Denník N

Príbehy kyberšikany, ktoré sa udiali na slovenských školách

Koláž - N
Koláž – N

Cez rozhovory s učiteľmi i so žiakmi sme zmapovali viacero príbehov, ktoré dosiaľ neboli medializované. Ponúkame k nim aj tipy, čo v týchto situáciách robiť.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Kybernetická šikana často prebieha na digitálnych platformách, ktoré mnohí rodičia či učitelia buď nepoznajú, alebo im nevenujú dostatočnú pozornosť.

V tomto článku si všímame konkrétne:

  1. whatsappové skupiny;
  2. anonymné „priznania“;
  3. aplikácie typu Slido;
  4. vydieranie cez sexuálny obsah;
  5. online hry.

Ku každému typu kyberšikany sme pridali aj odporúčanie odborníkov, čo v danej situácii môže rodič či učiteľ robiť.

Na konci článku uverejňujeme aj užitočné odkazy na organizácie či internetové stránky, ktoré sa tejto téme venujú.

1. Whatsappové skupiny

Trieda si založí skupinu v chatovacej aplikácii WhatsApp, aby si tu žiaci vymieňali zadania úloh či informácie o dianí na škole. Skupinu však niektorí začnú zneužívať na zosmiešňovanie spolužiakov. Denník N pred časom opisoval príbeh z jednej bratislavskej základnej školy, kde dokonca deväťročné deti zosmiešňovali v takejto skupine tých, ktorí v nej neboli.

„Niektoré komentáre boli mimoriadne kruté. O dievčine, ktorá bola cudzinka, žiaci písali, že smrdí. Ďalšej sa vysmievali, že je chudobná,“ hovoril učiteľ a vychovávateľ Matej, ktorý na tento problém narazil.

Jedna z obetí dostala panický záchvat, keď si tieto správy o sebe neskôr čítala. Podľa učiteľa boli z celej situácie najviac prekvapení rodičia – nenapadlo im, že by deti na prvom stupni boli takýchto krutostí schopné.

Iným prípadom môže byť cielená ignorancia. Ivana nám opisovala skúsenosť svojej dcéry, žiačky základnej školy, ktorú si spolužiaci vo whatsappovej skupine zámerne nevšímali, a to ani vtedy, keď ich prosila o poznámky z hodín, ktoré vymeškala.

„Keď sa niečo spýtala, nedostala odpoveď, ostatní pritom medzi sebou intenzívne komunikovali. Dcéra mala nakoniec ešte problémy s učiteľmi, ktorí jej neverili, že si poznámky nedokázala zaopatriť,“ hovorí Ivana.

A potom je tu ešte jeden možný problém – zahlcovanie. Podľa psychologičky Márie Tóthovej Šimčákovej niektorí žiaci píšu do skupiny čokoľvek, čo im napadne. Ďalší sa potom pridávajú už len preto, aby nezostali pozadu. „Za jedno poobedie sa objaví v tej skupine aj tristo správ. Dieťa potom nerobí nič iné, len si tie správy číta,“ vysvetľuje psychologička.

Odporúčania:

Psychologička Mária Tóthová Šimčáková hovorí, že už pred založením skupiny je dôležité dohodnúť si pravidlá: kto ju bude administrovať a aký obsah sa v nej bude alebo nebude rozoberať. Odporúča aj to, aby sa administrátori striedali. Jeden žiak by nemal disponovať neobmedzenou mocou nad prijímaním alebo vylučovaním jednotlivých žiakov.

Podľa psychologičky je dôležité aj to, aby dianiu v chatovacej skupine venovali pozornosť rodičia. A pokiaľ vidia, že sa diskusia zvrháva do vulgarizmov alebo zosmiešňovania konkrétnych žiakov, mali by zasiahnuť. „Niekedy pomáha už to, keď rodič dá najavo, že aj on si tú komunikáciu číta. Ostatné deti vtedy pochopia, že už to nie je len medzi nimi,“ dodáva psychologička.

2. Anonymné „priznania“

Denník N narazil na niekoľko anonymných účtov na sociálnych sieťach, ktoré sa tvária, že zverejňujú „priznania“ ľudí z danej obce či školy. Vo výsledku však ich administrátor zverejňuje aj osobné útoky jedného žiaka voči iným. Príspevky obsahujú ich krstné mená či iné typy údajov, podľa ktorých môžu byť ľahko identifikovaní.

„B*** je tlstá krava, ale tvári sa ako modelka.“ „R*** vy**be S** a potom ju pošle do p***.“ Toto sú konkrétne správy, ktoré zverejňuje na Instagrame účet s názvom „Priznania“ z istej obce v Žilinskom kraji.

Nie je zďaleka jediný svojho druhu. Narazili sme aj na ďalšie instagramové stránky, ktoré majú desiatky až stovky sledovateľov. Objavujú sa v nich anonymné správy na adresu konkrétnych žiakov, ale aj pedagógov či kuchárok.

