Matúš Kucbel zachránil historický organ v Španej Doline: Cirkev sa k tomu postavila ako macocha, zažil som aj vydieranie

Matúš Kucbel (1989) je klinický psychológ a psychoterapeut, zároveň aj titulárny organista v rímskokatolíckom kostole Premenenia Pána v Španej Doline.

Organ kedysi slúžil na oslavu cisárov, bol to svetský hudobný nástroj. Potom sa uchytil v západnej cirkvi. Prečo sú aj dnes pre kostoly také dôležité drahé organy a nie syntetizátory za pár stoviek?

Lebo organ je najväčší hudobný nástroj s najväčšou zvukovou dispozíciou. A je aj čímsi viac. Najmä pre nás na Slovensku je barometrom našej príslušnosti k západnej civilizácii. Krajiny na východ od nás, ktoré vyznávajú byzantský obrad, ho do svojej kultúry neprijali. Len v slovenských chrámoch sa nachádza okolo dvetisíc organov, z nich asi štyristo historických. Ak sa niekde objavujú syntetizátory, ide skôr o nové kostoly, pri stavbe ktorých sa nie vždy počíta so stavbou píšťalového organa, prípadne o kostoly, kde nemajú na jeho opravu. Je to pohodlnejšie z hľadiska údržby, ale z hľadiska zvuku a životnosti sa to nedá porovnať.

V rímskokatolíckom kostole v Španej Doline máte historický organ z roku 1751, ktorý zostrojil majster Martin Podkonický. V rokoch 2018 až 2019 ste zabezpečili jeho odborné zreštaurovanie. Púšťať sa do renovácie pamiatky znamená vstúpiť do kontaktu aj so štátnymi úradníkmi. A tí vedia pre znechutenie nadšenca urobiť kadečo.

Mojou diagnózou je, že som idealista. Keď som videl, v akom strašnom stave je jeden z posledných autentických barokových nástrojov s 559 píšťalami na našom území, musel som konať. Výhodou bolo, že hoci sa na ňom v priebehu rokov robili viaceré modernizačné a neraz aj nekvalitné úpravy, nikdy nezasiahli do podstaty nástroja.

Akože nie? Pôvodný barokový zvuk sa neskôr zmenil na romantický.

Takéto zásahy do píšťal sa však dali napraviť. Napríklad aj vďaka tomu, že píšťalový fond ostal pôvodný. Zreštaurovať organ bolo potrebné aj preto, že sa na ňom zasekávali klávesy, pedále, nedali sa poriadne obsluhovať registre, a teda ani plnohodnotne hrať. Nebolo možné pozývať k nám koncertných majstrov zo zahraničia, lebo nástroj nebol v stave, ktorý by umožňoval jeho plnohodnotné využitie. Hra na ňom už bola veľmi sťažená.

Na zháňanie peňazí ste šli sofistikovane – najskôr ste organ spopularizovali v médiách, zároveň ste rôzne propagačné materiály pripravili aj pre potenciálnych darcov.

Podstatné pre neskorší úspech bolo, aby sme organ v Španej Doline dostali do povedomia ľudí na Slovensku. Dnes patrí k najmedializovanejším na našom území. Iná cesta nebola, lebo samotná obec má len niečo viac ako sto obyvateľov. Nebolo možné žiadať ich o dostatočnú podporu a už vôbec nebolo možné žiadať o nejakú dotáciu cirkev, ktorá je vlastníkom samotného priestoru.

Čakal by som, že práve cirkev bude najväčším darcom.

Nie som si istý, či žijeme správnu dobu na to, aby cirkev podporovala kultúru a kultúrne pamiatky. Iste sú výnimky aj u nás na Slovensku, ale pri tomto organe sa to nepotvrdilo. Mali sme síce silnú podporu farnosti, pod ktorú spadá Špania Dolina, aj miestnych veriacich, ale od cirkvi ako ustanovizne, čiže na diecéznej úrovni, sme nezískali žiadnu podporu. Dokonca ani záštitu.

