Denník N

Aj pri poézii neurónových sietí môžeme plakať, verí Zuzana Husárová, ktorá sa zaoberá umelou inteligenciou v umení

Zuzana Husárová. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Husárová. Foto N – Vladimír Šimíček

Umelú inteligenciu treba kŕmiť poéziou, nie sociálnymi sieťami, tvrdí autorka a teoretička digitálnych umení Zuzana Husárová.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Pred tromi rokmi sa podieľala na zbierke básní, ktorú vytvorila neurónová sieť. Kniha získala ocenenie za najlepšiu slovenskú poéziu. Teraz je spoluautorkou vedeckej publikácie o kultúre neurónových sietí. Zuzana Husárová učí digitálne umenia na VŠVU a sama je literárnou autorkou.

Prečo chceme od umelej inteligencie, aby tvorila umenie? Ako to, že nás poézia neurónových sietí oslovuje? A prečo sú naše dnešné predstavy o umelej inteligencii prehnané? Teoretička elektronickej literatúry hovorí o kreativite v dobe strojov.

Téma umelej inteligencie dnes stavia proti sebe tábory technooptimistov, ktorí v nej vidia veľký prísľub, a skeptikov domnievajúcich sa, že nás nejaká vyššia inteligencia nakoniec pohltí. Kde sa v tomto spektre vidíte?

Vidím sa niekde v strede a označila by som sa za technorealistku. Znamená to, že poučená rôznymi sci-fi príbehmi a naratívnymi či technologickými mýtmi si uvedomujem hrozbu, ktorá by mohla prísť. Zároveň vnímam aj pozitíva, ktoré to prináša. Myslím si, že čím viac budeme rozumieť veciam, ktoré sa okolo nás dejú, tým lepšie dokážeme predísť negatívnym predpovediam a možno podporíme tie pozitívne.

Ja som nástroje umelej inteligencie na svet nepriviedla a nepodieľam sa na tom, ako sa komerčne vyvíjajú. Ako teoretička sa snažím tieto veci pochopiť a uvažovať o nich tak, aby sme smerovali k nejakému pozitívnemu scenáru. Cestou je vzdelanosť a kreatívny a zároveň kritický prístup.

Súčasťou vašej práce je aj obraz umelej inteligencie v médiách. Tvrdíte, že je do istej miery zveličený. V akom zmysle?

V knihe, ktorú sme práve s Karlom Pioreckým dokončili, tomu hovoríme mýtizácia umelej inteligencie. My sami nepoužívame pojem umelá inteligencia, ale kultúra neurónových sietí. Označujeme tým celý kultúrny komplex jazykových hier, ktorý pojem umelej inteligencie so sebou prináša, a aktérov, ktorí sa na jeho tvorbe a šírení podieľajú. Nejde pritom len o technologické pozadie tohto vývinu, ale aj o ozvenu všetkých obrazov a rozprávaní, ktoré poznáme z popkultúry.

Vieme, že počnúc industriálnou revolúciou, sa voči novým strojom vždy objavila skepsa. Je to dlhodobý jav. Pri umelej inteligencii dochádza k mýtizácii v tom, že dávame silný dôraz na jej antropomorfizáciu, čiže pripodobnenie k človeku. A to vytvára strach. Prispievajú k tomu aj všetky staršie rozprávania o terminátoroch. Zároveň je to marketingový nástroj firiem, ktoré svoje produkty prezentujú ako rozširovanie ľudských schopností.

Hovoria o novej kreativite, hoci vôbec neriešia, čo kreativita je. Nepovedia, že umelá inteligencia niečo vygenerovala, ale že to napísala. Nepoužívajú technický jazyk, ale označenia ľudských činností. Už len slovo inteligencia. Používame ho pri strojoch, hoci sme ho doteraz nejako zásadne nepoužívali pri zvieratách. Ako označenie poľa výskumu je to oprávnené, ale pri nástrojoch strojového učenia by som pojem inteligencia nepoužívala.

Jednou z ciest, ako odbúrať mýtizovanie umelej inteligencie, je dať ju do historického kontextu. Preto ukazujete, kedy sa prepájanie človeka a stroja začalo, a sledujete tento vývin. Dokonca tvrdíte, že v súvislosti s umelou inteligenciou dnes žiadnu revolučnú zmenu nezažívame. Môžete to objasniť?

Ja sa pohybujem v oblasti umenia a literatúry a tu má využívanie matematických princípov veľmi dlhú tradíciu. Ani téma robotickosti nie je v umení ničím novým. Prvé plány na automatické stroje poznáme z 9. storočia od bratov Banū Mūsā z Bagdadu, ktorí boli umelci, dizajnéri a konštruktéri. Ďalším bol Ismail al-Jazari z Jaziry, ktorého dielom sa vraj inšpiroval aj Leonardo da Vinci pri tvorbe svojho humanoidného automatona v podobe kovového rytiera.

V rozprávaniach je tá tradícia ešte hlbšia. Je tu Pygmalion, ktorého soche vdýchla bohyňa Venuša život. Odtiaľto môžeme s témou oživených strojov pokračovať až po Golema. Sú to rozprávania o človeku, ktorý sa stáva lepším tak, že dokáže vdýchnuť život niečomu neživému. Nadobúda tak váhu, ktorá je takmer božská. Na druhej strane tu máme Frankensteina Mary Shelleyovej, ktorá rozpráva o deštruktívnej sile nástrojov v rukách človeka. Súvisí to s romantickou tradíciou, ktorá bola namierená proti industrializácii.

Už tu sa ukazuje polarita v uvažovaní o technológiách v rukách človeka. A pokračuje to celým 20. storočím vo filme, v sci-fi literatúre a tak ďalej. Je to dlhodobý jav. História sa opakuje v tom, že ľudia sú pobúrení novými nástrojmi. Ak je na dnešku niečo špecifické, tak to, že umelá inteligencia nie je vnímaná len ako technológia. Nesie si so sebou všetky tie rozprávania, ktoré vyvolávajú dojem, že stroje môžu od človeka prebrať jeho ľudskosť.

Zuzana Husárová. Foto N – Vladimír Šimíček

Spomenuli ste, že sa vo svojej práci vyhýbate pojmu umelá inteligencia. Prečo?

Väčšina ľudí má pri pojme umelá inteligencia predstavu niečoho, čo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Umelá inteligencia

Kultúra, Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie