Utiecť, schovať sa, bojovať. Nič lepšie sa robiť nedá, opisuje odborník stratégiu pri útoku strelca

Pri podobných útokoch ako na Filozofickej fakulte KU nemá zmysel zatarasiť vstupy do budovy a robiť kontroly. Útočníci už sú často vnútri, vraví Zdeněk Kalvach, ktorý sa dlhodobo zaoberá ochranou takzvaných mäkkých cieľov, teda objektov s vyšším výskytom ľudí.

Vysvetľuje, či sú školy či nemocnice v Česku na podobné útoky dobre pripravené a ako majú ľudia konať v okamihu, keď je aktívny strelec v budove.

Ste odborníkom na ochranu takzvaných mäkkých cieľov, teraz ste v kontakte s krízovým štábom Karlovej univerzity. Spýtam sa najprv všeobecne – ako sme na tom v Česku s prípravou na možný útok na mäkké ciele, teda na nemocnice a školy? Napríklad v USA sa tieto útoky dejú oveľa častejšie. 

Myslím si, že všeobecne túto tému školy vrátane univerzít v Českej republike podchytenú majú. Nielen Karlova univerzita, ale aj iné sa tým zaoberajú. Od roku 2005 či 2006 tu bola vlna, keď ministerstvo vnútra vydávalo rôzne metodiky a usporadúvalo workshopy. Odvtedy sa v tom urobil obrovský kus práce.

Nepovedal by som, že s tým majú v Amerike zásadne viac skúseností. U nás tieto útoky prekvapujúco už tiež boli – či už v nemocniciach, alebo v školách. Téma bezpečnosti podľa môjho názoru v povedomí ľudí veľmi rezonuje. A nepovedal by som, že sme na tom nejako výrazne zle.

Čo by sa v rámci ochrany mäkkých cieľov, respektíve prevencie malo v školách vrátane univerzít učiť? Ako by tie cvičenia mali vyzerať?

Polícia na to má pomerne rozsiahly a podľa môjho názoru dobre spracovaný program nácvikov aktívneho strelca. To, čo sa stalo vo štvrtok, je úplne typická situácia. A po útokoch, ktoré u nás už boli, polícia dosť často organizuje cvičenia pre personál, typicky pre školy.

Bohužiaľ, práve pri takom type útokov nefunguje prístup k bezpečnosti, keď nejako zatarasíte vstupy do budovy a spustíte veľké kontroly, pretože tí útočníci – rovnako ako v tomto prípade – bývajú už veľmi často vnútri. A s oprávneným vstupom, preto prístup uzatvárania nefunguje.

Vlastne neostáva nič iné než zamerať sa na to, aby škola alebo budova, kde dochádza k útoku, čo najskôr zistila, že niekde k incidentu dochádza, a rozniesla tú informáciu po celom objekte a jeho okolí, aby nedochádzalo k ďalším obetiam. Niektorí ľudia napríklad nemusia vedieť, že sa niečo deje, a vbehnú tam. Pritom včasným varovaním by sa tomu dalo predísť.

Majú školy alebo konkrétnejšie univerzity akčný plán na takú situáciu?

Záleží veľmi aj na spracovaní takých plánov. Niekde je úplne základné, na formálnej úrovni, keď v zakladači ležia inštrukcie protipožiarnej ochrany a nikto ich nečíta. Niekde však také školenia naozaj robia a niekde sú akosi uprostred. Je to veľmi individuálne. Stretol som sa so všetkými troma variantmi, záleží na osvietenosti a záujme vedenia školy.

Nejde, samozrejme, len o plány, ale aj o nácvik, pretože špeciálne v takomto prípade je dôležitá stresová reakcia, ktorá je výrazná, a preto je potrebné, aby si človek trochu fyzicky siahol na to, čo s ním taká situácia robí. Základný postup však, samozrejme, je uteč, schovaj sa, bojuj.

Mala Karlova univerzita alebo priamo jej filozofická fakulta nejaký akčný plán a výcviky za sebou?

K tomu sa nechcem vyjadrovať, pretože je to interná informácia.

Už ste spomenuli pravidlo pre okamih, keď je v budove aktívny strelec. Čo treba robiť ďalej?

To, čo nasleduje, nazývame okamžitá reakcia. Pokiaľ je možnosť utiecť, rozhodne treba utiecť.

Keď som však v situácii, že utiecť nemôžem, pretože by to pre mňa bolo nebezpečné, nasleduje druhá časť pravidla – schovať sa. Zabarikádovať sa tým, čo je poruke, aby som zamedzil prístupu útočníka, zamknúť sa, zhasnúť. To teraz koniec-koncov boli aj výzvy polície.

