Denník N

Vytvorme už konečne na Slovensku univerzity

Vysoké školy nesú zodpovednosť za podobu verejnej diskusie. Napĺňajú ju napríklad tým, že sa jasne vyjadria k štrajku učiteľov.

Autor pôsobí na Katedre politológie, FiFUK;
príhovor na Zhromaždení pedagógov,
zamestnancov a študentov slovenských univerzít
na FiFUK, 16. 2. 2016

Univerzita u nás zatiaľ nie je inštitúciou či ustanovizňou, akou by mala byť. Teda zatiaľ tu nemáme spoločensky etablovanú predstavu o tom, čo to vlastne univerzita je, čo robí a čo nerobí a aká je jej spoločenská funkcia. Súčasný stav je výsledkom posledných desiatich dekád, keď sa univerzity u nás síce etablovali formálne, ale nedostali priestor rozvinúť sa do úlohy, ktorá im bežne v západných demokraciách prináleží.

Prvá československá republika trvala kratšie, ako je dnes od pádu komunizmu. Ideologické podmývanie základov čerstvo etablovaných univerzít u nás sa začalo počas slovenského štátu a nasledovalo päť desaťročí komunizmu, keď sa, s malou prestávkou prelomu 60. a 70. rokov, zo slovenských univerzít napriek existencii ostrovov pozitívnej deviácie stali nástroje na ideologickú prípravu kádrov pre socialistickú spoločnosť a hospodárstvo a čiastočne nástroje na výskum zameraný na napĺňanie cieľov komunistických päťročníc.

Kombinujúc habsburské tradície so sovietskymi modelmi sa organizácia vedeckého výskumu u nás sústredila prevažne do ústavov Slovenskej akadémie vied a univerzity sa stali akýmisi jej pedagogickými pendantmi a reprodukciou jej výsledkov.

Po páde komunizmu sa univerzity nestali prioritou. Žiadna z vlád im nevenovala patričnú pozornosť. Platí to tak pre mečiarovských privatizérov, ako aj pre miklošovských neoliberálnych sociálnych inžinierov a rovnako aj pre ficovských eurofondy si privlastňujúcich kvázisocialistov. Univerzity boli posledných 25 rokov vždy akosi na príťaž. A tak len hibernovali v zábale stále sa meniacich stratégií skoro-reforiem vysokého školstva a pod mocenským tlakom vždy a znova rovnako prekvapujúcich metodík rozdeľovania dotácií zo štátneho rozpočtu.

Dnes, keď sme konečne civilizačne a politicky už viac ako desaťročie relatívne stabilne ukotvení medzi západnými demokraciami, prišiel čas na usporiadanie a štandardizáciu úlohy univerzít v našej spoločnosti. Čo teda vlastne je univerzita?

Humboldtovský model univerzity a tlaky zmien

Pojem univerzita pochádza z latinského „universitas“, teda celok alebo svet. Cieľom univerzity je vytvárať poznanie o všetkých aspektoch nášho sveta a našej spoločnosti. Tento klasický ideál do ucelenej modernej koncepcie sformuloval Wilhelm von Humboldt, ktorý na prelome 18. a 19. storočia univerzitu vnímal ako svojbytné spoločenstvo učencov, teda inštitúciu, kde sú výskum a vzdelávanie založené na vedeckých základoch a vykonávajú sa bez ohľadu na okamžité využitie alebo na v súčasnosti prevládajúce politické či ekonomické záujmy.

Univerzita má byť slobodná, nezávislá a, áno, metaforicky má byť slonovinovou vežou alebo kláštorom vedomostí a ratia, v ktorom sa rozvíja slobodné a nezávislé myslenie v komunite vedkýň, vedcov, študentiek a študentov akosi sub specie aeternitatis a bez ohľadu na momentálne politické či hospodárske konštelácie.

Tento humboldtovský ideál je dnes podkopávaný neoliberálnou ideológiou podporenou snahami nastaviť univerzity „na potreby trhu“, a tak dochádza k nešťastným výkyvom, kde sa dokonca v niektorých kontextoch pristupuje k úplnej eliminácii trhovo nezaujímavých odborov a disciplín a preferuje sa len výskum, ktorý má slúžiť nejakej momentálnej trhovo podmienenej priorite.

Skutočne úspešné univerzity ako Stanford alebo Oxford však hľadajú rovnováhu a popri aktívnej symbióze s korporátnym svetom si strážia excelentnosť vo vedných oblastiach ako filozofia alebo história. Navyše si aj úspešné globálne korporácie osvojujú práve humboldtovský model nezacielených foriem výskumu a inovácií, kde sa necháva priestor pre väčšinou prakticky nevyužiteľné a komerčne neproduktívne inovácie, ktoré bavia zamestnancov.

Príkladom je centrála Google v Silicon Valley, kde môžu zamestnanci 20 percent svojho času stráviť prácou na vlastných aplikáciách a produktoch, či už sú to hry, alebo nový e-mailový systém. Odhaduje sa, že len približne dve percentá zo všetkých takto vytvorených projektov sa stanú prínosom priamo pre Google, ale medzi tými pár projektmi sú také globálne dominantné aplikácie, ako napríklad Gmail. Vytváranie stabilného priestoru pre otvorené kritické myslenie je prínosné a dobré univerzity sú takýmito priestormi. Na rozdiel od korporácií totiž slúžia celému spektru poznania, a to nezávisle od donorov.

