Bitka dvoch Európ

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Tento rok som bol vo viac ako dvadsiatich európskych krajinách a videl som dve Európy.

Prejdete veľkú časť kontinentu a ste stále v Európe, kde vás vysokorýchlostné vlaky prevezú cez hranice, ktoré si sotva všimnete. Plynule prechádzate medzi vysoko integrovanými liberálnymi demokraciami, ktoré sa rozhodli vyriešiť všetky svoje zostávajúce konflikty mierovými prostriedkami.

Ale potom idete starým pomalým vlakom len pár hodín na východ a trávite čas v protileteckých krytoch a rozprávate sa s ťažko zranenými ukrajinskými vojakmi o príbehoch zo zákopov, ktoré pripomínajú prvú svetovú vojnu.

Aplikáciu Air Alert! som si nechal v telefóne, takže jej varovania pred náletmi na ukrajinské mestá mi každý deň pripomínajú tú inú Európu.

Bude to boj

V našej politike panuje podobná dualita. V mnohých európskych krajinách tvoria vládu stále strany, ktoré sa dajú v politickom spektre nájsť niekde medzi pravým a ľavým stredom. Často ide o komplikované koalície, no všetky sa tak či onak zaviazali, že prispejú k tomu, aby liberálna demokracia aj Európska únia fungovali. V Poľsku tento týždeň oslávila návrat takáto vláda pod vedením Donalda Tuska, ktorá nahradila populistickú nacionalistickú stranu PiS, čo nebezpečne ohrozovala tamojšiu demokraciu.

Na druhej strane populistické nacionalistické strany tvrdej pravice zaznamenali pozoruhodné úspechy: od nástupu Giorgie Meloniovej do funkcie talianskej premiérky koncom minulého roka cez znepokojujúce regionálne volebné zisky pre nemeckú Alternatívu pre Nemecko (AfD) po nedávne volebné víťazstvo Geerta Wildersa v Holandsku.

Maďarský vodca Viktor Orbán je agresívnejší ako kedykoľvek predtým a pracuje proti záujmom aj hodnotám EÚ, pričom využíva všetky výhody členstva. (Brexiteri boli aspoň takí čestní, že klub, ktorý nenávidia, opustili.)

Tieto dve Európy zvedú medzi sebou politický boj na dôležitom bruselskom samite EÚ, ktorý sa začal vo štvrtok. To, čo rozhodnú, výrazne ovplyvní širšiu otázku, či smerujeme k Európe vojny alebo mieru, diktatúry alebo demokracie, dezintegrácie alebo integrácie.

Plnoformátová invázia Vladimira Putina na Ukrajinu 24. februára 2022 ukončila obdobie, ktoré sa začalo pádom Berlínskeho múra 9. novembra 1989, a teraz sa nachádzame vo formujúcich rokoch nového obdobia, ktorého meno a charakter ešte nepoznáme.

No v politike rovnako ako vo vzťahoch záleží na začiatkoch. Prvých pár rokov po roku 1945 stanovilo základné parametre európskeho poriadku, ktorý trval desaťročia, a rovnako tak ďalší vývoj určili roky bezprostredne po páde múra.

Ste za lepšiu Európu?

Európski lídri to pri racionálnom posúdení vedia. Je to samozrejmosť, ktorú počuť v tisícoch vystúpení politikov a webinárov think-tankov. Vojna Ruska proti Ukrajine výrazne zmenila postoje k bezpečnosti v krajinách ako Nemecko a Dánsko, nehovoriac o Fínsku a Švédsku, katapultovaných z dlhoročnej neutrality k členstvu v NATO.

Ale z emocionálneho hľadiska a z pohľadu širšej verejnosti je to oveľa menej jasné. Začiatkom tohto roka sa ma jeden študent na univerzite v Göttingene spýtal, či si myslím, či vznikne nová európska generácia „dvadsaťdvojkárov“, ktorá bude pod vplyvom najväčšej vojny v Európe od roku 1945 odhodlaná vybudovať lepšiu Európu. Túto otázku si odvtedy kladie na celom kontinente, ale spätná väzba nie je povzbudivá. V Česku a na Slovensku ľudia krútia hlavami a hovoria „naozaj nie“. Vo západnejších krajinách, ako sú Taliansko, Španielsko, Portugalsko či Írsko, je negatívna odpoveď ešte rozhodnejšia.

