Koho bude voliť Michal Truban

Aktuálna situácia ma donútila mentálne sa vyzliecť a vyhraniť sa voči tomu, čo je tu teraz.

Aktivity ako slovensko.digital, sapie.sk. Inšpiratívne stretnutia a rozhovory s múdrymi ľudmi. Pozvánky na kandidátky, ktoré som odmietol. Knihy, ktoré som k tejto téme prečítal. To všetko ma prinútilo sformulovať si názor a zamýšľať sa nad tým, čomu vlastne verím.

Má vôbec zmysel voliť?

Moje radikálne 20 ročné JA voľbami opovrhovalo. No od čias, keď sme vo vysokoškolských krčmách opití vyprávali ako sa to všetko má robiť a aké to je jednoduché, sa zmenila zásadná vec: spoznal som rozdiel medzi tliachaním a pokusom to reálne robiť.

Odvtedy nevnímam svet čierno-bielo, ale ako škálu farieb a ich odtieňov. Je oveľa zložitejší ako si myslíme. A keď si myslíme, že mu rozumieme, v skutočnosti chápeme tak 1%. To sa vzťahuje aj na tento text. Zároveň viem, že ideál nikdy nedosiahnem. Že celé naše ľudské sizyfovské snaženie je iba limitné približovanie sa k cieľu, ktorý ani nepoznáme a na tejto ceste umrieme.

Preto nehľadám niekoho, kto už je v cieli. Takí nie sú. Stačí mi, keď na ceste za cieľom budú príjemní spolucestujúci. A je lepšie byť k cieľu bližie aj o meter a ísť cez húštiny, ako stáť na mieste alebo si to po ceste mašírovať presne opačným Smerom.

Preto má zmysel voliť.

Teraz koho? Aký je ten nedozierny cieľ – ideál a akých chceš spolucestujúcich? Čo sú hodnoty ktoré uznávaš? Aké kompromisy si ochotný po ceste robiť?

Sloboda a ľudský život je pre mňa najväčšia hodnota. Vo svojej rýdzej podobe sú nesmierne vzácne. Nedostatok vytvára hodnotu.

Ľudia chcú byť šťastní. Šťastiu najviac prospieva, keď je ľuďom umožnené robiť to, čo si myslia, že ich k šťastiu privedie. Žiaden inteligentný dizajnér nie je schopný vedieť, čo je najlepšie pre každého z nás. A ak si to aj myslí, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou mýli.

Preto na cestu hľadám ľudí, ktorí sú slobodní a pokorní. Uvedomujú si, že napriek tomu akí sme ako ľudstvo vyspelí, stále nás na ceste môžu stretnúť sily, ktoré sú nad naše možnosti.

Demokracia nie je vláda väčšiny, ale akceptovanie menšín.

Každý máme predsudky (vrátane mňa). Hodnotu človek nemá podľa rasy, v aké náboženstvo verí, odkiaľ pochádza, akú ma sexuálnu orientáciu, aký je starý, či je policajt alebo doktor, či má peniaze alebo je chudobný a či pije červené alebo biele.

U mňa sa rozdeľujú ľudia na zlých a dobrých. A zlí sú tí, čo chcú ubližovať a obmedzovať slobodu kvôli vlastnému prospechu. Dobrí sú tí, čo chcú pomáhať a sú kvôli pomoci ochotní vzdať sa časti svojej slobody, len aby sa niekto druhý mal lepšie.

Čím slobodnejší trh, tým viac inovácií. Čim viac inovácií, tým väčšia hodnota práce. Čím väčšia hodnota práce, tým väčšia životná úroveň.

Sloboda je pre mňa dôležitá aj v ekonomickom zmysle. A tak ako inteligentný dizajnér nevie, čo je pre koho dobré v jeho šťastí, tak nik nevie, čo je pre koho dobré v jeho investovaní.

Treťou podstatnou časťou sveta je rovnováha. Ľudia vedia byť zlí a vedia expandovaním svojej slobody ničiť slobodu druhých. (zoberte si len, ako sa vám žije so susedmi keď nemáte regulovanú nočnú hodinu. Je super, že si môžete robiť žúrky, ale keď vedľa vás žije bezohľadný sused, tak dosť trpíte).

Ľudia v komunitách musia spolu nažívať a aby si chránili svoju slobodu, musia si ju vzájomne poobmedzovať. Aby mal každý trošku a nie len zopár všetko. A na to sú pravidlá. Niektoré sú tu tisícky rokov a sú zlé, iné nás zasa doviedli tam, kde sme. Preto nie som libertarián a neverím v anarchizmus. Trh vie rozhodnúť skoro 90%. Ale sú situácie, keď môžete stáť na zlej strane silnej ruky trhu a bude vás to bolieť. Alebo inú minoritu. Ako v osobných slobodách, tak aj v ekonomických.

Komplexicita je ako rakovina. Exponenciálne rastie až vás pohltí.

