Denník N

Matúš Kucbel zachránil historický organ v Španej Doline: Cirkev sa k tomu postavila ako macocha, zažil som aj vydieranie

Matúš Kucbel. Foto - Ján Krošlák
Matúš Kucbel. Foto – Ján Krošlák

Predstavitelia cirkví a ich ľudia často nevedia zachytiť potreby ľudí dnešnej doby, ktorá je hladná po pravom a povznášajúcom duchovne. Miesto neho často poskytujú len fastfood služby, ktoré ľudí síce zakrátko nasýtia, ale neuspokoja, hovorí titulárny organista.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Matúš Kucbel (1989) je klinický psychológ a psychoterapeut, zároveň aj titulárny organista v rímskokatolíckom kostole Premenenia Pána v Španej Doline.

Organ kedysi slúžil na oslavu cisárov, bol to svetský hudobný nástroj. Potom sa uchytil v západnej cirkvi. Prečo sú aj dnes pre kostoly také dôležité drahé organy a nie syntetizátory za pár stoviek?

Lebo organ je najväčší hudobný nástroj s najväčšou zvukovou dispozíciou. A je aj čímsi viac. Najmä pre nás na Slovensku je barometrom našej príslušnosti k západnej civilizácii. Krajiny na východ od nás, ktoré vyznávajú byzantský obrad, ho do svojej kultúry neprijali. Len v slovenských chrámoch sa nachádza okolo dvetisíc organov, z nich asi štyristo historických. Ak sa niekde objavujú syntetizátory, ide skôr o nové kostoly, pri stavbe ktorých sa nie vždy počíta so stavbou píšťalového organa, prípadne o kostoly, kde nemajú na jeho opravu. Je to pohodlnejšie z hľadiska údržby, ale z hľadiska zvuku a životnosti sa to nedá porovnať.

V rímskokatolíckom kostole v Španej Doline máte historický organ z roku 1751, ktorý zostrojil majster Martin Podkonický. V rokoch 2018 až 2019 ste zabezpečili jeho odborné zreštaurovanie. Púšťať sa do renovácie pamiatky znamená vstúpiť do kontaktu aj so štátnymi úradníkmi. A tí vedia pre znechutenie nadšenca urobiť kadečo.

Mojou diagnózou je, že som idealista. Keď som videl, v akom strašnom stave je jeden z posledných autentických barokových nástrojov s 559 píšťalami na našom území, musel som konať. Výhodou bolo, že hoci sa na ňom v priebehu rokov robili viaceré modernizačné a neraz aj nekvalitné úpravy, nikdy nezasiahli do podstaty nástroja.

Akože nie? Pôvodný barokový zvuk sa neskôr zmenil na romantický.

Takéto zásahy do píšťal sa však dali napraviť. Napríklad aj vďaka tomu, že píšťalový fond ostal pôvodný. Zreštaurovať organ bolo potrebné aj preto, že sa na ňom zasekávali klávesy, pedále, nedali sa poriadne obsluhovať registre, a teda ani plnohodnotne hrať. Nebolo možné pozývať k nám koncertných majstrov zo zahraničia, lebo nástroj nebol v stave, ktorý by umožňoval jeho plnohodnotné využitie. Hra na ňom už bola veľmi sťažená.

Na zháňanie peňazí ste šli sofistikovane – najskôr ste organ spopularizovali v médiách, zároveň ste rôzne propagačné materiály pripravili aj pre potenciálnych darcov.

Podstatné pre neskorší úspech bolo, aby sme organ v Španej Doline dostali do povedomia ľudí na Slovensku. Dnes patrí k najmedializovanejším na našom území. Iná cesta nebola, lebo samotná obec má len niečo viac ako sto obyvateľov. Nebolo možné žiadať ich o dostatočnú podporu a už vôbec nebolo možné žiadať o nejakú dotáciu cirkev, ktorá je vlastníkom samotného priestoru.

Čakal by som, že práve cirkev bude najväčším darcom.

Nie som si istý, či žijeme správnu dobu na to, aby cirkev podporovala kultúru a kultúrne pamiatky. Iste sú výnimky aj u nás na Slovensku, ale pri tomto organe sa to nepotvrdilo. Mali sme síce silnú podporu farnosti, pod ktorú spadá Špania Dolina, aj miestnych veriacich, ale od cirkvi ako ustanovizne, čiže na diecéznej úrovni, sme nezískali žiadnu podporu. Dokonca ani záštitu.

Vykresľuje to z môjho hľadiska väčšinový vzťah súčasnej cirkvi k jej vlastným kultúrnym pamiatkam. Viacerým cirkevným predstaviteľom chýba vzťah k umeniu, ku kultúre a k pokladom ukrytým vo vnútri cirkvi. K tomuto vzácnemu historickému organu, možno najvzácnejšiemu v jej pôsobnosti, pristúpila diecéza v porovnaní s verejnosťou ako macocha.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cirkvi

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie