Dnešné problémy ukazujú, s čím sme sa ešte nevyrovnali, vraví Zuzana Wienk a vyberá päť kníh o statočnosti, nádeji a pozitívnych zmenách

Založila Alianciu Fair-play, ktorá odhaľuje korupciu. Založila ocenenie Biela vrana, ktoré vyznamenáva odvahu. Vedie združenie Bystriny, ktoré podporuje aktivistov a odvážnych ľudí.

Keď sme hľadali niekoho, kto by na záver roka vybral knižky o statočnosti, nádeji a pozitívnych zmenách, Zuzana Wienk bola našou prvou voľbou.

„Na každej ceste zmeny je nejaký veľkolepý ideál, pre ktorý ju chceme podniknúť. No samotná zmena trvá dlho a je taká ‚sivšia‘. Nedeje sa heroicky ani náhle,“ vraví v rozhovore.

„Keď sa budeme snažiť vyriešiť dnešné krízy, môžeme sa ľahko zamotať a rýchlo stratiť nádej. Mali by sme si uvedomovať, že zmena sa deje oveľa pomalšie a že je dôležitá sústredenosť, vytrvalosť a disciplína. Potrebné je tiež rozdeliť ten veľký ideál na maličké kroky a zotrvať pri nich,“ hovorí.

Do nového roka bude vstupovať s únavou, ale pripomína, že aj v ťažkých situáciách vznikajú veľmi krásne veci, z ktorých potom môžeme čerpať.

V rozhovore takisto vysvetľuje, prečo sú podľa nej rozprávky fantastický ľudský vynález.

Požiadali sme vás, aby ste vybrali knižky o statočnosti, nádeji a pozitívnych zmenách. Sú to vlastne tri témy, ktoré však môžu mať niečo spoločné. Ako ste o nich uvažovali?

Na začiatku som si myslela, že sa budem musieť vzdať. Ja si totiž veľmi málo pamätám knihy, ktoré som čítala. Pre pretlak udalostí a ľudí v mojom živote si ťažko spomínam na veci, ktoré sa udiali vo vzdialenejšej minulosti.

Nad týmto zadaním som teda musela dlhšie rozmýšľať. Je zložité, a to aj preto, že si nevyberám systematicky knihy práve z týchto oblastí. Musela som si teda spomenúť na niektoré fázy zo svojho života, prechádzala som si podrobne svoju knižnicu a snažila som sa nájsť niečo vhodné. Je to teda veľmi subjektívny a trochu aj „náhodný“ výber.

Taký prístup a výsledok je v poriadku. Pre nás bola táto téma na záver roka zaujímavá. Máme totiž za sebou ťažké obdobie – vojna, ekonomická kríza, mimoriadne rozdelená a rozhádaná spoločnosť, voľby a veľmi vyčerpávajúca kampaň. Čo vám v tomto roku dávalo nádej?

Nádej a povzbudenie čerpám z udalostí a životných etáp, ktoré som prežila. To, čo dnes zažívame, má obrovské množstvo podobností s výzvami, ktoré sme už prekonali. Mnohé dnešné výzvy a problémy sú len nejakou ďalšou iteráciou alebo ďalším krokom, ktoré by sme tak či tak museli urobiť.

Zároveň nám to ukazuje, s čím sme sa ešte ako spoločnosť nevyrovnali. Tieto veci mávajú tendenciu sa vyjaviť v najhorších možných podmienkach. Každý problém, ktorý neriešime a nechávame ho vyhniť, naberá na sile, a keď nastanú zlé spoločenské podmienky, tak s celou silou vyraší. Tým je jeho riešenie oveľa ťažšie. Ale to už je asi údel ľudstva. Tento vzorec sa v histórii stále opakuje.

Zároveň sa však v náročných érach veľmi často objaví aj niečo dobré. Spomínam si na prvú a druhú vládu Roberta Fica a disciplinárne konania voči sudcom, ktorým sme vtedy čelili. Boli sme veľmi blízko ťažkým ľudským osudom, napríklad osudu Hedvigy Malinovej. Vtedy vzniklo obrovské množstvo ľudskej solidarity a priateľstiev. Takže aj v ťažkej situácii vznikajú veľmi krásne veci, z ktorých potom môžeme čerpať.

S akými pocitmi a nastavením pôjdete do ďalšieho roka?

