Sociálna psychologička o našom vnímaní vojny v Gaze: Nevieme byť neutrálni, lepšie sa nám žije, ak vieme, koho treba potrestať

Vojna v Gaze je dlhý a veľmi zložitý konflikt, ktorý sa nedá len tak ľahko pochopiť. No aj napriek tomu sú nálady v spoločnosti vybičované. Časť stojí pevne na strane Palestíny a hrôzy 7. októbra v izraelských kibucoch považuje za niečo, o čo si Izrael koledoval.

Prečo si v takomto vzdialenom konflikte selektívne vyberáme, kto si zaslúži našu podporu a ľútosť? Prečo nás nezaujímavú krvavé konflikty v Afrike, ale ten na Blízkom východe áno? „Náš zmysel pre morálku nám neumožňuje byť neutrálny a povedať si, že tento konflikt nie je jednoduchý,“ hovorí sociálna psychologička a riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV Barbara Lášticová.

Rozprávame sa o tom:

• ako si ľudia vyberajú, na čej strane sú v konflikte, ktorý im je vzdialený, a prečo je ťažké zostať neutrálny;
• aké mentálne skratky používame na vybratie strany a či úlohu zohráva aj v spoločnosti zakorenený antisemitizmus;
• prečo vojnu Izraela a Hamasu ľudia vnímajú čierno-bielo a či je spoločnosť veľmi polarizovaná;
• prečo sú hlavne mladí ľudia silne propalestínski;
• ako o konflikte komunikovať a či sa dá polarizácia zredukovať.

Na Blízkom východe prebieha vojna, pričom pre nás ide o vzdialený a často aj nie veľmi zrozumiteľný konflikt. Aj napriek tomu sú emócie v spoločnosti veľmi polarizované. Objavujú sa silné propalestínske aj proizraelské postoje. Prečo sa ľudia snažia mať vyhranený názor, hoci nie sú súčasťou konfliktu a možno mu ani až tak nerozumejú?

Je to iné ako reagovať na konflikt, ktorého sme súčasťou. O tom psychológia vie veľa. Podľa teórie sociálnej identity máme tendenciu identifikovať sa s vlastnou skupinou a potom uprednostňovať našu vlastnú skupinu pred ostatnými, a to napríklad aj za cenu, že naša vlastná skupina uprednostňovaním stratí. Nejde nám o absolútny zisk pre nás, ale o maximalizovanie rozdielu medzi nami a tými druhými v ich neprospech, pričom niekedy je to aj na úkor nášho vlastného prospechu. Ľudia majú tendenciu vykresľovať svojho nepriateľa podľa svojich predstáv. Pripisovať mu zlé úmysly a všetky jeho zlyhania vysvetľovať cez zlé vlastnosti celej skupiny, ktorú vylučujeme z nášho morálneho rámca.

Ale keď sme v konflikte treťou stranou a viac-menej ho len pozorujeme, tak je to celé oveľa komplikovanejšie. Môžeme ho pozorovať rôznymi spôsobmi, a to napríklad v rovine spojencov jednej alebo druhej strany. Aktívne sa postavíme na stranu jednej skupiny v konflikte, ktorú si vyberieme možno na základe spoločnej identity, možno sympatie alebo niečoho iného. Môžeme byť tiež v pozícii prizerajúceho sa, takzvaného bystandera, teda pozorovateľa, ktorý je vonku a nevkladá sa do konfliktu emocionálne, kognitívne a možno ani behaviorálne. Posledné týždne, odkedy vypukla vojna na Blízkom východe, sa zdá, že prizerajúcich je ako akoby menej a že ľudia sa snažia vybrať si stranu a postaviť sa na ňu.

Prečo? Viacerí experti na Blízky východ mi hovorili, že človek, ktorý sa tomu odborne nevenuje a neprecestoval tieto oblasti, tomu nemá šancu dobre rozumieť. 

Áno, konflikt je komplexný a v takejto situácii sa snažíme použiť stratégie, ktoré nám umožňujú zjednodušovať komplexnosť, a teda ju napríklad redukujeme pripisovaním jednoznačného statusu obete a jednoznačného statusu páchateľa. Niekedy je nám nepríjemné si povedať, že vlastne nevieme, pretože potom možno nie sme vnímaní ako dosť vzdelaní, kritickí, odvážni alebo „správni“ členovia vlastnej skupiny.

Podľa čoho si ľudia vyberajú stranu?

Závisí to od toho, s kým sa identifikujeme. Ak ľudia majú napríklad dobrého kamaráta alebo kolegu z Izraela, tak majú skôr tendenciu stavať sa na stranu Izraela, lebo sa identifikujú s tými svojimi známymi, cez ktorých sa snažia konflikt uchopiť. Tieto identity slúžia ako heuristika alebo taká kognitívna skratka, že nevieme presne, čo sa tam deje, tak sa spoľahneme na svoju identitu, ktorá nám „našepká“, na čej strane máme byť.

Napríklad Američania majú vo všeobecnosti podľa výskumov tendenciu podporovať Izrael, lebo Spojené štáty dlhodobo stáli na strane Izraela. Veľmi to súvisí aj s našimi identitami. Ako aj s tým, aká široká je skupina, ktorej súčasťou sa cítime, a čo si tá skupina myslí, že by sme si my mali myslieť alebo robiť. Na základe nej sa potom môžeme rozhodnúť, ako budeme zmýšľať v neprehľadnej situácii, a prikloníme sa na jednu alebo druhú stranu.

Zdá sa mi, že ľudia tento konflikt vnímajú príliš čierno-bielo a spoločnosť je veľmi polarizovaná.

Morálni psychológovia, ktorí skúmajú etiku aj v prípade riešenia konfliktov, hovoria, že v prípade takýchto krvavých, brutálnych konfliktov, kde vidíme veľa civilných obetí, majú ľudia tendenciu vnímať veci čierno-bielo. Náš zmysel pre morálku nám neumožňuje byť neutrálny a povedať si, že tento konflikt nie je jednoduchý. Ľudia nedokážu v silno vyhrotených konfliktoch, v ktorých je veľa obetí a kde sa dejú nemorálne akty, násilie na civilistoch, deťoch, ženách, starých ľuďoch, zaujať neutrálny pohľad. Ich morálne usudzovanie ich núti zaujať nejakú stranu. A potom majú tendenciu to naozaj čierno-bielo polarizovať a jednu stranu označiť za jasnú obeť, druhú za jasného páchateľa. Naša morálna myseľ to robí preto, aby sme to dokázali spracovať a urobiť si v tom poriadok.

Súhlasíte s tým, že spoločnosť je veľmi polarizovaná?

Bol covid, potom vojna na Ukrajine, teraz toto. Ľudia akoby už boli v nejakom móde vyhraňovania sa, jednoznačných stanovísk, ale zároveň obrovskej neistoty, ktorú cez zaujatie jednoznačných pozícií aspoň trochu redukujú. Lepšie sa nám žije, ak máme pravdu, ak sme morálne v práve, ak vieme, koho treba potrestať. Akoby sme sa dostali do situácie, že človek musí mať na všetko vyhranený názor.

Spoločnosť je taká polarizovaná, že už nie je v poriadku byť len tak niekde v strede. Podľa mňa nás k tomu značne tlačia sociálne siete a sociálne bubliny, v ktorých tam žijeme a ktoré tak trochu vytvárajú našu identitu. Je ťažké sa zrazu vyhraniť voči nejakej bubline. Okrem toho ľudia nemajú radi nejednoznačnosť. Vedia ju tolerovať do značnej miery, vieme žiť aj s protichodnými kogníciami, aj s protichodnými emóciami, keď si ich racionalizujeme, ale je pre nás jednoduchšie žiť v jednoznačnosti a v rovnováhe. A tak sa vyhraňujeme, ak sa vyhraňuje skupina, s ktorou sa identifikujeme. Napríklad taký študent si pomyslí, že nie je dosť dobrý a nemá „dobrú“ identitu, ak nejde s ostatnými až na koniec názorovej polarizácie.