Mierou civilizovanosti akejkoľvek modernej spoločnosti je, či si dokáže vytvoriť a udržať vo svojom vnútri univerzity ako nezávislé mozgové centrum spoločnosti, ako kolbište nie nutne konkrétne prakticky zacieleného myslenia, ktoré slúži ako generátor kritických perspektív na rôzne aspekty vývoja v domácom i globálnom prostredí. Univerzita – ak má dobre vykonávať svoju funkciu – by teda nemala byť uzavretou inštitúciou.

Ako hovoril von Humboldt vo svojej Teórii ľudského vzdelávania z roku 1793: „Hlavnou úlohou našej existencie je za pomoci vlastných činov dať čo najplnší obsah koncepcii ľudskosti v našej vlastnej osobe. Dosiahnuť sa to dá jedine tým, že vytvárame vzťahy medzi nami ako jednotlivcami a svetom okolo nás.“ Toto je zvlášť dôležité pre spoločenské a humanitné vedy.

Zodpovednosť voči spoločnosti

Verejná úloha spoločenských a humanitných vied na univerzitách je dvojaká: po prvé, môže ísť o prezentáciu analýz výsledkov výskumov, ktoré prinášajú nový pohľad na konkrétnu problematiku. Alebo, po druhé, ako hovoril nedávno nás opustivší popredný antropológ Fredrik Barth, môže ísť o angažovanie sa akademikov vo verejnej debate v kľúčových momentoch, a to spôsobom, ktorý dokáže prerámcovať verejnú debatu alebo ukázať predmet verejnej diskusie v celkom novom svetle.

Práve preto majú spoločenskí a humanitní vedci čas a priestor na nezávislé uvažovanie a základný výskum, aby dokázali priniesť väčšinovo nevnímané perspektívy na aktuálne spoločenské problémy. Toto je jeden z hlavných spoločenských prínosov univerzít ako úložísk a parenísk vedomostí. A práve v tomto sa líšia univerzity od think tankov, ktoré pracujú na zákazku a s donormi presne vymedzenými cieľmi a často i rámcami analýzy.

Okrem kvalitného publikovania v medzinárodných karentovaných vedeckých časopisoch alebo v zahraničných monografiách v rešpektovaných akademických vydavateľstvách by teda kritériom úspechu univerzity mala byť aj schopnosť relevantne a s dostatočnou váhou sa vyjadriť k aktuálnym spoločenským otázkam, a to spôsobom, ktorý zmení vnímanie danej problematiky. Či už tu ide o migrantov, menšiny, európsku politiku, autá bez vodiča, alebo postavenie učiteľov, zodpovedná fakulta a univerzita by mali vždy mať k dispozícii relevantný hlas a názor, ktorý by náležite v spoločenskej diskusii zaznieval.

Tu je potešiteľná dnešná úloha FiFUK, ktorá progresívne prevzala zodpovednosť za formovanie verejnej diskusie a spoločenskej reakcie na flagrantnú ignoranciu zúfalého postavenia učiteľov zo strany tejto vlády, ako aj predošlých vlád. Toto je spôsob, ako si fakulta a univerzita môžu získať postavenie, ktoré im v tejto spoločnosti prináleží. To však vyžaduje i prácu a zodpovednosť smerom dovnútra fakulty a univerzity.

Zodpovednosť voči sebe

Akademická práca v spoločenských a humanitných vedách je rovnako náročná a často náročnejšia ako práca v korporátnom sektore alebo vo fabrikách. Publikovanie v kvalitných medzinárodných karentovaných časopisoch a získavanie finančných grantov v medzinárodných výskumných konzorciách si vyžaduje prácu bez ohľadu na pracovný čas a často cez víkendy. Na popredných univerzitách preto nie je výnimkou, že tam akademičky a akademici trávia aj víkendy a neskoré večery vo svojich kanceláriách, kde sa venujú vedeckej práci.

Bez kvalitného výskumu nie je ani kvalitné vzdelávanie. Otázka do vlastných radov však znie, koľkí z nás toto skutočne dávajú. To isté platí o študentkách a študentoch, ktorí spolutvoria akademické prostredie fakulty a univerzity. Ak majú skutočne prispievať k chodu inštitúcie, tak musia študovať. A to znamená v spoločenských a humanitných vedách sedieť (či stáť) a čítať a písať a skúmať a zúčastňovať sa nielen prednášok, ale aj iných aktivít univerzity i mimo nej. Stačí zájsť počas semestra napríklad na takú Univerzitu v Oslo, počtom študentov podobnú UK, no a okolo obeda tam už v rozsiahlych študovniach univerzitných knižníc a fakúlt voľné miesto nájdete len veľmi ťažko. Študentky a študenti pracujú a žijú s univerzitou.

Dnešný pohyb univerzít a študentov chápem okrem priamej podpory učiteľom aj ako dôležitý a vítaný krok pri snahe o štandardizáciu postavenia univerzity ako ustanovizne v našej spoločnosti. Ak teda dnes žiadame viac zdrojov pre univerzity, či už na infraštruktúru, alebo na platy, tak sa musíme zamyslieť, do akej miery to tu naozaj mierou a kvalitou našej činnosti dávame na zodpovedajúcej úrovni, do akej miery sme zodpovední voči spoločnosti a do akej miery voči sebe, a teda do akej miery má táto škola právo nazývať sa univerzitou.

 

Teraz najčítanejšie