Osobne idem do nového roka s únavou. Mám v sebe akýsi hlbší pokoj, no cítim, že za ostatné roky pandémie, vojny na Ukrajine a ďalších udalostí bola občianska spoločnosť, ktorej záleží na zachovaní demokracie a našom západnom ukotvení, mimoriadne aktívna. Všímam si nielen na sebe, ale aj okolo seba, že počas krízy fungujeme v nejakom automatickom móde. No keď je to najhoršie za nami, tak sa telo začne viac a viac hlásiť o slovo a signalizovať, že potrebujeme znovu dobiť sily. Tento rok sa to stalo aj mne.

Začínam rozumieť, prečo sa v takýchto historických momentoch demokracii nedarí a prečo zdanlivo ťahá za kratší koniec. Obrovské množstvo prirodzene aktívnych ľudí je unavených z vypätia počas krízy, ktorú zažili. No ľudia, ktorí cítia hnev alebo bezmocnosť a nevedia sa s nimi vyrovnať či vyriešiť svoju ťažkú situáciu a chcú búrať a rušiť, majú plno energie, pretože sa možno prvýkrát začínajú angažovať a prvýkrát zažívajú nejaké spoločenské vzopätie. Navyše čelia zvyšku spoločnosti, ktorý je vyčerpaný.

Keď sa týždenník Economist pred rokom pozrel na všetky svetové krízy od 17. storočia spojené s pandémiami alebo vojnami, zistil, že každá jedna viedla k dočasnej politickej kríze. Následne musela spoločnosť akoby vstávať z popola. Teraz to asi zažijeme na vlastnej koži a možno nás to privedie k lepším riešeniam.

Poďme sa pozrieť na knihy, ktoré ste vybrali. Prvou je Volám sa Ašer Lev od Chaima Potoka. Je to príbeh maliara menom Ašer Lev, ktorý vyrastá v ortodoxnej židovskej rodine. Čím vás zaujala?

Ono je to vlastne dvojknižka. Prvá je Volám sa Ašer Lev a druhá má názov Dar Ašera Leva. Keď som ju pred rokmi čítala, veľmi mnou zatriasla. Je to veľmi smutná, až tragická kniha. Jej hlavný hrdina, chlapček Ašer, dostane nádherný dar – nadanie k umeniu, no narazí na veľmi hlboké nepochopenie svojej rodiny a komunity. Vedie to až k tomu, že si musí vybrať medzi tým, čo je pre neho prirodzené, a tým, čo od neho žiada blízke okolie. Nakoniec si vyberie umenie, a to s nevypovedanou a veľmi nenápadnou podporou mamy, formou materinskej lásky. Kniha má veľmi smutné, ale veľmi hlboké vyvrcholenie.

Čo ste vďaka knihe lepšie pochopili?

Lepšie som si uvedomila obrovskú zodpovednosť rodičov a celého okolia voči komukoľvek blízkemu, koho vo svojom okolí máme. Niekedy svojimi vlastnými presvedčeniami, predsudkami a nevidením toho, čo je pre človeka prirodzené, môžeme spôsobiť fatálne dôsledky pre jeho život.

Tá téma je veľmi aktuálna. Obrovské množstvo našich spoluobčanov, napríklad LGBTI+ ľudí, zažíva niečo podobné. Mám pocit, že keby sme sa vedeli pozerať na tieto ideologické spory cez príbehy jednotlivcov, dokázali by sme oveľa ľahšie hľadať riešenia.

Kniha teda aj napriek tomu, že je smutná, ponúka príbeh odvážneho človeka, ktorý musí za sebaprijatie zaplatiť obrovskú cenu, rozísť sa s rodinou, tým najbližším, čo má. Často sú rozhodnutia vedúce k odvahe sprevádzané práve takýmito dilemami.

V čom je ešte kniha pre dnešok aktuálna?

Táto téma je fantastická v tom, že si do nej môže človek dosadiť rôzne životné situácie, ktoré spája jeden spoločný menovateľ. Tým je otázka, či žijeme v súlade so svojimi presvedčeniami a či ľuďom v našom okolí dovolíme, aby boli sami sebou.

Je to príbeh o zlyhaní. O zlyhaní rodičov, o zlyhaní komunity a najbližšieho sveta, ktorý nedokázal pochopiť, čo to v skutočnosti je láska. Že láska je prijatie.

Je to príbeh o ľuďoch, ktorí nedokázali prekonať svoje ideologické limity. Takýchto zlyhaní nachádzame dnes okolo seba obrovské množstvo a príbehy majú silu vytvoriť zdanlivo bezpečné prostredie, v ktorom sa môžeme ponoriť do empatie aj tam, kde by sme si to v reálnom živote a kontexte možno ani nedovolili.

Druhou vybranou knihou je Čistá duša. Tento príbeh mnohí poznajú z rovnomenného filmu s Russellom Croweom v hlavnej úlohe. Prečo ste ju vybrali?

Aj táto kniha demonštruje určité obdobie môjho života a nejaké uvedomenie, ktoré so mnou dlhšie zostalo. Priznám sa, že som sa k nej takisto dostala cez filmové spracovanie, ktoré ma zaujalo. A ako to už pri knihách býva, aj táto ponúka oveľa hlbší ponor do života fenomenálneho matematika Johna Nasha.

Nash mal schizofréniu, ktorá spôsobila, že jeho najbližší priatelia boli preludmi, pre neho však úplne reálnymi bytosťami. Jeho príbeh som vybrala aj preto, že chorobu sa mu podarilo regulovať racionalitou. V jednom momente si totiž uvedomil, že jeho veľmi blízki priatelia ani po rokoch vôbec nestarnú. Teda že ich vidí stále rovnako starých. Schizofrénia sa lieči veľmi zložito, no on sa tieto fiktívne postavy rozhodol zo svojho života vytlačiť, a to napriek tomu, že boli pre neho veľmi dôležité.

Čo z toho vyplýva pre nás?

Táto kniha mi pomohla uvedomiť si, že každý z nás si nesie v sebe neuveriteľne veľa konceptov alebo predsudkov, ktoré sme počas detstva načerpali. V dospelosti si ich často ani neuvedomujeme, rozhodujeme sa a konáme úplne automaticky.

Prvý dôležitý krok je teda začať si ich uvedomovať. Od toho je ešte veľmi dlhá cesta k naozaj poctivej zmene v živote a konkrétnych činoch. Táto myšlienka Čistej duše so mnou možno aj preto zostala tak dlho, pretože aj v mojom živote sa mi potvrdilo, že hlboká ľudská zmena najproblematickejších aspektov nášho života a našej psychiky je často triumfom racionality.

Racionalitou musíme ísť pri zmene nesprávnych, ale zabehaných vzorcov proti emóciám, proti našim inštinktom a proti základným pudovým reakciám, ktoré v nás dlhé roky nevedome vznikali, a tak sú súčasťou nášho neurologického a emotívneho systému. Na to, aby sme ich prekonali, musíme dodržiavať istú disciplínu.

John Nash nám pripomína, že treba pestovať racionalitu a intelekt, lebo práve v krízových obdobiach ho budeme veľmi potrebovať, ak chceme dosiahnuť nejakú hlbokú zmenu. V tomto bola tá kniha pre mňa veľmi silná, pretože John Nash to dokázal v extrémnych podmienkach. Jeho intelekt musel byť veľmi silný, aby dokázal prehliadnuť vlastnú chorobu, ktorá vytvára ilúziu reality.

Pred rozhovorom ste v tejto súvislosti spomenuli ešte dve knihy. Jednou je Pán prsteňov. Prečo?

Na každej ceste zmeny je nejaký veľkolepý ideál, pre ktorý ju chceme podniknúť. No samotná zmena trvá dlho a je taká „sivšia“. Nedeje sa heroicky ani náhle. Pripomína skôr prechod horským masívom, na ktorého koniec ani nedovidíte a vôbec naň nie ste pripravení. O tomto aspekte zmien veľmi pekne rozpráva Pán Prsteňov.

Je to relevantné aj pre súčasnosť. Keď sa budeme snažiť vyriešiť dnešné krízy, môžeme sa ľahko zamotať a rýchlo stratiť nádej. Mali by sme si uvedomovať, že zmena sa deje oveľa pomalšie a že je dôležitá sústredenosť, vytrvalosť a disciplína. Potrebné je tiež rozdeliť ten veľký ideál na maličké kroky a zotrvať pri nich.

Samozrejme, neznie to až tak heroicky. Máme tendenciu oslavovať najmä príbehy obrovskej zmeny a hrdinov, ktorí sú akoby z iného sveta. Ale realita je v skutočnosti oveľa obyčajnejšia. To Tolkien v Pánovi Prsteňov dobre opísal.

Druhá kniha, ktorú ste ešte pred rozhovorom spomínali, je Moruša. V čom je zaujímavá?