Vykresľuje to z môjho hľadiska väčšinový vzťah súčasnej cirkvi k jej vlastným kultúrnym pamiatkam. Viacerým cirkevným predstaviteľom chýba vzťah k umeniu, ku kultúre a k pokladom ukrytým vo vnútri cirkvi. K tomuto vzácnemu historickému organu, možno najvzácnejšiemu v jej pôsobnosti, pristúpila diecéza v porovnaní s verejnosťou ako macocha. Nie je to dobré, ak si uvedomíme, že peniaze prišli len od ľudí, firiem a nadácií. Civilná spoločnosť teda prejavila oveľa väčší záujem ako samotný vlastník. Je to však efekt, s ktorým sa stretávame často.

Poďakovala sa vám cirkev aspoň na konci?

Počas reštaurovania organa som od vtedajšieho správcu katedrály, kde som pôsobil sedem rokov ako organista, miesto aspoň bazálneho uznania dostal e-mail. Stálo v ňom, že svojou aktivitou a hraním vyháňam ľudí z kostola. Bol som vtedy dosť unavený zo všetkých vecí, ktoré som riešil, a tak som si chcel vziať trojmesačné voľno.

Kňaz však rozpútal taký konflikt, že som sa už nemal kam vrátiť. V kronike katedrály zase o mne zanechal niekoľko riadkov ako o duševne nevyzretom človekovi, ktorý opustil katedrálu uprostred slávností, pričom sa smie vrátiť, až keď preukáže osobnostnú zrelosť. K tomuto záznamu som sa dostal až po čase a ostal som veľmi sklamaný.

Pomohol vám pri reštaurovaní organa štát?

Z verejných zdrojov sme dostali dotáciu z Banskobystrického samosprávneho kraja. Organ zachránili laici, lebo pri hlasovaní za projekty v rámci nadácie jednej banky sa až 20-tisíc ľudí prihlásilo k nášmu organu. Takto sme získali až 30-tisíc z potrebných 50-tisíc eur. Zvyšné financie nám darovali nadácie, už spomínaná župa a súkromný sektor.

Nebolo by to Slovensko, keby ste sa aj tu nestretli s korupciou. Naznačili ste mi tiež, že iné médiá o nej nechceli písať. O čo išlo?

Prekážok bolo viac. Prvá vznikla, keď som na základe relevantného prieskumu trhu vybral firmu, ktorá mala organ reštaurovať. Sídli v Česku. Ukázalo sa, že naša legislatíva nedovoľuje vyviezť jednotlivé časti organa do zahraničia. A to napriek tomu, že tá firma má oprávnenie reštaurovať historické organy na území celej EÚ. Skúšali sme operovať tým, že legislatíva EÚ je nadriadená slovenskej, ale ukázalo sa, že zrazu to tak nie je.

Úrady stále trvali na tom, že organ môžu reštaurovať len odborníci, ktorí sú zapísaní v slovenskej reštaurátorskej komore. Problém bol, že vtedy takí boli len dvaja. A keďže historických organov v zlom stave je na Slovensku možno štyristo, nestihli by ich zreštaurovať ani za celé svoje životy. Vtedy sme oslovili Ivana Bradu z Reportérov RTVS, aby otvorili túto tému v televízii. Vďaka jeho reportáži sa podarilo otvoriť dvere do reštaurátorskej komory aj ďalším odborníkom.

Kto konkrétne vám bránil vo vývoze organu do Česka?

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Podmienkou ich kolegov z Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici bolo, že sa musí uskutočniť aj reštaurátorský a umelecko-historický výskum organa. Práve vtedy sa zjavil istý vysokopostavený človek s dobrým odborným zázemím v tejto oblasti, predstaviteľ významnej akademickej inštitúcie. To, čo som s ním zažil, mi prišlo ako istá forma vydierania.

Konkrétne?

Prišiel a povedal, že z 30-tisíc eur, ktoré sme získali z nadácie banky, mám až 15-tisíc eur vyčleniť na daný výskum. Ten by, samozrejme, robil on. Informoval som ho, že to nemôžem urobiť, veď za projekt hlasovalo 20-tisíc ľudí a tí chceli, aby peniaze šli na reštaurovanie, nie na výskum. Môj mandát bol o sfunkčnení organa, nie o tom, aby sa na jeho výskume niekto priživoval.

Kto to bol?

Nemôžem ho menovať, lebo je jediný predstaviteľ tej akademickej inštitúcie v tejto sfére. Tým by som ho identifikoval. A o tom, že chcel sám sebe nahnať zákazku, nemám dôkaz. Vydieral ma, že kým nesplním jeho požiadavku, žiadne reštaurovanie nebude. Odmietol som to a zároveň sa postavil proti tomu, aby ten človek celý proces zdržoval. Reagoval však, že teda celý projekt zastaví a že môžem na reštaurovanie organa zabudnúť.

Dokonca poza môj chrbát od správcu farnosti žiadal, aby mu sprístupnil organ a mohol vziať píšťaly na spomínaný výskum. Našťastie mi farár dôveroval, o všetkom ma informoval, ja som zakročil, a tak sme tento tlak ustáli.

Čo ste potom spravili?

Povedal som mu, že teda zvolám 20-tisíc ľudí, ktorí za projekt hlasovali, z nich možno štvrtina príde, poviem im, o čo ide, a urobíme verejný protest. Nenechám sa predsa opiť rožkom.

Prečo ste nešli na políciu s tým, že niekto vás vydiera?

V danom momente mi to nenapadlo. Z jeho strany to vždy prebiehalo telefonicky, nemám písomné dôkazy. A hovoríme o roku 2018, keď sa o vymožiteľnosti práva na Slovensku príliš nedalo hovoriť. Peniaze sme získali vo februári 2018 a projekt mal byť dokončený v decembri toho istého roka. Nebol čas zamotávať sa a akokoľvek zdržovať.

Zrazu ten pán prišiel s návrhom, aby som na výskum vyčlenil aspoň sedemtisíc eur. Opäť telefonicky a opäť šialená čiastka. Odmietol som to. Napokon nám od neho prišla oficiálna cenová ponuka na 5222 eur. Tvrdil však, že by to bol len parciálny výskum, ktorý bude potrebné dokončiť.

Nakoniec som cez mojich priateľov profesorov a odborníkov – organistov a organárov – zabezpečil výskum za 2000 eur. Tvrdili mi, že také čosi ani náhodou nemôže stáť viac ako 1500 až 2000 eur. A to ten pán najskôr žiadal až 15-tisíc eur.

Pomohla aj vtedajšia riaditeľka krajského pamiatkového úradu, ktorá vzhľadom na medializáciu nechcela, aby projekt padol. Odobrila spomínaný lacnejší výskum. Pán, ktorého výskum sme odmietli, ma však ešte kontaktoval s tým, aby sme mu uhradili aspoň cestovné náklady, ktoré investoval do svojich klamstiev a skúšania, či mu naletíme.

Znie to absurdne – vy zoženiete peniaze na opravu organa, ale štát vás zaviaže, aby ste z tých peňazí financovali aj iné veci.

Tak to funguje. Ivan Brada vtedy dokonca objavil prípad, keď sa niekomu tiež podarilo získať peniaze na opravu organa, ale pre prieťahy, ktoré robil štát, sa to nestihlo a dotyčný musel peniaze vrátiť. Človek v takej situácii jednoducho musí ísť hlava-nehlava dopredu, inak neuspeje.

Ako ste vyriešili zákaz vývozu demontovaného organa do Česka?

Tu musím spomenúť pracovníka krajského pamiatkového úradu Petra Kajbu. Mám informácie, že práve on v rozhodujúcej chvíli zatiahol páky, aby sme mohli prácu dokončiť. Pán Kajba, žiaľ, už nežije, zomrel tesne po tom, ako nám pomohol.

Aby to bolo ešte čudnejšie, mám súkromnú informáciu, že dokumentácia k projektu na úrade buď neexistuje, alebo nie je kompletná. Ďalšou zaujímavosťou je, že organ dodnes nie je pamiatkovým úradom skolaudovaný. Keby som naň po reštaurovaní dal namaľovať Mickeyho Mousa, ani by to nezistili.