Ak som však na mieste, kde sa nemôžem ani schovať, musím bojovať o život a pokúsiť sa útočníka zlikvidovať.

Teda pravidlo run, hide, fight – uteč, schovaj sa, bojuj. 

Presne tak. Nič lepšie zatiaľ nikde nevymysleli. Pri cvičeniach sa to snažíme opakovať a aplikovať tak, aby sa s tým ľudia stretli na miestach, kde sa denne vyskytujú. Aby si vyskúšali, aké to je, keď sú v kabinete alebo na chodbe. Ale inak je ten postup takýto triviálny.

Čím sa mám snažiť zabarikádovať, keď nemôžem utiecť a sme v miestnosti?

Všetkým, čo bude fungovať. Môj jediný cieľ v tej chvíli je dostať prekážku medzi seba a útočníka tak, že keď stlačí kľučku alebo sa pokúsi prejsť, bude to pre neho natoľko náročné, že pôjde ďalej.

Niekde som zahliadol fotky z univerzity, kde bola veľmi dobre urobená improvizovaná barikáda dverí z prirazených stoličiek, lavíc. Dá sa použiť čokoľvek, aj skriňa, je nutné improvizovať.

Ako je to s telefónmi? Musíme si ich stíšiť?

Samozrejme, to je aj inštinktívna vec. Ak budete vedieť, že je za dverami niekto s puškou, kto strieľa ľudí, nechcete, aby vás počul. Preto je potrebné aj zhasnúť. Kľúčové je predstierať, že tam nikto nie je.

Videli sme tiež, ako nielen študenti veľa komunikovali na sociálnych sieťach, v skupinách. To je, predpokladám, bezpečné?

Áno, to sa netýka bezpečnosti. Myslím si, že je v tom aj snaha tých ľudí dať o sebe nejako vedieť alebo odviesť svoju mentálnu pozornosť. Asi by som to aj odporučil.

Kedy je vlastne v situácii s aktívnym strelcom vhodné volať políciu?

To je nesmierne dôležitá otázka. V taktike sa najskôr musím postarať o vlastnú bezpečnosť – to znamená, že ako prvé platí pravidlo uteč, schovaj sa, bojuj. Potom volám políciu.

Čo robiť v situácii, keď som zabarikádovaná, ale niekto vonku ešte potrebuje pomoc?

To sú veľmi individuálne situácie, nie je na to jedna odpoveď. Občas sa to pri niektorých nácvikoch cvičí. Boli aj prípady, keď niekto niekomu otváral, pretože ten človek za dverami prosil, a bol to podvod. Zároveň, samozrejme, nechceme pred niekým pribuchnúť dvere. Je to veľmi ťažká situácia a nie je na ňu jasné pravidlo.

Strelec na filozofickej fakulte mal veľkú zbraň. Ako sú školy alebo univerzity zabezpečené proti tomu, aby tam človek podobnú zbraň priniesol? Malú zbraň zrejme nezachytia. 

Bola to naozaj veľká zbraň, ale vlastne ma to neprekvapuje. Ako sa tomu dá zabrániť? Veľmi ťažko, realisticky by som povedal, že sa to nedá. Nikto nekontroluje batožinu, študenti na vysokej škole bežne chodia s batohmi, cestujú na internát a tak ďalej.

Predstava, že by im batožinu niekto kontroloval, je nerealistická, pretože nikto by to tam v tej kvalite nedokázal zvládnuť. Ak by dochádzalo k nejakej kontrole, musela by byť skutočne dôsledná. Personál – teda vrátnik alebo recepčný –, ktorý by kontrolu realizoval, by musel byť schopný okamžitej reakcie, teda komunikovať s problémovým človekom.

Čo sa stane v okamihu, keď už je strelec eliminovaný?

Na mieste sú zložky integrovaného záchranného systému, ktoré prevezmú kontrolu a začnú kontrolovať budovu. Jej okolie zabezpečuje perimeter, aby sa oddelilo, čo je vnútri a čo vonku. Vyhodnocujú sa riziká, či niekde inde ešte akútne nehrozí napríklad ďalší útok.

A potom nasleduje niekoľko ďalších krokov. Polícia rieši pomoc na mieste, ale zároveň treba riešiť otázky zamestnancov, ľudí, ktorí nevedia, čo majú robiť, kam majú volať o pomoc. Rozhoduje sa, čo bude zajtra. Musí fungovať koordinačný tím alebo priamo krízový štáb. Rieši sa, čo sa deje so zranenými v nemocniciach, o koho vlastne išlo. To sa deje teraz.