Moruša je životný príbeh Iboje Wandall-Holmovej, ktorá sa narodila v Liptovskom Mikuláši a počas druhej svetovej vojny musela aj so svojou sestrou utiecť, prekročiť hranice do Maďarska, skrývali sa v Budapešti, ale nakoniec skončili aj ony dve v koncentračnom tábore.

Pre mňa bolo šokujúce, že prostredie Liptovského Mikuláša opisovala ako veľmi priateľské a tolerantné, a ako sa to veľmi rýchlo zhoršilo. Svojho otca považovala za vzor poctivosti a on im zrazu dal peniaze na vlak a úplatok pre nejakého sudcu v Košiciach, aby ich spojil s prevádzačom, ktorý ich dostane za hranice. Zrútili sa jej všetky koncepty videnia sveta, musela pochopiť nepochopiteľnú otcovu prosbu a zrazu prijať, že spoločenské podmienky sa takto dramaticky zmenili.

Moruša teda opisuje, že často čelíme skúškam, keď sme na ne najmenej pripravení. No reálny život nás vystaví nejakému problému a my ho buď vyriešime, alebo sa nám bude donekonečna opakovať.

Knižka nám takisto pripomína, že historické udalosti spätne vyzerajú, akoby boli logické a jasné. Ako keby všetky udalosti, ktoré k nim viedli, boli jasne uchopiteľné. No aj tento príbeh mi ukázal, že zmeny sa diali pre mnohých ľudí oveľa plazivejšie, ako si ich predstavujeme.

Je to aj také memento pre súčasnosť. Aj nám sa môže zdať, že situácia nie je taká hrozná. Asi v každom období je spoločnosť rovnako zmätená a aj keď je v strede zmien, nerozumie ich rizikám a rozsahu. Zrejme budú tie udalosti jasné až s veľkým odstupom. Aj preto sa asi nevieme z histórie poučiť.

Trochu sme odbočili od našej pätice vybraných kníh. Vráťme sa k nim. Treťou v poradí je Blind Spots. Jej autori skúmali etické zlyhania v biznise. Čo ste sa z nej dozvedeli?

Paradoxne, táto kniha bola pre mňa dobrou správou. Drvivú väčšinu neetických rozhodnutí nerobia ľudia, ktorí by sa nejakým spôsobom líšili od normy alebo by boli v nejakom zmysle zlí. Väčšinu neetických rozhodnutí robia obyčajní ľudia, naši susedia, naši rodičia, naši blízki, dokonca aj my. A robíme ich z kontextuálnych a systémových dôvodov. A to nám dáva do rúk oveľa hmatateľnejšie nástroje na zmenu.

Ak by sme verili, že niekto je fatalisticky zlý alebo dobrý, tak s tým veľa nenarobíme. No táto kniha ukazuje, že keď sa pozrieme na etické zlyhania, zistíme, že v mnohom sú logickým dôsledkom nastavenia nejakého systému, v ktorom ľudia pracujú, podnikajú alebo pôsobia.

Môžeme uviesť nejaký príklad?

Jedna automobilka v 80. rokoch vedela, že má poruchu motora, ktorá by oddialila spustenie nového modelu o pár mesiacov. Oprava by stála 10 dolárov na auto, no napriek tomu sa rozhodla neopraviť ju a neoddialiť tak spustenie nového modelu, na ktoré už mala pripravenú marketingovú kampaň. Právnici automobilky vypočítali, že odškodnenie obetí, ktoré potenciálne uhoria pri vznietení motora počas jazdy, bude lacnejšie.

O tej chybe vedeli nielen inžinieri, ale aj ďalšie oddelenia a vedenie firmy. Keď sa ich potom pýtali, či si boli vedomí, že robia etické rozhodnutie, tak povedali, že nie. Pozerali sa na to ako na biznisové rozhodnutie. Ten príbeh ma uvrhol do krátkodobej depresie, no povzbudila ma posledná kapitola knihy, ktorá vysvetľuje, ako by sme vedeli odstrániť jednotlivé spúšťače neetických rozhodnutí.

