Ľahkým cvičením si viete spriechodniť aj upchatý nos. Tréner radí, ako dýchaním zmierniť stres či kedy si prelepiť ústa páskou

„Dýchame od narodenia – ako sa to dá robiť nesprávne?“ spýtate sa možno, keď vidíte rady, ako zlepšiť svoje dýchanie. V skutočnosti však ľudia robia pri dýchaní viacero vecí, ktoré im zhoršujú kvalitu života.

Dokonca aj ak vás bolí chrbát, môže to byť dôsledok nie najlepších návykov pri dýchaní. „Keď dýcham ústami, strácam o zhruba 40 percent viac vody, ako keď dýcham nosom,“ vraví kondičný tréner Jakub Chudý, ktorý organizuje aj workshopy o dýchaní.

V rozhovore ďalej radí, ako môžu ľudia vďaka dychovým technikám lepšie zvládať stres, ale napríklad aj to, ako spriechodniť dýchanie cez nos aj počas nádchy.

Vraví, že mnoho ľudí sa pri dychových cvičeniach unaví a nerozumejú, prečo je to tak, a frustruje ich to. V skutočnosti ide o signály tela, ktoré neradno ignorovať.

„Takáto únava je komunikáciou nášho tela, že by si malo možno viac vedome a cielene oddýchnuť. Odpočinkom nemyslím iba to, že budeme ležať na dovolenke – myslím aj odpočinok počas práce. Vďaka dychu sa viem upokojiť aj pri práci,“ vysvetľuje.

Dýchame všetci. Dá sa to robiť nesprávne?

Krátka odpoveď je áno. Človek si často povie, že predsa vie dýchať úplne normálne. Áno, každý, kto sa samovoľne nezadusí, pravdepodobne vie dýchať, no asi 70 až 80 percent ľudí robí pri dýchaní nejaké chyby. Nedelil by som však dýchanie na správne a nesprávne, čo je dosť čierno-biele, ale skôr by som hovoril o optimálnom a dýchaní s miernymi odchýlkami.

Niekto má len mierne odchýlky, niekto dýcha oveľa horšie. Ak má niekto len mierne odchýlky, nepotrebuje toľko tréningu, aby sa to zlepšilo.

Ako vyzerá optimálne dýchanie?

Na toto odpovedám slovnou hračkou: LSD – light, slow and deep, čiže jemne, pomaly a hlboko. To znamená, že by som nemal počuť, ako dýchate. Dýchanie by malo byť pomalé, jeden dychový cyklus by ideálne mohol trvať okolo desiatich sekúnd. To znamená 4 sekundy nádych, 6 sekúnd výdych, alebo 5 sekúnd nádych a 5 sekúnd výdych.

Optimálne je už dýchanie medzi šiestimi až desiatimi sekundami.

Dýchanie by malo byť hlboké. To znamená, že keby som sa veľmi dobre pozeral, mal by som vidieť, že ide akoby do spodnej časti trupu. Vtedy vieme, že dýchanie ide dostatočne hlboko. Zároveň však platí, čo som povedal, že by malo byť nepovšimnuteľné.

No a ďalšia rada je, že by sme mali dýchať nosom. V pokoji pri pohybových aktivitách vykonávaných nízkou intenzitou je optimálna možnosť dýchať čisto nosom. Zároveň posudzujeme, či človek dokáže vydržať istý čas so zadržaným dychom – to takisto hovorí o kvalite dýchania. Pri športe sa potom ukáže, ako človek naozaj dýcha.

Keď niekto dýcha akoby do kľúčnej kosti alebo blízko kľúčnej kosti, snažíme sa ho posúvať nižšie, aby viac využíval bránicu.

Akú funkciu má pri dýchaní bránica?