Čiastočne je to vďaka robustnosti európskeho poriadku budovaného od roku 1945, ktorý sa po roku 1989 rozšíril a prehĺbil. Ľudia žijúci v krajinách, ktoré patria do NATO a EÚ, stále neveria, že vojna môže zaklopať aj na ich dvere. Majú problémy s množstvom domácich tém od inflácie až po financovanie sociálneho štátu, a preto sa, pochopiteľne, zdráhajú čeliť iným skľučujúcim výzvam všade okolo nás – od vojny na východe cez migračné tlaky na juhu a topiacu sa ľadovú pokrývku na severe po vyhliadku na druhý mandát Donalda Trumpa na západe. Politici často váhajú o týchto témach hovoriť zo strachu, že nebudú znovuzvolení.

Kopec otázok

EÚ, ktorá je rozpoltená a ktorej predstavitelia členských štátov patria k obom spomínaným Európam, by mala pred Vianocami riešiť mnohé z týchto problémov. Na tohtotýždňovom zasadnutí Európskej rady by lídri EÚ mali urobiť zásadné rozhodnutie o otvorení rokovaní o členstve s Ukrajinou, poskytnúť jej nepretržitú vojenskú a finančnú podporu (najmä preto, že tá z Washingtonu je v ohrození) a zároveň doplniť úniový rozpočet. Viktor Orbán však hrozí, že to všetko bude vetovať.

Lídri majú diskutovať aj o vojne medzi Izraelom a Hamasom, v ktorej je EÚ rozdelená, a preto nečinná, hoci konflikt priamo ohrozuje vzťahy medzi komunitami v našich vlastných spoločnostiach, ako aj o bezpečnostnej a obrannej politike, ktorá sa v súčasnosti stáva ešte naliehavejšou, najmä pri vyhliadke na prezidenta Trumpa.

Budúci týždeň by sa ministri financií EÚ mali dohodnúť na francúzsko-nemeckej kompromisnej dohode o nových fiškálnych pravidlách, ktoré sú také komplikované a nejednoznačné, že pochopiť ich je ťažké dokonca aj s vlhkým uterákom omotaným okolo hlavy. Budúci hospodársky rast Európy a pracovné miesta, ktoré ponúknu mladým Európanom životné šance, však budú závisieť práve od ich účinku.

Španielske predsedníctvo EÚ sa taktiež usiluje dosiahnuť dohodu o novom prístupe EÚ k migračnej politike. Otázka migrácie hýbe politikou väčšiny európskych krajín. Taliansko uzavrelo s Albánskom dohodu o vybavovaní žiadateľov o azyl na jeho území. Nemecká koaličná vláda zavádza novú tvrdú migračnú politiku. Vo Francúzsku vláda Emmanuela Macrona práve utrpela so svojím novým imigračným zákonom zdrvujúcu porážku, pretože pravica ho nepovažovala za dostatočne tvrdý. (V tomto ohľade je Británia úplne typická európska krajina, až na to, že o tom nevie a chce to robiť sama.)

Zvládneme to?

Základom všetkých týchto problémov, ktoré sú samy osebe dostatočne veľké, je ešte väčší problém: môže demokratická politická komunita zložená z 27 veľmi odlišných krajín bez jedného jasného hegemóna skutočne držať spolu a dosahovať výsledky?

Otázka reformy EÚ, aby ju nemohli rozvrátiť nečestní aktéri ako Orbán, sa vo všeobecnosti kladie v kontexte možného rozšírenia Únie, ktorá by mala mať až 35 členských štátov, ale bude sa o nej rozhodovať už tento mesiac. Vzhľadom na fragmentáciu európskej straníckej politiky to znamená zápas nielen s 27 rôznymi národnými záujmami, ale aj so zložitými vzťahmi v rámci viacerých koaličných vlád.

Povedzme si to jasne: tento typ a rozsah nehegemonickej únie sa nikdy predtým v európskej histórii neuskutočnil a nemá obdobu nikde inde v dnešnom svete.

Ktorá z týchto dvoch Európ zvíťazí? To je otázka, ktorú mi tento rok kládli všade, keďže historici vraj musia poznať aj budúcnosť. Lenže odpoveď nespočíva v nejakom nevyhnutnom historickom procese, ale v nás samých. Je to na nás.