Nebláznite, Ivan Korčok nepotrebuje hagiografie. Musíme sa rozprávať inak

Prečítal som si článok Ivan Korčok, tvár z davu na námestí od Andreja Bána a len dlhoročný priateľský vzťah, ktorý k Andrejovi prechovávam, ma núti zachovať dekórum.

Povedomá tvár muža, ktorý stojí a sústredene hľadí. Pohľad veští odhodlanie. Prvý medzi rovnými, jednotka množiny, bunka organizmu. Vystúpiť mu neumožnili (zatiaľ, ale ani sa nedriapal).

No a potom necitujte legendárny výrok Rada Procházku.

Ivan Korčok totiž nepotrebuje hagiografie. Naopak, ak by niekto niečo takéto napísal o mne – akože nikdy nenapíše, ale chápete –, tak by som sa chytal za hlavu a zo všetkých síl by som kričal, že nie, toto predsa nie som a nechcem byť ja, takto sa to nerobí, do psej matere, to ste si len vysnívali, nejako strašne ste si to pomýlili.

Ivan Korčok si navyše ani hagiografie nezaslúži. Veď je len kandidátom na prezidenta, jedným z mnohých, z môjho pohľadu bárs aj dobrý, ale aj odtiaľ je ešte veľmi ďaleko k tomu, aby som mu v textoch staval takéto monumenty. Zatiaľ nič neurobil. Možno urobí. Ale aj keď urobí, tak takéto opisy ako z 50. rokov si nezaslúži.

Veď už trochu zahamujme. Majme cit pre mieru. Zastavme sa, bratia (a sestry).

V poslednom čase trochu rozmýšľam nad tým, kde je rozdiel medzi nami a nimi. Napríklad vraj v tom, že na rozdiel od nich nehľadáme spasiteľa. No tak si ten Andrejov článok prečítajte.

Ale jeden rozdiel mám. Neviem, či ste si všimli, ale my máme lídrov a oni vodcov. My tvoríme spoločnosť a oni stádo. Líder je skvelý, ale vodca má jednoznačne negatívny význam. Spoločnosť je skvelá, ale stádo tvoria neveľmi inteligentní ľudia, ktorí urobia to, čo im povie vodca (a vodca je z princípu zlý).

Ešte raz: my, tí dobrí, tvoríme spoločnosť a máme lídra. Oni, tí zlí, tvoria stádo a majú vodcu. A potom sa sťažujeme na rozdelenú spoločnosť.

Začína sa to jazykom, veď to sami donekonečna omieľame, ale práve ten jazyk ma rozčuľuje čoraz viac a nemôžem ho počúvať. Na jednej strane Ivan Korčok, mlčiaci, hľadiaci, a na druhej strane „rurálny volič“, niečo ako safari. (Inak, chudák Ivan Korčok, veď za nič nemôže.)

Som presvedčený, že to potrebujeme začať robiť nejako inak, lebo práve to, ako hovoríme o sebe a o nich, je významnou súčasťou problému.

Potrebujeme si začať hovoriť iné príbehy o sebe aj o nich.

Potrebujeme si začať hovoriť pravdivé príbehy, v ktorých my nebudeme za dokonalých – lebo dokonalí nie sme – a oni nebudú za to najväčšie kolektívne zlo, ktoré si prinajlepšom zaslúži nežný posmech a prinajhoršom vulgárne nadávky – lebo to nie je pravda.

Potrebujeme zmeniť verejnú diskusiu, pretože práve to, ako ju dnes vedieme, prispieva k ešte väčšej fragmentácii už aj tak fragmentovanej spoločnosti. Môže nás síce udržiavať v blaženom vedomí, že my sme tí lepší, a aj ako terapia je to dobré, ale to je zhruba všetko.

Pozrite, ja si tiež myslím, že robíme o niečo, ehm, kvalifikovanejšie volebné rozhodnutia, ale zjavne sme sa zasekli a nevieme sa pohnúť ďalej.

Utvrdzovanie sa vo vlastnej nadradenosti evidentne nikam nevedie. Hľadanie spasiteľov a vodcov (pardon, lídrov) to nevyrieši. Hagiografie sú desivé. Upínanie sa na stále nového a nového človeka nás nikam neposunie (a že to skúšame už fakt dlho).

Nechcem vás oberať o nádej. Nádej je skvelá a treba si ju udržať, lebo ju budeme potrebovať. Len chcem, aby sme sa vrátili do reality. Teraz máme čas.

Musíme začať inak vnímať samých seba a ľudí, ktorí nás zastupujú. Musíme začať inak vnímať tých druhých okrem iného aj preto, že keď to vidí Robert Fico, veľmi sa teší. Ani ten Ivan Korčok voľby nevyhrá, ak ho budeme voliť len my. Veď vieme, že nás je málo.

Musíme si prestať rozprávať rozprávky o sebe aj o nich. Práve (ale nielen) ony nás totiž doviedli sem, a ak v nich budeme pokračovať, tak nás neposunú, ale zakopú hlbšie.

Skúšame to už dlho a stále to nevychádza. Tak to poďme robiť inak.