Ak by nám nefungovala bránica, nemôžeme dýchať – je to hlavný dychový sval. Každý, kto dýcha, používa na dýchanie bránicu. Otázkou však je, či funguje tak, ako má: či sa sval rozvíja po celej ploche. Keď chcem dýchať správne, mal by som sa snažiť bránicu používať v celom jej rozsahu. Je teda dobré si bránicu uvedomiť; na to používam tzv. lokalizované dýchanie.

Čo je to lokalizované dýchanie?

Pri tomto cvičení sa snažíme nadýchnuť tesne pod hrudnú kosť a snažíme sa dychom vytláčať prsty smerom von. Potom ideme trošku nižšie smerom k pupku, potom do strán. Týmto cvičením chceme rozširovať hrudník do strán. Na záver sa snažíme dýchať do chrbta.

Ako ľudia spoznajú, že sa im bránica pri dýchaní nerozvíja tak, ako by mala?

Vtedy je dýchanie dominantne do jedného smeru. Najčastejšie to býva vidieť tak, že človek dýcha veľmi dopredu. Naším zámerom je, aby dych išiel rovnomerne do celej spodnej časti hrudného koša alebo do trupu.

Častým problémom, ako som spomínal, býva horné hrudné dýchanie niekde do okolia kľúčnej kosti, čo z dlhodobého hľadiska môže ovplyvniť napríklad aj zdravie chrbta, zlé dýchanie môže prispieť k bolesti krížov.

Koľko asi trvá, kým sa človek naučí optimálne dýchať?

Je to veľmi individuálne, keďže každý má trošku iné deficity. S niekým pracujeme aj na zadržiavaní dychu, aby sme menili biochémiu v krvi. Závisí to aj od toho, ako k tomu človek pristupuje; niekto ku mne príde na dychovú hodinu a myslí si, že to stačí a už to nemusí riešiť.

Dýchanie je však veľmi automatická činnosť, za zmenou zlozvyku treba ísť vedome. U niekoho sa zmeny dosahujú pomerne rýchlo – týždeň, dva, tri, mesiac –, ale niekto naozaj musí vedome pracovať rok, dva roky. Pri niekom je to aj práca na celý život, ak má napríklad štrukturálnu zmenu v dýchacích cestách.

Pomocou optimálneho dýchania totiž dokážeme meniť aj štruktúru tváre. Keď má niekto prepadnuté dýchacie cesty alebo nosové a prínosové dutiny, trvá mesiace až roky, kým sa dutiny trochu rozšíria vplyvom správneho dýchania.

Za zlým dýchaním môže byť aj zdravotný problém. Ako rozoznáte, či má niekto len problém s nesprávnym dýchaním, alebo ide o niečo závažnejšie, kde už by mal problém riešiť napríklad aj lekár?

Ja ako pohybový odborník do zdravotných problémov už nezasahujem. Na začiatku však človeku kladiem základné otázky: napríklad či ho často trápia ochorenia dýchacieho ústrojenstva, či sa rýchlo zadýcha, keď ide hore schodmi alebo vykonáva nejakú aktivitu nízkou intenzitou. Ďalej sa pýtam, či v noci chrápe. Tieto odpovede sú mi indíciou; potom začíname pracovať na dychovom stereotype.

Prečo je vlastne také dôležité, aby sme dýchali nosom a nie ústami?

Nos je náš prvý vstup do tela pre čiastočky, ktoré vdychujeme – teda rôzne patogény, vírusy, baktérie, prach, peľ; nos funguje ako prirodzený filter. Pomáha nám teda zbavovať sa nežiaducich látok, kým ústa takto nefungujú. Dýchať nosom je teda samo osebe benefit pre zdravie.

Viem si predstaviť, že v tomto období, keď je skoro každý chorý, si môže nejeden človek povedať, že má zapchatý nos a nevie dýchať nosom. Čo sa dá v takomto prípade robiť?

Poznáme techniky, ktorými vieme trochu pomôcť od upchatého nosa, a vieme trochu pretlačiť nos vedomou prácou a vrátiť mu jeho funkciu. Je mi jasné, že keď je človek chorý, možno veľmi nemá náladu venovať sa dychovým technikám, ale z praxe viem, že to veľmi pomáha.