Odporúčania:

Jozef Halcin z odboru prevencie kriminality ministerstva vnútra odporúča nepodceňovať žiadny prejav, ktorý môže na dieťa pôsobiť obťažujúco až výsmešne. Prvým krokom môže byť kontaktovanie admina a slušná žiadosť o to, aby podobné správy zmazal.

Ako ďalší krok odporúča zvážiť podanie trestného oznámenie. Dôležité však je, aby obeť mala k dispozícii aj dôkazový materiál – elektronickú adresu danej stránky, screenshoty správ či záznam vzájomnej komunikácie.

„Pri kyberšikane môže ísť o naplnenie skutkovej podstaty viacerých trestných činov, napríklad ohováranie, nebezpečné vyhrážanie či prenasledovanie. Osobitne tento postup odporúčam, ak ide o zraniteľnú skupinu, ako sú napríklad mladiství,“ hovorí Halcin.

Šikanovaní žiaci, ich rodičia či učitelia sa podľa Halcina môžu obrátiť aj na informačné kancelárie pre obete trestných činov, ktoré pôsobia v rámci klientskeho centra v každom krajskom meste.

V prípade, že ide o regulovanú sieť, ako sú Instagram, Facebook či TikTok, je možné nahlásiť ich pracovníkom problematický obsah. Odborník na sociálne siete Jakub Goda odporúča využiť kolónku „nahlásiť nelegálny obsah“. A v rámci nej použiť napríklad možnosť „ohováranie“ (defamation). Takéto podnety berú ich prevádzkovatelia vážnejšie.

„Nové európske pravidlá vytvárajú väčší tlak na digitálne platformy, aby odstraňovali obsah, ktorý je v členskej krajine nelegálny. V opačnom prípade môžu riskovať sankcie,“ vysvetľuje Goda.

Istou nevýhodou je, že takýto podnet musí byť konkrétny: sťažovateľ musí v internetovom formulári vyplniť, prečo daný príspevok považuje za nelegálny.

Sociálne siete viac pozornosti venujú príspevkom, ktoré sťažovateľ označí za nelegálne.

Ďalšou možnosťou je podnet na Radu pre mediálne služby. Jej pracovníci priamo komunikujú so zástupcami sociálnych sietí a môžu ich tiež upozorniť na nelegálny obsah.

V prípade, že sa príspevok javí z pohľadu zákona v poriadku, rada nemá možnosť zasiahnuť. Môže však na sociálne siete tlačiť aspoň v tom, aby sa tejto téme viac venovala. Vedúci analytického oddelenia Stanislav Matějka preto odporúča využívať aj podnety na Radu pre mediálne služby.

„Máme napríklad právomoc vykonávať aj výskum na tému kybersikany. Jeho výsledky potom využívame na vytváranie väčšieho tlaku na poskytovateľov sociálnych sietí,“ dodáva Matějka.

3. Šikana cez Slido

K tejto udalosti došlo v menšom meste. Žiaci z viacerých škôl dostali pozvánku do miestneho divadla na besedy s odborníkmi o internetových hrozbách. Organizátori im dali možnosť pýtať sa anonymné otázky cez službu Slido. Viacerí to využili na to, aby písali vulgarizmy, ktoré v reálnom čase mohli vidieť všetci prítomní.

Vrcholom bolo, keď niektorí žiaci názorne ukázali, čo je kyberšikana. Na adresu konkrétnej spolužiačky napísali do aplikácie Slido posmešky o jej vzhľade. Štrnásťročná dievčina sa rozplakala a predčasne opustila sálu.

Riaditeľ jednej zo zúčastnených škôl dal zastaviť program, vyšiel na pódium a prehovoril smerom k žiakom.

Vyzval agresorov, aby boli takí odvážni, postavili sa a povedali pred celým publikom to, čo cez anonymné správy písali o spolužiačke. Nikto z nich sa podľa očakávania nepriznal. Riaditeľ ich následne upozornil, že celý prípad budú ďalej prešetrovať.

Pravdepodobne však aj agresori zrazu pocítili stres z toho, že môžu byť odhalení.

Odporúčania

Podľa psychologičky Tóthovej Šimčákovej bola reakcia riaditeľa správna. V takýchto prípadoch je namieste vyzvať agresorov na otvorený dialóg, odhaliť ich, vyvodiť z ich správania dôsledky a tie aj zverejniť. „Vtedy sa aj ostatným jasne vyšle signál, že kto chce mať poznámky na adresu iných, môže niesť za svoje slová následky,“ vysvetľuje.

Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v tomto kontexte pripomína, že pedagógovia by mali pamätať na možné zneužitie aplikácií, ktoré používajú v rámci výuky, ako je aj Slido. „Je dôležité, aby sledovali obsah a mali ujasnené, ako a kedy zasiahnuť,“ hovorí Smiková.