Autori knihy napríklad zistili, že takéto prípady sú veľmi podobné. Dané sú napríklad tým, ako sa chce trh klamať a ako nastavuje očakávania úspechu alebo profitability. Ciele, ktoré si firmy stanovujú, bývajú nereálne, sú skôr zbožným prianím, ale nemajú oporu v ekonomickej realite tej doby. Tie ciele však vyvíjajú tlak na ľudí, ktorý padá úplne z hora nadol, a jednotliví zamestnanci, ktorí sú súčasťou korporácií, nemajú šancu ciele spochybniť, kritizovať ich či prispieť k ich korekcii. A čo je ešte horšie, ich odmeňovanie je naviazané na plnenie týchto cieľov. Takže radšej si vyberú nejaké finty, ako ich aspoň naoko dosiahnuť.

Dobrá správa je, že sme meniteľní, že nástroje na nápravu máme k dispozícii a sú známe. No potrebovali by sme väčšiu odvahu prestať sa klamať. To, ako si nastavujeme ciele, je často nereálne. Nedovoľujeme slobodnú demokratickú diskusiu, a tým sa pripravujeme o to, aby ľudia cítili zodpovednosť za veci, ktoré sa dejú.

Štvrtou vybranou knihou je Odvaha byť neobľúbený. Prečo by sme mali mať odvahu byť neobľúbení?

Je to taký paradoxný nadpis. Kniha nadväzuje na teóriu psychológa Alfreda Adlera a jej dvaja japonskí autori sa pokúsili použiť metódu sokratovských dialógov. Vymysleli fiktívny rozhovor medzi žiakom a učiteľom či filozofom, ktorí sa bavia o tom, ako prijať individuálnu zodpovednosť za svoj život a ako prekonať, že sa často cítime ako nejaká obeť okolností.

Kniha je veľmi provokatívna, pretože mnohé z jej téz sú zdanlivo sebecké. Snaží sa totiž ukázať, že aj naša pasivita a aj naše nešťastie sú vlastne našimi vlastnými rozhodnutiami. Rozhodnutiami, ktoré nám, paradoxne, v niečom slúžia alebo pomáhajú.

Kniha veľmi pekne ukazuje, že ak začneme tieto mechanizmy v sebe rozoznávať a ak prijmeme, že sme za svoj život zodpovední, tak to nevedie k sebectvu, ale k oveľa slobodnejšiemu a empatickejšiemu vzťahu k spoločnosti. Nie je teda rozdiel medzi individuálnym šťastím a službou spoločnosti. A to je podľa mňa najkrajší aspekt tej knihy.

Kniha hovorí o potrebe budovať horizontálne, nie vertikálne vzťahy. Znamená to, že najprv musíme mať radi sami seba, inak budeme neustále vo vertikálnych vzťahoch a budeme mať pocit, že ostatní sú nad alebo pod nami?

Áno, je to dôsledok uvedomenia si, že máme zodpovednosť za svoj život a všetko sú naše rozhodnutia. To uvedomenie nepovedie k ničomu inému, len k tomu, že budeme schopní preskúmať samých seba, začneme byť k sebe láskavejší, schopnejší sa prijať a uvedomiť si, že každý z nás má hodnotu. Ak to začneme aplikovať, tak nás to privedie k tomu, že budeme rovnocenní partneri.

Autori knihy napríklad píšu, že keď sa cítime ako obete nejakých okolností alebo nespravodlivosti, tak to je často iba zamaskované vzdanie sa zodpovednosti a zamaskovaná menejcennosť. Nesprávame sa vtedy ako rovnocenní partneri, ale ako niekto, kto je menejcenný. A často sa tak správame preto, lebo nám to vyhovuje, lebo sme napríklad nemali životné podmienky na to, aby sme si trénovali odvahu ísť do rizika. Preto aj vydávanie sa za obeť môže byť nevedomou manipulatívnou technikou, ktorou si získavame priazeň iných, ktorí nám môžu pomôcť.

Poslednou knihou je možno prekvapujúco Pippi Dlhá pančucha. Prečo ste do výberu dali detskú knihu?

Je to odrazom toho, že ide o osobný výber a mnohé z tých kníh v určitom období môjho života so mnou nejako zarezonovali. Pippi Dlhá pančucha je moja najobľúbenejšia rozprávková kniha, ku ktorej som sa vracala aj v dospelosti. Dokonca ma sprevádza aj ako rodinná prezývka.

Volali vás doma Pippi?

Áno, doteraz. Napriek môjmu veku. Už asi veľa prezrádzam, ale je to moja prezývka. Asi pre tvrdohlavosť a vzdorovitosť. A v detstve som sa na ňu asi trošku viac podobala, tak mi to prischlo.