Väčšinou to býva tak, že večer sa človeku stav cez nádchu zhorší. Dá sa teda napríklad cez deň dýchať striktne nosom. Keď to človek praktizuje, nos sa jednoducho uvoľní. Telo človeku nedovolí, aby sa zadusil. Na večer, keď idem spať, si pomôžem nosovými kvapkami.

Aké sú techniky, ktoré pomáhajú pri nádche?

Keď človek vydýchne, zapchá si nos a potom robí pohyby hlavou do strán, dopredu, dozadu a snaží sa čo najdlhšie vydržať bez dychu. Keď už nevládze, tak sa nadýchne pomaly cez nos. Zadržiavaním dychu vystavíme telo jemnému stresu, lebo je bez prístupu kyslíka. To znamená, že tak nevydrží večne. Po nadýchnutí sa nos trochu uvoľní.

Samozrejme, keď potom dýchame ďalej normálne, po chvíľke cítime, že nos sa znova upcháva. Vtedy treba túto techniku zopakovať. Z praktických skúseností viem, že to dokáže na istý čas pomôcť človeku mať nos aspoň trochu priechodný.

Teraz hovoríme o vedomom dýchaní cez nos počas dňa, z vlastnej skúsenosti však viem, že človek to môže cez deň ovládať, ale v noci už nie a môže začať dýchať ústami. Existujú nejaké techniky na odstránenie tohto nesprávneho stereotypu, nielen pri nádche, ale aj všeobecne?

Nie príliš obľúbená, ale najjednoduchšia technika je prelepiť si v noci ústa páskou či tejpom. Keď sa potom človek v noci zobudí na to, že nevie dýchať, je to indikátor, že by sa mal viac učiť dýchať nosom. Ďalšia vec je, že až 80 percent chrápania sa deje vtedy, keď má človek otvorené ústa. Otvorenie úst spôsobuje prepadnutie podnebia.

Horším prípadom je, keď človek na chvíľu zadržiava dych v spánku a je v spánkovom apnoe; v extrémnych prípadoch to môže trvať aj tri minúty. Človek je vtedy bez prístupu kyslíka, a keď sa to opakuje viackrát za noc, je to zlé pre okysličenie mozgu a tkanív; z dlhodobého hľadiska to môže významne narušiť zdravie. Chrápanie ako také zas významne znižuje kvalitu spánku.

Aj samotné dýchanie ústami znižuje kvalitu spánku, lebo strácame viac vody a ráno sme viac dehydrovaní, ústna dutina je v horšom stave, lebo vysušujeme baktérie, ktoré by sme v ústach mali normálne mať.

Koľko asi si človek musí tejpovať ústa, aby získal návyk na dýchanie nosom? 

Niekedy majú ľudia zmenšené nosové a prínosové dutiny, čiže kostné tkanivo, ktoré je v lebke, je adaptované na dýchanie ústami. V takomto prípade zmena štruktúry tváre, lebky či nosových a prínosových dutín trvá aj roky. Ale dá sa to. Vedecké články hovoria, že vplyvom dýchania nosom sa dá zväčšiť objem nosových a prínosových dutín. U iného človeka však stačia len týždne.

Vráťme sa ku chrápaniu. Pred nahrávaním ste mi hovorili, že aj keď je to zložitejšie, dá sa bojovať aj s tým, hoci vieme, že chrápanie môže byť prejavom vážnejších chorôb. Berme však do úvahy situáciu, že nejde o vážnu chorobu. Aké techniky naň teda poznáme?

Jedna z tých najradikálnejších a najlepšie účinných ciest je práve prelepenie si úst na noc. Môže ísť o obyčajnú pásku, ale napríklad aj o kineziologický tejp; existuje však aj páska, ktorá iba obopína ústnu dutinu – človek nemá vyslovene zalepené ústa. V takom prípade, ak veľmi chce, vie sa nadýchnuť aj ústami. Tá je presne určená na takéto problémy.

