Denník N

Štrajk učiteľov je pre študentov praktickým kurzom občianskej výchovy

Študenti vnímali, že ich učiteľom ide aj o stavovskú hrdosť, o česť ich povolania.

Autor je sociológ, poradca prezidenta SR

Tento týždeň sa učiteľský štrajk presunul do novej etapy, štafetu prevzali vysokoškolskí pedagógovia. V jednom i v druhom prípade sa zapojili aj študenti. A v oboch prostrediach sú ľudia, ktorí takto vystupujú, menšinou. Nezanedbateľnou: takmer 15-tisíc pedagógov zo základných, stredných a materských škôl je úctyhodné číslo. Ak k nim navyše prirátame ich príbuzných, ktorých sa takýto krok bezprostredne dotýka, ako aj ich najbližšie sociálne okolie, vyvstane nám pred očami niekoľkonásobne početnejšia komunita. Spoločenstvo ľudí, ktorí sa ocitli uprostred verejného sporu o jednu z kľúčových tém, aká hýbe stovkami spoločností doslova na celom svete: vzdelávanie budúcich generácií.

Poznáme priebeh štrajku, jeho požiadavky i reakcie naň. Neprekvapilo, že z vládneho tábora mu vytýkali politizovanie – ako keby téma vzdelávania mala byť úplne mimo politiky, ktorá naopak má byť doménou iba ich, politikov: oni by chceli byť tí, ktorí určia, o čom a kedy sa bude diskutovať a vyjednávať.

Úspech či zlyhanie

Objavuje sa aj argument, podľa ktorého štrajk nebol úspešný, pretože sa nepodarilo dosiahnuť “kritickú masu“, ktorá by donútila vládnucu garnitúru konať. Táto námietka sa stretla s roztrpčením tých, ktorí si naopak vážili odhodlanie učiteľov vystúpiť z tieňa a verejne sa vložiť do zápasu, ktorý má zmysel. Veď to je strašné, hovorili, ak tisíce učiteľov majú byť iba „nekritická masa“, tak čo je vlastne dôležité? Má to byť tak ako za starých čias, keď nebolo dôležité, čo kto hovorí, ale koľkí to hovoria a najmä koľkí mlčia? Sme opäť v osídlach komunistického myslenia, ktoré relativizuje hodnotu človeka? Povedzme si pravdu, pokračovali ďalší, štrajk vďaka totálnej arogancii mocných dopadol neúspešne, zlyhala vláda, opozícia i verejnosť.

Necelé tri týždne po spustení štrajku sa už nachádzame na inom území. Nie že by jeho pôvodne stanovené ciele stratili opodstatnenie. Proti požiadavke zvýšiť financie sa verejne postavil málokto, azda s výnimkou predsedu Klubu 500 Vladimíra Sotáka, ktorý vyrátal, že robotníci vo fabrikách sa narobia podstatne viac ako učitelia, a to za menšie mzdy. Podnikateľ prehliadol, že pri všetkej úcte k drine, akú majú na pleciach ľudia vykonávajúci manuálnu prácu, patria učitelia, zdravotníci a ďalší k takzvaným pomáhajúcim profesiám, ktoré sú náročnejšie, neraz doplácajú na zlú organizáciu práce a časté zmeny, a keďže sú zodpovedné za svojich zverencov, sú vystavené väčšiemu stresu.

„Má to zmysel“

Podstatnejšie však je, že tri týždne po spustení štrajku sa nachádzame na inom teréne. Eventuálny osoh protestov už nesúvisí iba s ich cieľmi.

Na niekoľkých stredných školách sa do protestov zapojili aj študenti. Pre mnohých to bol praktický kurz z občianskej výchovy: vysloviť svoj názor, verejne ho demonštrovať, diskutovať o stave školstva na základe ich vlastnej skúsenosti. Študenti vnímali, že ich učiteľom ide aj o stavovskú hrdosť, o česť ich povolania. “My študenti máme v rukách budúcnosť krajiny a vy učitelia máte v rukách nás. Ďakujeme za to, čo pre nás robíte.“ Na jednom z mítingov niesli heslo „Má to zmysel“.

O platoch by, samozrejme, mohli hovoriť aj zamestnanci vysokých škôl. Podľa štúdie českého ekonóma Daniela Münicha v medzinárodných porovnaniach vyspelých štátov Česko a Slovensko vykazujú najnižšie mzdy učiteľov oproti ostatným vysokoškolsky vzdelaným pracovníkom. Akademická obec sa však tentoraz nezasadzuje za svoje záujmy, chce prejaviť svoju solidaritu, symbolicky podporiť druhov v núdzi.