Slido ponúka aj službu moderovania otázok – zverejnené budú len tie, ktoré moderátor schváli.

4. Vydieranie cez sexuálny obsah

Nasledujúce dva prípady sa tiež odohrali na slovenských školách. Aktérom prvého bol deviatak, ktorý pod falošným profilom a falošnou fotografiou kontaktoval trinásťročnú žiačku svojej školy. Vydával sa za atraktívneho mladíka z cudziny a postupne vylákal od dievčaťa nahé fotky. Tie potom poslal niekoľkým spolužiakom a žiačke sa začal vyhrážať tým, že ich zverejní aj na internete.

Prípad odhalil učiteľ, ktorý si na žiačke všimol zmeny správania. To je vo všeobecnosti najčastejší signál, že dieťa môže byť šikanované. „Odkedy som ju učil, vždy bola živá a aktívna. Naraz však začala pôsobiť utiahnuto,“ hovorí učiteľ.

Žiačka mu o tomto prípade povedala pod podmienkou, že o tom nepovie rodičom.

Aká bola jeho reakcia?

Učiteľ následne absolvoval s deviatakom súkromný rozhovor. Vysvetlil mu, že jeho počin by polícia mohla hodnotiť ako prechovávanie a šírenie detskej pornografie. Iný postih žiak nemal.

„Nevieme, či náš postup bol najvhodnejší, ale potrebovali sme rýchlo zakročiť. Chcel som predísť tomu, aby sa ten obsah ďalej šíril a aby si žiačka neublížila,“ dodáva učiteľ.

Druhý príbeh sa tiež začal na základnej škole. Dvaja deviataci sa, pravdepodobne pre peniaze, dali natočiť tretím žiakom pri sexuálnom styku. Ubehlo niekoľko mesiacov a všetci aktéri prešli na strednú školu. Žiakovi za kamerou sa nepodarilo zapadnúť do kolektívu a v rámci triedy začal šíriť aj spomínané sexuálne video.

„Video sa ocitlo aj v spoločnej skupine na Instagrame. Niektorí žiaci o ňom už vedeli, iní však boli v šoku,“ hovorí učiteľka, ktorá sa o celom prípade dozvedela.

Vec začali riešiť žiaci medzi sebou. Povedali vydieračovi, že prípad oznámia pedagógom, čo sa aj stalo. O celej veci sa dozvedeli aj jeho rodičia, ktorí ho zapísali na inú školu.

Odporúčanie

Prvou zásadou je prevencia. Žiaci i dospelí by mali vopred pamätať na to, že ich súkromné fotky a súkromné informácie môžu byť zneužiteľné. „Dobrá zásada je, že druhým ľuďom posielam len také veci, ktoré by som nemal problém ukázať aj svojej mame, otcovi či babke,“ hovorí psychologička Tóthová Šimčáková.

Pokiaľ už niekto druhý získal intímny obsah, napríklad v rámci partnerského vzťahu, psychologička radí požiadať ho pri rozchode, aby ho zmazal. „Azda môžeme veriť ľuďom okolo nás, že si to neuložia na cloude a nebudú nás mať navždy v hrsti,“ dodáva.

Psychologička Smiková pripomína, že aj šírenie sexuálneho obsahu môže byť trestným činom, zvlášť ak ide o mladistvých. Preto aj v takýchto prípadoch odporúča obracať sa na políciu. „Neriešenie takýchto činov nahráva útočníkom a vysiela signál, že nám dospelým sú ľahostajné alebo že s nimi dokonca ticho súhlasíme,“ dodáva.

5. Hejt v online hrách

Prehliadaným priestorom sú online hry, kde mnoho detí trávi hodiny denne. Od hier v počítači či v herných konzolách sa líšia tým, že sa nedajú zastaviť. Žiaci si v hráčskej komunite postupne budujú svoje postavanie, čo ich motivuje zvádzať ustavične nové partie.

„V takej chvíli je mimoriadne ťažké odpútať žiaka od hry a primať ho, aby sa šiel v tom čase radšej učiť alebo šiel na športový krúžok,“ vysvetľovala Denníku N detská psychiatrička Denisa Dunayová.

Týchto hier sa môžu zúčastniť buď náhodní spoluhráči, protihráči z celého sveta, alebo ide o online hru medzi konkrétnymi kamarátmi.

Medzi najpopulárnejšie patria bojové hry ako League of Legends, Counter Strike, Dota 2, Fortnite, World of Tanks, World of Warcraft.

Hráči pri ich hraní zároveň medzi sebou komunikujú či už cez písané správy, alebo aj cez audio- či videohovory.