To už nehovorím o tom, že úrad nás zaväzoval, aby sme organ zreštaurovali podľa Benátskej charty z roku 1964, teda podľa nariadení, ktoré boli na západe v roku 2019 dávno prekonané. Museli sme napríklad farebne odlíšiť historickú skriňu organa od hracieho stola, čo pôsobí ako päsť na oko.

Darmo sme im vysvetľovali, že vo svete sa už dávno takto nereštauruje. Chodím po historických organoch po celej Európe, viem, ako majú vyzerať, navyše si výsledok ani neprišli skontrolovať. Najabsurdnejšie je však aj tak to, že pôvodne nám nechceli dovoliť využiť kvalitnú firmu, ktorá má právo reštaurovať organy v celej EÚ. Pre Slovensko to neplatí?

Reštaurovanie toho istého organa prebehlo aj v roku 2002. Neprišla obnova v roku 2018 príliš skoro?

Reštaurovanie v roku 2002 je silné slovo. Šlo tam o neodborné a amatérske zásahy v snahe zlepšiť stav organa bez toho, aby sa niekto zamyslel, čo a ako presne treba robiť. Hrací stôl dokonca nezodpovedal fyzikálnym zákonom, a tak nečudo, že nefungoval, ako mal. Zasekávali sa klávesy, pedále aj manubriá. Niektoré zásahy boli kruté, priam barbarské, napríklad diery do vzdušníc.

Naším cieľom bolo, aby reštaurovanie urobil niekto, kto tomu rozumie, aby sa organ vrátil do pôvodnej podoby. Chcel som, aby vyzeral a znel presne tak, ako v čase, keď ho v polovici 18. storočia vyrobil Martin Podkonický. Podarilo sa to – dizajnovo, zvukovo, ladením aj intonáciou dnes zodpovedá obdobiu baroka. Myslím si, že keby majster Podkonický ožil, pochválil by nás.

Organ v Španej Doline je špecifický v tom, že má samostatný hrací stôl, čiže nie je súčasťou celej konštrukcie, teda skrine organa. Nie je podobný aj v Bazilike svätého Mikuláša v Trnave?

Je, ale ten pochádza až z roku 1783. Áno, dlho sa považoval za prvý zdokumentovaný organ so samostatným hracím stolom na území Slovenska. Náš výskum však dokázal, že v Španej Doline bol taký organ už o 32 rokov skôr. Špania Dolina v roku 1751 disponovala dobrým ekonomickým zázemím a vybavením, takže nebola núdza o financie. Majster Martin Podkonický preto nemal zviazané ruky a mohol využiť aj novátorské prístupy. Špecifická je aj sústava klinových mechov, ktoré sú typické skôr pre francúzske barokové organárstvo. V tom čase šlo o veľmi progresívny typ stavby a konštrukcie.

Čo vlastne vieme o Martinovi Podkonickom?

Pôvodne toho nebolo veľa, nezachovala sa ani jeho podobizeň, zaniklo aj jeho miesto na cintoríne v Banskej Bystrici. Vieme však, na ktorej ulici a v ktorom dome sídlila jeho firma. A poznáme aj dom, v ktorom zomrel jeho syn Michal. Vďaka genealogickému výskumu, ktorý sme podnietili, dnes vieme o živote majstra podstatne viac. Výsledky sme publikovali.

Vieme napríklad aj to, že od roku 1744, keď mu zomrela prvá manželka, do roku 1750 nepostavil žiadny organ. Zrejme sa musel starať o deti a domácnosť. V roku 1750 sa zosobášil s druhou manželkou Alžbetou a narodil sa im už spomínaný syn Michal, ktorý ako jediný pokračoval v organárskom remesle. Martin Podkonický zomrel v roku 1771.

Prečo sa vlastne oplatí zájsť pozrieť sa a vypočuť si organ v Španej Doline?

Keď hostia prichádzajú k nášmu organu, často im hovorím, že si ten deň môžu zapísať do svojich životopisov. Počuť v dnešnej dobe autentický barokový nástroj je totiž impozantný a nenahraditeľný zážitok. Inde na Slovensku to nie je možné, lebo organ v Španej Doline je vlajkovou loďou v reštaurovaní autentických historických organov s pôvodným píšťalovým fondom na našom území.

Hoci sa zachovali mnohé historické skrine organov, píšťalový fond v nich často nie je pôvodný, ale oveľa mladší. Stávajú sa dokonca aj podvody, keď sa za historické hudobné nástroje u nás vydávajú organy, ktoré majú len historickú skriňu, čiže architektonickú časť, ale píšťaly sú novšieho dáta, často len z minulého storočia. Je to podobné, ako keby ste vzali krásny a zdobený barokový rám obrazu, vložili by ste doň obrázok už spomínaného Mickeyho Mousa a potom by ste tento obraz vydávali za historický barokový kus.

Pre vás asi musí byť utrpením, že ministerkou kultúry je dnes dáma, ktorá každým svojím krokom dáva najavo, že kultúre nerozumie.

Pre kultúrnu obec je veľmi podstatné, kto ju zastupuje, či rozumie tomu, čo robí. Ak tu fakt začne platiť, že propagovať sa má len akási čistá slovenská kultúra, národné menu a nejaké halušky, neviem, kde sa to skončí. Slovenská kultúra predsa nevznikla tak, že ju vymysleli a vytvorili Slováci, ale tak, že sem boli mnohé jej prvky implantované západnou civilizáciou. Napríklad aj nemeckými osadníkmi a baníkmi, ktorí kedysi prišli žiť do Španej Doliny. Inšpirovať sa kultúrou oveľa väčších národov nie je hanba, ale nevyhnutnosť, inak budeme zakrpatievať. Predstava, že už niečo máme a nič nové nepotrebujeme, je vtipná a nebezpečná zároveň.

Všetko to znie pesimisticky – cirkev sa nezaujíma, nepoďakuje, štát hádže polená pod nohy…

Často nás, ľudí, ktorí sa zaujímame o organovú kultúru na našom území, vnímam ako disidentov čakajúcich na to, kedy sa vytvorí priestor, aby sme vstúpili do duchovno-kultúrneho vákua, ktoré je aktuálne na značnom území Slovenska vytvárané práve predstaviteľmi cirkvi.

Vnímam, že u organizátorov organovej kultúry ide o idealistov, ktorí dennodenne snívajú svoj sen, v ktorom raz príde čas, keď sa budú môcť pokúsiť pretvoriť realitu podľa svojho ideálu. V ňom sa totiž ľudstvu bude predkladať ozajstné umenie, ktoré povznáša a pomocou ktorého môžu ľudia vybočiť z nivelizujúcej hladiny všednosti. Nesmie to byť umenie, ktoré všednosť kopíruje, je sterilné, nudné a neoslovujúce.

A je po takomto type kultúry dostatočný dopyt?

Je. Svedčia o tom dôkazy, že aj mimo záujmu hlavného prúdu cirkvi s podporou partikulárnych cirkevných spoločenstiev a hlavne verejných svetských inštitúcií, nadácií, firiem, grantových organizácií, ktoré nemajú s cirkvou nič spoločné, sa darí organizovať organovú kultúru. Napríklad medzinárodné organové festivaly, reštaurovania organov, ale aj ich údržba a opakovaná obnova. A tak určitá časť sekulárnej spoločnosti vlastne supluje úlohy cirkvi a obnovuje majetok cirkvi. Paradoxné.

Aj ako organizátori sme z roka na rok svedkami stúpajúceho dopytu po tomto druhu kultúry. Reagujeme vďaka tomu, že sa dokážeme na problém pozrieť zvonka. Predstavitelia cirkví a ich ľudia sú často akoby uväznení niekde vo vnútri problému. Nevedia zachytiť potreby ľudí dnešnej doby, ktorá je hladná po pravom a povznášajúcom duchovne. Miesto neho často poskytujú len fastfood služby, ktoré ľudí síce zakrátko nasýtia, ale neuspokoja.

V čom je vlastne hra na organe iná ako na klavíri?