Ide však tiež – ako hovoria organizátori vysokoškolskej akcie – o vyslovenie občianskeho postoja, o hlas vysokých škôl, ktorý vo verejnej debate veľmi nepočuť. Aby sa pedagógovia i vedenie vysokých škôl ozývali, a to nielen pri otázkach týkajúcich sa školstva. Aby ich verejnosť cítila ako výrazné osobnosti, ktoré majú expertízu, mandát i guráž sa ozvať aj v iných sporoch. Aby vrcholní predstavitelia nehľadeli iba na to, čo pre svoju fakultu či školu vybavia, koľko prostriedkov získajú, aby medzi nimi neboli iba úspešní a oceňovaní manažéri, ale aj verejné intelektuálne i morálne autority.

Na štrajkujúcich fakultách sa rozbehli debaty a workshopy, tematicky sa netýkajú iba vzdelávania, školstva, ale aj občianskej spoločnosti, budúcnosti krajiny, priorít na ďalšie obdobie. Zatiaľ sa nedá odhadnúť, akú podobu to všetko napokon nadobudne – nič nebolo vopred detailne naplánované ani zorganizované, je tu priestor na kreativitu.

V priebehu štrajku vznikali rôzne neformálne spojenectvá, siete ľudí, ktorým záleží na zmene, chcú pre to niečo urobiť a nestratili nádej, že sa to dá. Médiá prinášali zaujímavé portréty a príbehy učiteľov, ktorí to nevzdali. Ich slová o tom, čo robia, ako to robia a prečo to robia, sú i potvrdením kľúčového antropologického kódu: túžby robiť niečo pre iných, čo človeka presiahne.

Zreteľným príspevkom protestov je tematické preskupenie predvolebných diskusií a politického súperenia a väčšia pozornosť venovaná verejnej rozprave o vzdelávaní.

A hoci Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku s „divokým štrajkom“ pripraveným Iniciatívou slovenských učiteľov nesúhlasil, súbežne pracoval s ďalšími partnermi na deklarácii o skvalitňovaní úrovne vzdelávania a vedy, v ktorej sú okrem iného zahrnuté aj požiadavky učiteľov základných, stredných i vysokých škôl. Odborári by chceli, aby tieto požiadavky boli zakotvené v programovom vyhlásení budúcej vlády spolu s časovým plánom od roku 2017 do roku 2020.

Podľa zástupkyne Asociácie súkromných škôl boli ciele nastavené ako merateľné a časovo ohraničené. Ak by vláda nebola ochotná tieto podmienky akceptovať, odborári nevylučujú protestné nátlakové akcie.

Zmena po krôčkoch

Aj v nedávnej minulosti sa u nás odohrali protesty, ktoré ovplyvnili budúce dianie. V marci 2010 vyšli do ulíc študenti protestujúci proti takzvanému vlasteneckému zákonu z dielne Slovenskej národnej strany, ktorý mal do škôl zaviesť „povinné národovectvo“. Pracovníci vo verejných službách mali podľa návrhu zákona skladať sľub vernosti štátu, každý pondelok sa mala vo všetkých školách povinne hrať hymna. „Zákon vlastenectvo vnucuje a robí z úprimného citu cit neúprimný,“ argumentovali študenti z Iniciatívy za transparentnú demokraciu, ktorých predseda SNS Ján Slota nazval „feťákmi“. „Ide o diktát, ktorý okrem iného urobí zo slovenskej hymny odrhovačku.“ Zákon napokon v pôvodnej podobe neprijali, hoci niektoré jeho prvky zaviedli v rámci zákona o štátnych symboloch.

Iným príkladom bola protestná kampaň z roku 1996 Tretí sektor SOS proti vládneho návrhu zákona o nadáciách, ktorú vyhlásilo Grémium tretieho sektora. Cieľ zastaviť zákon sa vtedy mimovládkam nepodarilo. Kampaň však mala veľký ohlas v médiách i v zahraničí, vládna moc ukázala svoj arogantný dirigentský štýl, snahu všetko kontrolovať. Začalo sa viac písať o tom, čo tretí sektor vlastne je, na čo sú a komu slúžia nadácie a občianske združenia. Posilnilo sa vedomie solidarity, mnohí jednotlivci i organizácie „vystúpili z tieňa“. Z úspechov i chýb kampane čerpali neskôr napríklad protestujúci herci a ďalší umelci, zakladatelia Otvoreného fóra Zachráňme kultúru. A to všetko sa zúročilo pred parlamentnými voľbami v roku 1998 v úspešnej občianskej kampani OK 98.
Nevstúpime dvakrát do tej istej rieky – je však dobré si pripomenúť, že zmena sa niekedy dosahuje po krôčkoch.

Všetkým, ktorí sa do nej vkladajú, patrí naša úcta.

Protesty učiteľov

Teraz najčítanejšie