Dajú sa opísať ľudia, ktorí majú tendenciu podporovať Palestínu alebo Izrael?

Morálni psychológovia tvrdia, že to závisí od toho, aké zastávame morálne hodnoty a princípy. Konzervatívnejší ľudia majú tendenciu podporovať zachovanie status quo, zmýšľať viac pravicovo a byť menej otvorení zmenám. Pre svoje morálne nastavenie inklinujú k zachovaniu statusovej hierarchie, rešpektovaniu existujúcich noriem a pravidiel. Majú tendenciu podporovať skôr Izrael, vnímať ho ako obeť a Palestínčanov zase ako páchateľov. Ľudia s progresívnejším a ľavicovým pohľadom na svet sú vo všeobecnosti otvorenejší voči novým skúsenostiam a nevidia veci nevyhnutne čierno-bielo, majú väčšiu toleranciu voči nejednoznačnosti. Zrejme však skôr budú podporovať Palestínu. Vnímajú ju ako slabšiu a tú, proti ktorej je dlhodobo páchaná neprávosť, a preto je morálne postaviť sa na jej stranu a obranu.

Všimla som si, že mladí ľudia a študenti majú tendenciu byť silno propalestínski. Čo ich k tomu vedie?

Myslím si, že to súvisí aj s pocitom relatívnej moci. Jednak keď sme boli malí, učili nás, aby sme sa postavili na stranu slabšieho. A jednak mladí ešte len začínajú, musia si budovať svoj status a často sú v pozícii tých slabších, ktorí sa cítia nevypočutí a prehliadaní. Možno preto majú tendenciu sa identifikovať s tým, koho vnímajú ako obeť alebo ako slabšieho, pretože ten potrebuje ich sympatiu a empatiu. Nemám na to dáta, ale vychádza mi to tak, že z hľadiska vývinu identity a morálneho „ja“ majú pocit, že sa musia nejako definovať aj tým, že sa postavia na „správnu“ stranu, teda na obranu tých slabších. Možno je to pre nich nástroj, ako podporou iného slabého posilnia aj svoje postavenie a dajú svojej existencii zmysel. Chcú byť počutí. A tiež vidia na sociálnych sieťach, že ďalšie milióny mladých ľudí sa postavili na rovnakú stranu, tak sa cítia ako súčasť niečoho veľkého, čo dáva väčší zmysel.

Pocit, že nás je viac s rovnakým názorom, nás utvrdzuje v tom, že ten názor je správny, však? Vedie to k ešte väčšej polarizácii?

Áno, ľudia s nejakým názorom, ktorí prichádzajú do diskusie v malej skupine, ktorá nie je správne vedená a v ktorej nie je možné, aby si v nej všetci vysvetlili vyjasňujúce stanoviská, z nej odchádzajú s ešte extrémnejšími názormi, než s akými tam prišli. Neprepájajú sa cez vyjasňovanie stanovísk, ale sa od seba ešte viac vzďaľujú. Mám dojem, že sociálne siete túto názorovú polarizáciu podporujú.

Sú si aj samotné strany konfliktu vedomé toho, že my ostatní si vyberáme strany, a dokážu s tým pracovať?

Začnime tým, že existuje takzvaný collective victimhood, teda vnímanie kolektívneho statusu obete, na čo slovenčina nemá zatiaľ adekvátny termín. Znamená to, že každá zo skupín v konflikte má pocit, že je  skutočnou obeťou, a majú posvätný status obete, pretože iba na nich bolo páchané zlo. Aj keď na tých druhých sa možno spáchalo niečo zlé z našej strany, ale to nebolo až také zlé, to si racionalizujeme ako správne. No a v takýchto konfliktoch, ako je ten medzi Izraelom a Palestínou, môžeme hovoriť aj o fenoméne competitive victimhood, teda o súperení o status obete, teda že kto má väčší nárok byť obeťou v konflikte, ktorý je dlhý, komplexný a nejasný. Toto vplýva nielen na strany aktérov konfliktu, ale aj na pozorovateľov, ktorými sme my ostatní. V súťažení o status obete si vyberieme toho, komu bolo podľa našej skupiny viac ublížené, a budeme s ním súcitiť a ochraňovať ich. Máme tendenciu súcitiť s tými, ktorým je ubližované, a tými druhými opovrhujeme alebo ich nenávidíme.