Ďalšou možnosťou je venovať sa dychovým technikám už počas dňa. Ak budem počas obdobia, keď som bdelý, zlepšovať dýchanie, tak mi to postupne pomôže aj pri spánku.

Je dôležité snažiť sa čo najviac dýchať nosom, spomaľovať frekvenciu dýchania a spraviť z toho automatickú činnosť. Čiže aj keď budem kráčať po schodoch, mal by som sa zamerať na to, aby som dýchal iba nosom. Keď utekám na zastávku na autobus, tak si pobehnem a potom sa to snažím predýchať len nosom.

Dôležitá je aj poloha pri spánku: ľudia, ktorí spia na chrbte, majú väčšiu tendenciu chrápať, lebo k prepadnutiu podnebia pomáha aj gravitácia. Ak človek spí na boku, lepšie sa mu dýcha nosom.

Všetko, o čom sa rozprávame, sa točí okolo toho, že treba dýchať nosom. Prečo teda vlastne máme mnohí návyk dýchať ústami?

Načriem trochu do histórie. Keď sme v minulosti začali potravu tepelne upravovať, zrazu bola mäkšia, čiže sme nepotrebovali toľko prežúvania, tým sa nám ako ľudstvu začala meniť štruktúra tváre a to nás doviedlo k tomu, že viac dýchame ústami.

Druhá vec, ktorá viac odráža dnešný životný štýl, je, že dýchanie ústami je stresová reakcia. Keď sme pod stresom (telesným, napríklad pri behu), lepšie sa nám dýcha ústami, lebo je to rýchlejší prístup ku kyslíku, rýchlejšie sa teda zbavujeme aj oxidu uhličitého, ktorý v tele máme.

Keď sme pod vplyvom stresu, po ktorom nenasleduje pohybová aktivita, máme tendenciu viac dýchať cez ústa. Ak niekto veľa rozpráva, tiež má problém dýchať nosom.

Všímam si ľudí, že keď sedia v pokoji napríklad niekde v reštaurácii, väčšinou dýchajú nosom. Problém nastáva, keď začnú vykonávať nejakú činnosť s nízkou intenzitou a začnú dýchať ústami. To by bolo na samostatnú tému, že populácia má dnes slabú trénovanosť. Toto považujem za dôležitý faktor: keď sa totiž pozriem na ľudí, ktorí športujú aspoň na nejakej úrovni, a vôbec to nemusí byť tá najvyššia, spravidla dýchajú kvalitnejšie než tí, ktorí žijú neaktívnym životom.

Za jeden z faktorov ste pomenovali stres. Často sa mu nevieme ubrániť, no možno aj z praxe mnohí poznáme, že stres sa dá zmierniť aj správnym dýchaním. Ako na to?

Dôležité je snažiť sa hneď začať dýchať pokojne. Jedna z reakcií organizmu na stres je zvýšenie frekvencie dýchania, čiže človek začína dýchať intenzívnejšie, zvýši sa mu srdcový tep, krvný tlak, niekedy to je sprevádzané zvýšením kortizolu a adrenalínu.

Nedokážem si však vedome znížiť hladinu kortizolu v krvi, ani adrenalín si neviem znížiť zamyslením. Pomyslením si neznížim ani tep. Jediná z činností, ktorú viem ovládať, je dýchanie. Je napojené na ten istý nervový systém ako všetko ostatné; keď teda prinesiem do dýchania jemnosť, tak ňou ovplyvním aj všetko ostatné.

Keď sa pozrieme na nádych a výdych oddelene, nádych je stimulujúca činnosť a výdych upokojujúca. Je dôležité sa teda sústrediť na dlhší výdych. Dobrá technika je sústrediť sa na to, aby nádych trval napríklad štyri sekundy a výdych šesť. Nemusím si to presne merať na hodinkách, stačí si to v mysli počítať.