Pravidlá (regulácie) by mali byť čo najjednoduchšie, najnevyhnutnejšie a malo by ich byť čo najmenej. Z čoho principiálne vyplýva, že je potrebné sa snažiť mať čo najjednoduchšie a najmenšie pravidlá a projekty, pretože čím je niečo zložitejšie, tým sa to ťažšie riadi, meria, chápe a odhaduje. A tým viac ľuďom to nevyhovuje.

Aby takáto utópia mohla fungovať, je potrebné, aby bola postavená viac na nepísaných morálnych zákonoch a zvyklostiach = kultúre, ktoré väčšina ľudí chápe a žije s nimi v súlade. Kvalitné spísané a formalizované procesy sú základ, ale nesmú byť viac ako morálka. Pretože akýkoľvek proces, nariadenia, vám dostatočne kreatívny človek alebo skupina ľudí vie zneužiť.

Morálka sa dedí historicky, ale aj cez lídrov. Morálka sa ťažko definuje. Ale aj pri otázke morálky treba vedieť nájsť rovnováhu. Ľudia nie sú bohovia a robia často chyby a prešlapy voči morálke. Často sú v niečom morálni a v niečom zasa nie. Často sa snažia, bojujú a zlyhávajú.

Preto moja vlastna utópia je malý štát, kde vládnu politici a pracujú úradníci, ktorých jediná ideológia je robiť rozhodnutia na základe hodnôt, zachovanie čo najväčšej slobody, faktov (value for money) a najlepšieho vedomia a svedomia.  A nie pre seba. A verte mi, aj teraz tam takí sú. Len je ich akurát tak 1%. Už len dostať to na 5% je násobne lepší štát.

Zároveň treba projekty spätne analyzovať a nebáť sa ľuďom povedať, keď sa niečo nepodarí. Lebo aj keď sa snažíte najviac ako chcete, projekty proste končia katastrofou. A toto treba komunikovať voličom. (dosť psycho čo? ale to je tá pokročilá morálka)

Dobrovoľné obetovanie slobody (či už prostredníctvom času alebo peňazí), ako pomoc iným, je najhrdinskejší čin.

Uvedomujem si, že ja som mal obrovské štastie v živote. Od super krajiny kde som sa narodil, po ešte viac super rodičov, ktorí mi dali super gény, super lásku a super výchovu.  Vrátane super štastia čo som mal 8.3. v sobotu ráno na biku, keď som sa len pár centimentrov vyhol autu, čo šlo 70km/h.

Vďaka čomu tu teraz môžem vypisovať. Taktiež som mal obrovské  štastie so svojim podnikaním, že som už toľko rokov v zisku oproti 95% firmám, ktoré proste skrachujú a nie vždy svojou vinou.

Veľa ľudí takéto štastie nemalo. Tým je dobré pomáhať, ak pomoc chcú a potrebujú (nie, keď si ja myslím, že ju chcú). S uvedomením si toho, že sa nedá pomôcť všetkým.

Šťastný je ten, kdo dokáže najít rovnováhu mezi svými touhami a možnostmi. – J.H.Pestalozzi
Podstatný prvok v rovnováhe k ideálom je miera naivity. Vízia a hodnoty majú obrovský zmysel. Ale rovnako veľký dôraz je potrebné vkladať do reality a exekúcie. Kde prídu potom zákonitosti nášho sveta a všetky tie kompromisy.

Na to, aby ste sa približovali do cieľa, potrebujete veľa múdrosti, energie, skúseností, obetovania, práce, mrte šťastia a stretne vás veľa SKLAMANÍ. A toto treba brať tiež do úvahy, keď rozmýšľame nad reáliami našej alebo svetovej politiky.

Rozdiel medzi vznetnou ľudskou myšlienkou a jej realizáciou je taký priepastný, že je často presne opačný. Čo je jedno z ďalších prekliatí ľudstva.

Z tohoto dlhšieho idealistického vyplakania vám môže byť jasné, že nie som: až taký idealista, že nie som konzervatívny, že nie som nacionalista, že sa viac prikláňam k západu ako k východu (pretože tam vidím väčšiu slobodu).

Že som za čo najväčšiu možnú slobodu, za čo najmenšie regulácie. Na druhú stranu si uvedomujem nevyhnutnosť niektorých z nich a obetovanie slobody pre prospech a pomoc iným. Toto všetko vytvára svet, v ktorom sa mne dobre žije. To neznamená, že v takom svete sa bude dobre žiť iným.

Štát by nemal prekážať šikovným ľudom, ale pomáhať tým menej štastným.
Aj keď neznášam kategorizovanie, tento popis podľa politickej teórie spadá do škatuľky left-liberal. Ale keďže u nás má ľavica konotácie pri ktorých sa vám chce grcať, tak to nazývajte krásnym slovom: PROGRESSIVE

Vrámci takéhoto mudrovania každému odporúčam urobiť si test morálnych hodnôt a môžete sa samodiagnostikovať.

Tak a keď sme sa už vyplakali a zo sĺz stvorili idealistický svet, poďme do tretieho kola, kde schytáme pár rán.