Nemôže byť zdrojom propalestínskych nálad aj to, že sme sa nevyrovnali s našou minulosťou a antisemitizmom Slovenského štátu?

Latentný antisemitizmus je tiež heuristika alebo mentálna skratka. Napríklad heuristika reprezentatívnosti znamená, že keď vidím muža v bielom plášti s fonendoskopom, tak si poviem, že to je lekár. Lenže on môže byť herec zo seriálu Nemocnica, ktorý si odbehol zafajčiť. Heuristiky nám umožňujú rýchlo rozlúsknuť nejaký komplikovaný oriešok a používame ich najmä v situáciách, ktoré sú nejednoznačné alebo v ktorých sme pod tlakom. A ako heuristiky fungujú aj naše identity, či už hodnotové, alebo založené na príslušnosti ku konkrétnej skupine, o tom sme už hovorili, ale fungujú takto aj predsudky a stereotypy, ktoré máme voči rôznym skupinám ľudí, napríklad voči židom.

Moslimov na Slovensku veľa nemáme, ale takisto máme voči nim nejaké predsudky, lebo sme už niekde počuli, že nám tu nedajbože postavia mešity. Ale antisemitizmus, ten je hlboko zakorenený v európskych spoločnostiach a stále sa s ním viac či menej latentne pracuje. Pozrite sa napríklad na celú antisorosovskú rétoriku Viktora Orbána alebo Roberta Fica. Sú tu pesničky a vtipy o židoch.

Antisemitizmus je u nás zakorenený a podľa mňa funguje ako heuristika a pomáha nám zaujať pozíciu, pretože židia sa podľa týchto rozšírených stereotypných či dokonca konšpiračných presvedčení sprisahali a vždy mali peniaze, chcú nadvládu a neviem čo ešte. Latentný antisemitizmus nám pomáha rozlúsknuť, kto je dobrý a kto zlý, a zase sa vraciam k morálke, lebo potrebujeme rozprávku, kde je jasné, kto je drak a kto je princezná. To však neznamená, že prostredníctvom stereotypného uvažovania sa dopátrame pravdy.

Môžeme nejako túto polarizáciu zmenšiť?

Jedna cesta, ako prekonať to binárne rozdelenie na odporcov a prívržencov jedných alebo druhých, vedie cez prerámcovanie celého konfliktu cez spoločnú identitu. Ak sa to bude rámcovať jednoducho cez „ľudstvo“ a nie cez optiku dvoch súperiacich skupín s rozličnými identitami, a teda ako nešťastie, ktorým sú postihnutí ľudia – civilisti na oboch stranách. To môže trochu obrúsiť hrany a viesť aj k súcitu a empatii cez identifikáciu s ľudstvom, nie nevyhnutne s jednou z bojujúcich strán. Samozrejme, ak niekoho v konflikte dehumanizujeme, potom táto stratégia nefunguje.

Cítia sa aj židia a Palestínčania žijúci v Európe alebo USA ohrození, keď vidia, aká polarizovaná je naša spoločnosť?

Áno, zachytila som, že ľudia, ktorí sa hlásia k židovstvu, sa báli, lebo majú v kultúrnej kolektívnej pamäti, že toto je predzvesť pogromu. Rovnako Palestínčania majú kolektívnu traumu. A k tomu musíme pridať polarizáciu v našej spoločnosti. Židia a Palestínčania sa tu môžu cítiť ohrození, lebo ľudia s nimi konflikt riešia, a hoci ich neobviňujú priamo, dávajú najavo svoje silné protiizraelské alebo protipalestínske názory. Napríklad v liberálnych prostrediach západných univerzít mali študenti, ktorí sa identifikovali so židovstvom, strach, lebo iní sa voči nim vyhraňovali, ako keby títo študenti reprezentovali štát Izrael. My sa totiž voči nejakej skupine vyhraníme a potom každý človek, ktorý je aspoň čiastočne členom tejto skupiny, sa stáva jej prototypom. Vypúšťame naňho svoj hnev, lebo nevieme, čo iné môžeme v tej situácii robiť, a máme pocit, že by sme mali zaujať nejaký postoj, keď už to celé nedokážeme ovplyvniť a vyriešiť. Tak si aspoň redukujeme vlastnú neistotu.