Myslím si, že rozprávky sú fantastický ľudský vynález, ako nás odzbrojiť a prinútiť nás prijímať určité odkazy alebo myšlienky bez toho, aby sme mali voči nim postavenú hradbu predsudkov a kontextov. Keď čítame iné žánre, napríklad fikciu alebo literatúru faktu, tak máme zapnuté obranné mechanizmy. Príbeh prechádza sitom našich názorov a presvedčení. No rozprávky alebo fantasy príbehy sú na toto výborný ľudský „hek“. Nik neočakáva, že ide o realitu. Preto si dovolíme popustiť uzdu fantázii a obranné mechanizmy vypíname. A tak vedia rozprávky odkomunikovať oveľa viac, ako sa nám zdá.

Mnohé z rozprávkových kníh obsahujú nejaké hlboké morálne dobro alebo dôležité odkazy. Pri predchádzajúcich knihách som hovorila o racionalite a iných nástrojoch, ktoré máme k dispozícii, keď študujeme spoločenské zmeny. Ale myslím si, že niekedy je veľmi dôležité aj snívanie a to, že si predstavíme niečo, čo sa zdá byť absolútne nepredstaviteľné. Lebo to všetko nám umožní rozhodnúť sa v živote pre nejaké trajektórie, na ktoré by sme si bez snívania nikdy netrúfli.

Rozprávky v našich životoch hrajú dôležitejšiu úlohu, ako im pripisujeme. Ja som nebola prirodzene odvážna alebo človek, ktorý by rád išiel do konfrontácie alebo názorového konfliktu. Naopak, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Výber mojej kariéry je vlastne prekvapujúci. V niečom som nasledovala nejaký vnútorný hlas, ale v niečom som musela prekonávať aj svoje vlastné limity. Keby som nesnívala, tak by som si na to možno nikdy netrúfla.

Aj preto som vybrala Pippi Dlhú pančuchu. Je to príbeh odvahy. Pippi je „správňačka“, ktorá žije sama a ktorá pomáha svojim priateľom prekonávať rôzne predsudky, strachy a objavovať v sebe niečo krásne. Je to podmanivý príbeh a súčasť kultúrneho dedičstva, ktorým by mala prejsť každá rodina, podobne ako s Harrym Potterom alebo s Malým princom.

Napísali ste aj vlastnú knihu pre deti Vraniak Albín. V čom bolo písanie detskej knihy iné od zvyšku vašej kariéry?

Vo všetkom. Bol to trochu nepremyslený sľub a môj amatérsky pokus, ako pomôcť fundraisingu na naše ocenenie Biela vrana. Myslela som si, že mi to pomôže rozmýšľať nad tým, ako sa dá s deťmi rozprávať o odvahe. Pretože odvaha je niečo ako svaly. Buď to v živote trénujeme, alebo to zakrpatie.

Myslela som si, že len napíšem komorný príbeh a skončí sa to čítaním pre deti v nejakom klube. No moja kolegyňa trvala na tom, že by knihu rada ponúkla ilustrátorovi a vydavateľstvám. Veľmi som neverila tomu, že by z toho mohla byť knižka. No dnes je to jedna z najkrajších častí mojej práce. Chodím do škôl alebo knižníc, rozprávam sa s deťmi a je to úžasný zážitok. To, ako deti hlboko rozumejú hodnotám, je fascinujúce. Keď sú v bezpečnom a otvorenom priestore, tak pristupujú k iným s dôverou a s radosťou.

Ukazuje sa mi, že otvorenosť a schopnosť rozumieť je oveľa prirodzenejšia, ako si myslíme. No stráca sa s vekom a v konfrontácii s inými životnými udalosťami. Preto je veľmi dôležitá rodina, spoločnosť a celkové kultúrne nastavenie, v ktorom vyrastáme. A je zodpovednosťou nás dospelých kultivovať priestor, v ktorom by sa deti cítili bezpečne a otvorene. Tak môže byť spoločnosť oveľa lepšia.

Chystáte ďalšiu knihu?

Keď človek dostane zeditovaný text od skúseného redaktora, je to veľké cvičenie z pokory. Ale ľudia sa ma na to často pýtajú. Mám nápady, ako by sa dal príbeh vraniaka rozvíjať, a tak si s ním pracujem v mojej fantázii. Je totiž ešte veľa vecí, ktoré som sa pri stretnutiach s Bielymi vranami naučila a oplatilo by sa ich prerozprávať. A bolo by to užitočné aj pre deti. Asi by som to teda ešte skúsila.