Koho budem voliť roku pána 2016?

Verím tomu, že ste sa tu všetci preskrollovali bez toho, aby ste poriadne čítali to predtým. Ale ja vám to odpustím a dám vám šancu na nápravu.

Tento článok je pokračovaním mudrovačiek zo včera. Kto sa neprehrýzol predchadzajúcimi odstavcami, je zo zákona povinný si ich prečítať. Ináč nebude chápať.

Včera to bolo ľahké. Tie krásne ideály. Teraz ale prichádza krutosť reality a možnosti vybrať si medzi polozhnitými mandarinkami. Kde je najmemej toho zhnitého…  ako som písal vyššie, lepšie byť 1 meter bližšie k cieľu ako isť opačným Smerom.

Na riešenie komplexných problémov sa často používa vylučovacia metóda. (aby sme si problém zmenšili a ostalo nám iba pár parametrov)

1. Vylúčim všetky strany, ktoré nedosahujú hranicu zvoliteľnosti. Vôbec nie z dôvodu prepadnutia hlasu, ale preto, že ešte pre mňa neukázali dostatočnú exekučnú zrelosť. Riadiť takú obrovskú organizáciu ako štát, nie je vôbec jednoduché. A ako dôkaz aspoň akej-takej schopnosti beriem, že sami svoju stranu vedia naškálovať do veľkosti pár percent. Spolu s tým vylúčime všetky psycho-extrémistické strany, ktoré by boli ešte väčšie peklo ako čo je teraz. Takže nám ostanú strany okolo 5%.

2. Druhá metóda pri riešení komplexných problémov je kreslenie si obrázkov.

Smer a SNS je to, prečo treba isť voliť. Aby sme konečne mohli mať nádej, že sa vydáme smerom k ideálom a nebudeme pokračovať v tých morálnych a hospodárskych sračkách. Celý tento článok je o tom, aby oni mali čo najmenej percent.

KDH – sa ideologicky bije s mojim pohľadom na svet a zároveň si myslím, že sami zraďujú svoje ideály. Pravé ideály o čom má byť viera: o láske, solidarite, pochopení, odpúštaní a spolunažívaní. V mojich očiach robia presný opak.

Ako si môžete všimnúť kombináciou obrázku a vylučovacej metódy nám ostanú 4 strany, ktoré každá ma svoje vlastné chyby ale s prepichnutím srdca nič lepšie do parlamentu teraz dostať nevieme. Takže voľte niečo z tohoto:

Most-Híd – celkom napĺňa moje ideály, ale ten nacionalistický pôvod strany prekusnúť stále nedokážem. Proste tomu neverím. Pomerne veľká možnosť kolaborácie so Smerom ma tak isto ako v prípade Siete desí.

Obyčajní ľudia – tam je to veľká zmes názorov a niektoré sú príliš konzervatívne. Nadovšetko je to protestný hlas a je veľký rozdiel na niečo nadávať a niečo sám robiť dobre. Leader je tiež trošku divný. Ale minimálne je tam pár čestných idealistov.

Ostali nám 2 strany, kde mám brutálny problém s ich lídrami. Tak aby som si vedel vybrať, budem sa snažiť predstavovať si, akože nežijú. Keby neurobím tento kompromis, nemôžem isť voliť. Ani v žiadnej inej strane nie sú.

Sieť mi je sympatická tým, akú škálu dokázala nadobudnúť za tak malý čas. Má tam Beblavého. Jej korene siahajú z KDH a aj keď ekonomické slobody má, je konzervatívno pravicová. Leader sa fakt nedá. Rozumiem, že to má ťažké. V tomto štádiu vývoja ho nedokážem prekúsnuť. Plus kolaborácia so Smerom. Neviem, neviem.

SaS je liberálna, ale tá solidarita sa niekde po ceste stratila. Pritom taký krásny názov strany. Aj keď sa snažím sám seba presvedčiť, že to myslia dobre, iba sa nevedia vyjadrovať. Ich videa nemôžem pozerať, lebo sa za nich cítim trápne. Obrovské mínus je to, že už je to len taký malý team. Ale má dobrý ekonomický program, ktorý, ak by sa naplnil, reálne by pomohol. Praktické.

Ak by som si vybral hociktorú z týchto štyroch strán, splnil by som účel: posunúť sa aspoň jeden meter bližšie k ideálom aj keď s modrinami.

Musím však iba jednu a vyberám si SAS – čisto pragmaticky. Je na hranici, nech tam prelezie a prepadnuté hlasy neoslabia blok, ktorý sa môže postaviť voči terajšiemu mordoru.

Som zvedavý na výsledok. Nech to skončí akokoľvek, nejak to vždy prežijeme a pretlčieme sa. Načo ale premárniť šancu mať sa aspoň o jedno poldeci lepšie. Keď to stojí iba zabitie polky mozgu a jednu prechádzku do kultúrneho domu, obetujem to.

Kašlite nato. Hlavne choďte VOLIŤ.

Text je skrátená verzia blogu Michala Trubana