Zaujímavou technikou je takzvaný fyziologický povzdych. Človek sa aj sám niekedy pristihne pri tom, že má nepravidelné dýchanie. Najprv sa naplno nadýchne cez nos a potom ešte kúsok akoby navyše sa nadýchne a potom uvoľňujúco vydýchne. Pri takomto niečom môže vydýchnuť aj ústami.

Táto technika sa ukazuje ako dobrý spôsob na rýchle upokojenie organizmu. Urobím to dvakrát, trikrát a už by som mal cítiť, že ma to aspoň trochu upokojí.

To znamená, že pri výdychu na rozdiel od nádychu môžeme používať aj ústa?

Áno, dýchanie nosom totiž má zdravotné benefity, ale pri výdychu sa nič nestane, ak je ústami. Pri cvičení to niekedy má výhody.

Prejdime k športovaniu. Snažila som sa chvíľu chodiť na jogu, asi všetci inštruktori povedali jednu vec – joga je dychové cvičenie. Aký máte na ňu názor vy, môže pomôcť?

Nechcem sa podrobne vyjadrovať k niečomu, čo sám nepraktizujem, ale z môjho pohľadu môže byť joga veľmi dobrým nástrojom na mentálny odpočinok a aj tréningovým nástrojom. Zároveň v niektorých prípadoch nemusí byť optimálnou voľbou, ak už má človek pohybové problémy. Joga zároveň úplne v niektorých ohľadoch netrénuje ľudské telo. Myslím to tak, že iba málo pozícií v joge korešponduje s prirodzeným ľudským pohybom, ako sú chôdza, beh, hádzanie nejakého predmetu, skákanie, zmena smeru.

Ak by sa vás teda váš klient opýtal, či je dobré, ak si raz do týždňa zájde na jogu, čo by ste mu povedali?

Aj áno, aj nie. Nechcel by som povedať, že to nie je ideálne. Môže to byť v poriadku, pokiaľ ľudia majú aj dostatok prirodzeného pohybu, aký som spomenul – chôdza, behanie. Vtedy to môže byť dobrý doplnok, ale pre človeka, ktorý dvanásť hodín denne sedí, z toho osem hodín v práci, dve hodiny v aute a potom dve hodiny doma pri jedení alebo pred televíziou, joga nemusí byť ideálna pohybová aktivita.

Prejdime teda na ideálne dýchanie pri iných športoch. Ako by malo vyzerať dobré dýchanie pri behu?

Pre rekreačného bežca, ktorý behá pre zdravie, môže byť dýchanie veľmi dobrou pomôckou, ako si zlepšiť výkonnosť aj zdravie. Keď bežím, aby som zlepšoval zdravie, nedáva mi veľký zmysel pritom dýchať ústami a snažiť sa prepumpovať čo najviac vzduchu cez pľúca.

Z praktických príkladov poviem, že pri aktivitách s nízkou intenzitou a možno aj so strednou intenzitou by sme mali čo najviac využívať dýchanie práve cez nos.

Ako som spomenul pri téme spánku, pri dýchaní ústami strácame viac vody. To isté platí pri behaní. Keď dýcham ústami, strácam o zhruba 40 percent viac vody, ako keď dýcham nosom. Nos má totiž v sebe chĺpky a sliznice, ktoré držia vlhkosť.

Ďalším benefitom dýchania nosom počas pohybových aktivít je stabilita trupu. Keď dýchame nosom, prirodzene nám nos tvorí odpor voči dýchaniu; to spôsobuje lepšiu aktivitu svalov trupu, keďže musíme pľúcami vyvinúť väčšiu svalovú aktivitu. To znamená zase ďalší jemný benefit k pohybovej aktivite. Benefitom je potom aj okysličenie organizmu. Keď dýcham ústami, nekladú mi taký odpor ako nos.