Organ v sebe spája dva základné prvky – prvý je architektonický, druhý zvukový. Historické organy tvoria krásne zdobené skrine, niektoré časti z nich sú pozlátené, nachádzajú sa na nich nádherné plastiky. Organ teda v kostole vytvára dôležitú architektonickú súčasť. Súčasťou je hrací stôl, kde sa nachádza klaviatúra podobná tej klavírnej a aj pedálová časť. Organista teda hrá obomi rukami aj nohami, zvuk vydávajú organové píšťaly.

Čiže stlačenie konkrétneho klávesu alebo pedálu znamená zvuk konkrétneho tónu v píšťalách?

Áno, pedálmi sa obsluhujú zväčša basové registre, pedálmi teda vytvárame plnohodnotný zvuk podobne ako klávesmi. Na historickom organe v Španej Doline máme 21 tónov pre pedál a 45 tónov pre manuál, to je takzvaná krátka oktáva. Väčšie a modernejšie organy ich majú viac.

Organ dokáže vydávať rôzne zvuky, čiže má viac registrov. Ako sa menia?

Takzvanými manubriami, ľudovo označovanými ako kutáče. Ide o drevené tiahla, ktorých povytiahnutím sa aktivuje konkrétny rad píšťal. Ak má organ napríklad dvanásť registrov, k dispozícii je dvanásť tiahel, ktoré možno otvoriť alebo zatvoriť. Ak povytiahnem všetky, čiže aktivujem všetky registre, poslucháč počuje zvuk, ktorému hovoríme organové pléno – je majestátny, slávnostný, honosný, človeka priam vzpriami.

Podmienkou hrania na organe je vháňanie vzduchu. Kedysi mali organisti asistentov, takzvaných kalkanov, ktorí to robili priebežne počas hry. Organista by to totiž nestíhal a vzduch v nástroji by mu vydržal na možno pol minúty hry. Ako sa to rieši dnes?

V Španej Doline je možné vháňať vzduch dvomi spôsobmi: pomocou dúchadla – elektrického motora, ale aj ručne, keďže sme zreštaurovali aj sústavu mechov.

Organovú hudbu u nás pozná málokto. Ak by ju chcel niekto skúsiť počúvať, čím má začať?

Je to individuálne. Najľahšie stráviteľnou hudbou pre laikov je zrejme klasicizmus, čiže Haydn alebo Mozart. Ich melódia a harmónie majú potenciál osloviť najviac ľudí, v tomto žánri sú zrejme najviac mainstreamové. Osobne mám najradšej barok, tam si stačí vybrať ktorékoľvek slávne dielo, napríklad Bacha. Na našich festivaloch poznáme aj radosť ľudí z renesančných tancov, kde popri organe často znejú aj tamburíny.

Aké najčastejšie mýty ohľadne organov poznáte?

Najznámejší je ten, že organ je nudný nástroj. Problém je, že často sa stretávame s organistami, ktorí organ vôbec nevedia prezentovať. Buď sú odborne podvyživení, nevyužívajú všetky registre nástroja, nepoznajú ich, alebo ide o klaviristov či harmonikárov, ktorí si na organe zahrajú len pre radosť.

Vzdelaní a kvalitní organisti sa k organu často ani nedostanú, lebo ich práca zo strany cirkvi nie je dostatočne ocenená a honorovaná. Len málokde je preto možné vypočuť si organ v plnej kráse a naozaj tak, ako by mal znieť. Jednou z ciest sú medzinárodné organové festivaly. Jeden z nich každý rok organizujem aj ja.

Pracujete ako klinický psychológ a psychoterapeut. Dá sa organ využiť v terapii pacientov?

Nemám na to kvantitatívne dáta, ale pozitívny vplyv hudby ako takej je skúmaný a preukázaný dlho. Viem potvrdiť aj to, že ľudia, ktorí si vypočuli náš organ v Španej Doline, sa neraz vracajú, lebo to chcú absolvovať znovu. Narastajúci záujem vnímame aj z hľadiska počtu návštevníkov nášho organového festivalu Vivat vox organi.