Len preto, lebo sú Židia alebo Palestínčania, si nemôžu byť istí už ani svojimi vlastnými sociálnymi skupinami v zmysle priateľstiev. Zrazu aj v intímnych alebo partnerských vzťahoch sú tlačení do toho, aby sa bránili alebo zaujali pozíciu. Nie je to veľmi zdravé a píšu o tom aj psychoterapeuti, ktorí tento konflikt komentujú, že hnev je síce veľmi adaptívna stratégia, pretože nás mobilizuje, ale v tejto situácii, nech sme nahnevaní na ktorúkoľvek stranu, nám hnev bráni prežívať súcit a empatiu a vnímať situáciu v celej jej komplexnosti. Terapeuti preto varujú, aby si ľudia nevyberali stranu a pokúsili sa radšej z toho konfliktu vystúpiť, pozrieť sa naň akoby zvonku a premýšľať nad tým, čo ľudia na oboch stranách prežívajú.

Prečo iný konflikt alebo utrpenie vo svete nevyvoláva takúto polarizáciu? Môže to byť spôsobené tým, že médiá o tejto vojne veľa píšu, zatiaľ čo o konfliktoch v Afrike sa len občas zmienia?

Čo my vlastne vieme o vojnách v Afrike? Dohromady nič. Voči vojne v Sýrii a iným sme už dávno otupeli. Možno je tento konflikt pre nás zaujímavý aj preto, lebo Izrael je kultúrne považovaný za súčasť Západu. Židovská kultúra definovala aj tú našu, roky žili s nami a sú inherentnou súčasťou európskej aj americkej kultúry. Možno si v dôsledku toho myslíme, že sa nás tento konflikt týka viac. Možno si myslíme, že o židoch sme veľa počuli, poznáme príbeh, ako ich národ hľadal zasľúbenú zem, a myslíme si, že preto tento konflikt poznáme tiež. Vnímame ho už roky latentne, pamätáme si Jásira Arafata, za socializmu sa o tom tiež veľa hovorilo. Možno preto máme pocit, že mu dávno rozumieme a máme právo o ňom hovoriť. A, samozrejme, v škole sme sa učili o holokauste. No niekde v Afrike možno ani nevieme, kde tá krajina je, kto sa tam s kým bije a z čoho ten konflikt pramení.

Ako máme komunikovať s ľuďmi, ktorí sa nás snažia presvedčiť, že majú pravdu? Napríklad aj nám novinárom čitatelia píšu a kritizujú nás, že sme proizraelskí, iní nás kritizujú, že si nevšímame utrpenie Izraelčanov, posielajú nám svoje „zistenia“ a „dôkazy“.

Psychológovia hovoria, že v prvom rade sa pozrite na to, aký jazyk používate. Skúste z neho odstrániť emócie a hovorte čo najviac neutrálne. Najprv to predýchajte, až potom niečo povedzte. Ako v každej konfliktnej situácii, uznajte pozíciu toho druhého, že má právo na svoj názor, ale ja si myslím niečo iné a mám na to takéto dôvody. Mám fakty, ale rozumiem, že ste nahnevaní. Jediné, čo môžete urobiť, je uznať tomu človeku jeho emóciu, ale povedať mu, že máte k dipozícii fakty, a opýtať sa, či ich nechce zvážiť. Môžete pracovať s empatiou ľudí a upozorniť ich na to, že trpia obidve strany. Ale inak s tým, žiaľ, asi veľa nenarobíte.