Keď dýcham iba nosom, prirodzene spomaľujem dýchanie. To znamená, že v praxi menej oxidu uhličitého vychádza z tela. Kým kyslík vdychujeme, oxid uhličitý vydychujeme. Ľudia si často myslia, že oxid uhličitý sa musíme snažiť vydychovať, aby bol čím skôr preč, lebo je to odpadový plyn. Nie je to však úplne pravda – ten plyn by tiež mal byť v krvi zastúpený v nejakom množstve, aby naše bunky mohli využívať kyslík, ktorý v krvi je.

Oxid uhličitý totiž oslabuje väzbu medzi červenými krvinkami a kyslíkom. Čiže keď ho vydýchame a nie je tam, väzba medzi krvou a kyslíkom je silnejšia a potom sa kyslík neuvoľňuje do pracujúcich svalov. Jednoducho povedané, som potom menej okysličený pri športe.

Rozumiem tomu teda správne, že ak pri behu zle dýcham, ochudobňujem sa o možnosť lepších výsledkov?

Áno. Oberám sa o potenciál, ktorý mám. Mnohým rekreačným bežcom radím, že sa majú snažiť čo najviac dýchať nosom. Oni mi najprv povedia, že to nedokážu. Ja im poviem, že teda majú znížiť intenzitu, a potom väčšinou povedia, že už to ide.

Nastáva tu spomenutý efekt oxidu uhličitého, o ktorom som hovoril. Keď ho v tele máme štandardne veľmi málo, lebo dýchame viac, ako treba, telo si akoby zvykne, a keď ho je potom trocha viac, už je zle. Práve oxid uhličitý je signálna molekula, ktorá nás informuje, že sa máme nadýchnuť – nie je to nedostatok kyslíku, ako si veľa ľudí myslí.

Prejdime na silový tréning. Ako by sme tam mali správne dýchať, aby sme z neho vyťažili maximum?

Silový tréning je špecifická forma tréningu. Pre telo má mnohé benefity a zároveň je výnimkou z pravidla o dýchaní čisto iba nosom. Pri silovom tréningu má trochu aj nútený výdych ústami veľký vplyv na výkon. Ak chceme, aby sme pri silovom tréningu dosahovali vyšší výkon, výdych do odporu pri pohybe má zmysel. Je lepšie to robiť cez ústa, lebo cez ústa dokážeme regulovať intenzitu. Perami vieme meniť prítok vzduchu, na základe toho sa vieme akoby oprieť do výdychu.

Čiže pri silovom tréningu má zmysel vydychovať ústami, keď je naším cieľom produkcia sily. Pokiaľ však necvičíme s hmotnosťami, ktoré sa približujú nášmu maximu, vidím veľký priestor na to, aby sme dýchali iba nosom.

Keď za vami prídu klienti, k akému dýchaniu počas silového tréningu ich vediete?

Snažím sa ľuďom na začiatku trochu viac hovoriť, ako majú dýchať. Človeku väčšinou trošku pomáha v kontrole tela, keď do vnímania pohybu pripojí dych. V nejakej fáze tréningu sa však snažím odpojiť dýchanie od pohybu – teda aby človek dýchal nezávisle od pohybu. Je to preto, aby si nezvykol, že keď potrebujem zdvihnúť napríklad stôl, tak to môžem spraviť iba s výdychom. V bežnom živote človek, ktorý vykonáva telesnú prácu, nerozmýšľa nad tým, že teraz ide niečo zdvihnúť s výdychom. Snažím sa docieliť aj u bežných ľudí, aby na to nemuseli myslieť pri každej činnosti.

Povedzme si praktický príklad pre rekreačných športovcov: ako by som mala dýchať napríklad pri mŕtvom ťahu?