Takéto prostredie nemusí byť a priori zlé, pokiaľ sa k hre pristupuje s mierou. Tínedžeri sa tu zdokonaľujú v cudzom jazyku, prípadne im hry ponúkajú aj socializáciu s rovesníkmi. Sebavedomie si pri nich môžu zvyšovať aj žiaci, ktorí sú inak v triede izolovaní, ale v hráčskej komunite získali rešpekt.

„Online hry mávajú aj silný spoločenský rozmer. Ako si dospelí chodia poklebetiť na kávu, tak sa tínedžeri združujú pri hraní,“ hovorí študent Dominik, ktorý sa v týchto komunitách dlhší čas pohyboval.

Aké môžu byť negatíva?

Hráčske prostredie môže byť nepriateľské k dievčatám, keďže spomínané hry sú vnímané ako chlapčenské. „Ženy môžu zažívať systematickú ostrakizáciu a obťažovanie,“ hovorí Dominik.

Po druhé: súčasťou hier je veľmi expresívny slovník, ktorý si môže dieťa osvojiť a ďalej ho reprodukovať aj mimo hráčskej komunity. „Napríklad v hre League of Legends tvoria vety ako „hope your family gets cancer“ (nech tvoja rodina dostane rakovinu) alebo „go kill yourself“ (choď sa zabiť) každodenné hlášky medzi vlastnými spoluhráčmi,“ vysvetľuje Dominik.

A do tretice: hry môžu byť streamované, takže ich môže sledovať aj človek, ktorý sa hrania aktívne nezúčastňuje.

Niektorí tento priestor využívajú na vulgárne prejavy či na ohováranie. Časté sú príbehy, keď hráči takto jeden druhému verejne nadávali alebo keď napríklad rozoberali vzhľad spolužiačky, o ktorej vedeli, že ich stream sleduje.

Odporúčanie

Rodiča by podľa oslovených odborníkov a odborníčok nemali mať voči videohrám predsudky, pretože sú súčasťou kultúry nielen detí a dospievajúcich. „Nie je hra ako hra. Niektoré môžu byť pre deti aj prínosné, preto je vhodné zaujímať sa o to, čo konkrétne deti hrávajú a či ich hra má aj nejakú pridanú hodnotu,“ hovorí psychologička Smiková.

V rámci hrania sú prirodzené aj emócie, problém však môže nastávať, keď sa komunikácia už odchýli od pôvodného zmyslu hry. Podľa psychologičky Tóthovej Šimčákovej by rodičia mali spozornieť zvlášť vo chvíli, keď slovník dieťaťa začína byť surový, vulgárny alebo keď sa dotýka ľudí, ktorí s hrou nemajú nič spoločné.

„U nás doma platilo pravidlo: ak začujem z detskej izby vulgarizmy, hra sa okamžite vypína a dieťa nech najprv spracuje svoje emócie,“ dodáva psychologička Tóthová Šimčáková.

Kde hľadať pomoc + užitočné stránky

IPčko – Projekt zameraný na pomoc mladým ľuďom, ktorí sa stali obeťami vydierania či sexuálneho nátlaku. Vyškolených psychológov môžu kontaktovať aj formou chatu. Súčasťou je aj stránka Chcemsazabit.sk pre ľudí v krajnej situácii.

Centrá poradenstva a prevencie (CPP) – poskytujú bezplatnú psychologickú pomoc deťom, pokiaľ sa u nich prejavia napríklad poruchy učenia, správania, poruchy pozornosti alebo žijú v sociálne znevýhodnenom prostredí. Centrá sú v každom krajskom meste.

Informačné kancelárie pre obete trestných činov – Ministerstvo vnútra ich prevádzkuje vo všetkých krajských mestách aj v niektorých okresných.

Rada pre mediálne služby – formulár na podávanie podnetov o nelegálnom obsahu na internete.

Mládež ulice – Organizácia zameraná na terénnu sociálnu prácu s deťmi a mládežou.

Centrum inkluzívneho vzdelávania (Inklucentrum) – Expertné stredisko, ktoré sa venuje podpore a poradenstvu vo vzdelávaní takzvaných detí v riziku.

Zmudri.sk – Tipy pre dospievajúcich formou ľahko stráviteľných videí.

Bezpečne na nete – Otázky a odpovede, ako používať technológie v rodine, náučné videá pre deti – projekt spoločnosti Eset.

Beznástrah.online – Tipy pre rodičov a učiteľov o tom, ako by deti správne mali využívať internet – projekt spoločnosti Orange.

Brožúra o kyberšikane – vypracovaná odborom prevencie kriminality ministerstva vnútra.

Desatoro rád pre rodičov – vypracovaných Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie.

Hrozby internetu – vybrané články Denníka N o kyberšikane, sexuálnych manipulátoroch či o online závislostiach.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Duševné zdravie

Hekeri a kyberbezpečnosť

Mladí

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie