu inak.

Napriek tomu, že Vám je teraz smutno a neviete a ani nechcete si predstavovať hľadanie iného partnera, verím, že v živote nájdete ešte veľa spokojnosti – prajem Vám to z celého srdca.