Predpokladajme, že ho vykonávame zo zeme; vtedy treba prísť k činke a dobre si nastaviť chrbát. Keď sme v tejto pozícii, chceme vykonať maximálny nádych, optimálne nosom, čiže naplniť trup vzduchom, a teda do toho zapojiť svaly stredu tela. Chceme tým vytvoriť boj medzi vzduchom, ktorý do trupu tlačíme svalmi, a svalmi, ktoré chceme stlačiť. Vtedy by sme mali vykonať pohyb. Benefitom je vykonať to so zadržaným dychom alebo to vykonať spolu s výdychom. Takže keď začínam zdvíhať hmotnosť, mám vydychovať, prípadne zadržať dych povedzme do polovice, a na konci vydýchnuť.

Je však rozdiel v tom, či je mŕtvy ťah iba jeden cvik v rámci tréningu alebo sa snažím o svoj rekord. Keď mám naložených 40 kilogramov a robím to ako cvičenie s dvadsiatimi opakovaniami, nemusím do takej miery kontrolovať dýchanie. Benefitom je zamerať sa na dýchanie nosom a vedome narábať so svalmi, ktoré majú za úlohu stabilizovať trup a vykonávať daný pohyb.

V jednom rozhovore ste hovorili, že keď robíte dychové cvičenia s klientmi, často vám hovoria, že sú hneď unavení, a sú z toho frustrovaní, lebo nechcú byť unavení – nemajú na to čas. V tejto súvislosti ste dodali, že ak nám po pár minútach oddychu už padajú oči, tak sa nám telo niečo snaží naznačiť. Rada by som rozvinula túto myšlienku. Čo to teda znamená? Akú úlohu v tom celom hrá náš dych?

Dych je v tomto len nenápadným nástrojom. Poviem príklad z praxe: človek by sa mal na začiatku tréningu upokojiť, aby sme resetovali nervovú sústavu a pripravili telo na ďalší stres, ktorý bude dostávať.

Máme dva režimy nervovej sústavy – sympatikus a parasympatikus. Sympatikus je boj alebo útek, čiže akcia. Parasympatikus je, naopak, trávenie a odpočinok.

Keď sme veľa v sympatickom, teda stresovom režime, pália sa energetické zdroje; hormonálna sústava ide, jednoducho povedané, naplno. Keď sa človek na chvíľočku upokojí, parasympatikus hneď dáva informáciu: musíš si pospať, mal by si si oddýchnuť, si z dlhodobého hľadiska unavený.

Mnohí nežijeme úplne normálne životy z hľadiska životosprávy a nastavenia denného režimu, preto sa mnohým toto deje často.

Keď prídu takto na tréning, tak im poviem, nech si na päť či sedem minút oddýchnu, a organizmus sa im začne znova stimulovať. Človek si potom užije tréning s mysľou, ktorá nie je zaťažená bežným stresom.

Vrátim sa teda na začiatok k vašej otázke, čo nám hovorí únava už po krátkom oddychu. Takáto únava je komunikáciou nášho tela, že by si malo možno viac vedome a cielene oddýchnuť. Odpočinkom nemyslím iba to, že budeme ležať na dovolenke – myslím aj odpočinok počas práce. Vďaka dychu sa viem upokojiť aj pri práci. Dych je nástroj, ktorý nám vie do veľkej miery pomôcť zlepšiť vnímanie reality. Myslím to tak, aby sme nevnímali realitu prehnane z hľadiska stresovej reakcie, ktorá môže prísť.

Keď mi napríklad príde nejaký nepríjemný e-mail a pozriem sa na to primitívnym mozgom, tak e-mail ma nemôže ohroziť na živote, nemal by mi spôsobovať žiadny stres.

Keď to je informácia, ktorá sa ma nejakým spôsobom dotýka a naruší mi rovnováhu, automaticky reagujem stresovo, no a problém je, keď k stresovej reakcii nie je pridelená žiadna pohybová aktivita. Keď je stres dlhodobý, chronický a my ho neriešime, buď upokojením organizmu, alebo pohybovou aktivitou, tak to môže mať z dlhodobého hľadiska aj presah k zdravotným problémom.