Denník N

Chceš do parlamentu? Pomenuj po sebe stranu

Sulík, Procházka, Lipššic FOTO - TASR
Sulík, Procházka, Lipššic FOTO – TASR

Nebolo by načase prispôsobiť volebný systém zvláštnostiam slovenských politických strán?

Kandidátky strán sú zaujímavé nielen konkrétnymi menami. Tohoročné volebné lístky na pár drobných príkladoch ukazujú, ako sa trápi celý systém postavený na politických stranách:

1. Mená namiesto názvov. „Paliho Kapurková, veselá politická strana“ (2010) a „Strana slobodné slovo – Nory Mojsejovej“ (2012) boli doteraz jediné dve strany, ktoré pri kandidatúre do parlamentu používali meno lídra ako súčasť oficiálneho označenia. V týchto voľbách sú takéto strany tri a už nejde len o recesistov – „Demokrati Slovenska – Ľudo Kaník“, „Sme rodina – Boris Kollár“ a „Kotleba – Ľudová strana Nové Slovensko“. Zúčastňuje sa aj Nova, ktorá sa dlho oficiálne volala „Nová väčšina (Daniel Lipšic)“. Symbolicky to podčiarkuje trend, ktorý platí i pri väčšine normálnych strán – voliči nevolia stranu, ale osobu lídra.

2. Kandidát bez záujmu. Richard Sulík síce stojí na čele kandidátky SaS, no po voľbách chce byť buď vo vláde, alebo v Bruseli, ale určite nie v tom parlamente, do ktorého kandiduje. Niečo podobné doteraz skúsil len Smer, keď do eurovolieb postavil ako jednotku Maroša Šefčoviča, o ktorom sa vedelo, že pôjde zas za eurokomisára. V parlamentných voľbách sa tomu asi najviac priblížil Peter Dvorský, keď v roku 1998 kandidoval za Stranu občianskeho porozumenia, hoci bolo jasné, že v parlamente sedieť nebude. Ale aspoň bol vtedy až päťka. Ďalší príklad toho, do akej miery sú voľby o ľuďoch, nie o stranách.

3. Záplava nových. Spomedzi ôsmich strán so šancou na parlament kandidovali až štyri prvýkrát v roku 2010 alebo neskôr (SaS, OĽaNO, Most, Sieť), pričom ďalšie dve (SMK, SNS) fungujú síce dlho, ale dnes nie sú v parlamente. Spomedzi 23 dnes kandidujúcich strán až 12 v roku 2012 nekandidovalo, väčšina z nich ani neexistovala. Ak teda niekto dúfa, že stranícky systém sa postupne zastabilizuje, tak ani po 26 rokoch od revolúcie tomu nič nenasvedčuje.

4. Silní odpadli. V ére samostatného Slovenska dokázali postaviť premiéra len štyri strany – HZDS (Mečiar), Demokratická únia (Moravčík), SDKÚ (Dzurinda, Radičová) a Smer. DÚ neexistuje dávno. Tieto parlamentné voľby budú prvé od roku 1992, na ktorých sa nezúčastní ani HZDS. A pred vyhynutím stojí i SDKÚ. Tri zo štyroch premiérskych strán sú mŕtve. A keď sa to nepodarilo im, kto iný by mal byť nositeľom stabilnej značky, dôvery, personálneho zázemia, know-how a celkovo tradícií, ktoré majú byť výhodou politických strán?

Ak sa priráta fakt, že najsilnejšia strana mala problém predstaviť nejaký program (už v eurovoľbách ho zverejnili až po kritike, že žiadny nemajú), nízky počet členov väčšiny strán a nesúrodosť mnohých kandidátok, je zrejmé, že stranícky život na Slovensku neprodukuje takmer žiadnu z výhod, ktoré by mal.

Nebolo by dobré prispôsobiť tomu volebný systém?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Voľby 2016

Komentáre

Teraz najčítanejšie