Denník N

Neznámych chorôb sa pri otváraní hrobiek neobávame, hovorí archeológ Hudec, ktorý vedie výskum v Egypte

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Podľa archeológa a egyptológa Jozefa Hudeca dáva Egypt nášmu pohľadu na históriu ďalší rozmer. „Egyptské dejiny, to sú konkrétne osoby, faraóni, úradníci, vojaci, ktorí majú svoje mená, a viete aj to, ako sa volal ich otec, matka, brat či sestra. Aj preto je to také uchopiteľné a ľudské,“ vysvetľuje, prečo je história starovekého Egypta taká populárna najmä medzi deťmi.

„V spojení so záhadnosťou pyramíd, slnečnou krajinou a modrým Nílom je to celé fascinujúce,“ hovorí vedec z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied, ktorý je jedným z dvoch vedúcich poľsko-slovenského výskumu v egyptskom Tell el-Retábí.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • ako staroegyptská propaganda prifarbovala úspechy Ramesseho III.,
  • prečo treba otvorenú hrobku preskúmať do západu slnka,
  • prečo je pre egyptológa nález kamennej stély či priekopy niekedy viac ako nájsť drahý šperk,
  • ako barón z Mošoviec daroval budapeštianskemu múzeu skarabea Amenhotepa III.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Tento november ste viedli 13. sezónu terénneho výskumu v egyptskej lokalite Tell el-Retábí. Ako sa na takéto výskumy pripravujete?

Na tomto mieste sme začali v roku 2007, keď sme tam robili prieskum keramiky a iné neinvazívne činnosti. O rok na to sme začali s prácami, ktoré už zasahujú do podzemia, a odvtedy sa snažíme do tejto lokality chodiť každoročne. Niekedy nám to už vopred komplikuje politická situácia, ako to bolo pri revolúcii v Egypte, a niekedy neudelenie bezpečnostného povolenia alebo nedostatok financií.

Prečo ste si vybrali práve Tell el-Retábí neďaleko od Káhiry?

Vhodnú lokalitu na terénny výskum sme hľadali už od roku 2004. V hre ich bolo niekoľko a nakoniec naša voľba padla na rozsiahlu Tell el-Retábí, ktorá má takmer 9 hektárov. Nachádza sa na takom zvláštnom mieste, asi sto kilometrov na severovýchod od Káhiry, v údolí starého nílskeho ramena Wádí Tumilát. Okolo sú dediny, čo bolo pre nás tiež výhodné, pretože odtiaľ počas výskumu zamestnávame robotníkov.

Neboli sme však prví, ktorí v tejto lokalite začali pracovať. Prvé známe výskumy sa tam udiali už v roku 1885, keď v oblasti začal kopať švajčiarsky archeológ a egyptológ Edouard Naville. O 20 rokov neskôr tam pracoval doyen (najstarší člen skupiny, pozn. red.) britskej egyptológie Flinders Petrie.

Keď sme si lokalitu vyberali, vôbec som nevedel, že obaja títo páni majú isté väzby aj na Slovensko. Edouarda Navillea na prelome 19. a 20. storočia, ako „najlepšieho egyptológa svojej doby“, navrhli uhorskí orientalisti za člena Uhorskej akadémie vied. No a manželka Flindersa Petrieho, lady Petrie, mala silné väzby na profesora Masaryka, ktorý bol počas prvej svetovej vojny v Londýne. Dokonca ho v 20. rokoch navštívila aj v kaštieli v Topoľčiankach. Obe osobnosti nám teda prepájajú Tell el-Retábí aj so Slovenskom.

Vizualizácia osídlenia lokality Tell el-Retábí vo východnej delte Nílu v Egypte počas Druhého prechodného obdobia a Novej ríše. Zdroj – Nadácia Aigyptos

Robiť vykopávky v Egypte bola v minulom storočí pre krajiny známka sofistikovanosti a privilegovanosti. Aká povesť sprevádza výskum starovekého Egypta dnes?

Myslím, že stále je to nejaká značka kvality. Ukazuje, že krajina, ktorá takýto výskum dokáže robiť, je schopná a ochotná zaoberať sa nielen sama sebou, ale aj svetovým kultúrnym dedičstvom. Egyptské obelisky sú v Ríme, v Londýne či vo Washingtone, ale aj takýto výskum je istá značka vyspelosti krajiny.

Zostávajú všetky artefakty, ktoré nájdete, v Egypte?

Áno, podľa egyptského zákona, ktorý bol novelizovaný v 70. rokoch minulého storočia, zostávajú všetky nálezy v Egyptskej arabskej republike. S tým, že my ako výskumníci máme potom právo publikovať dáta a výstupy, ktoré v rámci nášho výskumu vzniknú.

Počas Československa bol našou spoločnou lokalitou výskumu Abúsír, kde českí archeológovia kopú dodnes. Bola Tell el-Retábí formou osamostatnenia slovenského egyptologického výskumu?

Istým spôsobom áno. I keď nebral by som to ako nejaké vymedzovanie sa voči niečomu, bolo to skôr také vzájomné „hecovanie“. Zaujímavé je, že dnes niektorí kolegovia, ktorí pochádzajú zo Slovenska a pracujú v českom Egyptologickom ústave, s nami chodia skúmať do Tell el-Retábí. Čiže je to aj taká spoločná platforma pre slovenských egyptológov, ktorí sú roztratení po celom svete.

Takže také priateľské hecovanie ako v hokeji je aj v Egypte?

Presne tak.

Vráťme sa späť do Tell el-Retábí. Túto sezónu ste tam objavili priekopu, ktorá pravdepodobne chránila pevnosť faraóna Ramesseho III. Podľa čoho viete, na čo nejaká priekopa slúžila pred vyše 3000 rokmi?

Pôvodne sme chceli skúmať iné miesto, ale administratívne okolnosti nás posunuli trochu ďalej. Tam bola konštrukčná jama, ktorú sme skúmali a v profiloch rezov sme zistili, že hlboko do profilu ide kultúrna vrstva (vrstva s dôkazmi ľudských aktivít – pozn. red.), ktorá sa skláňa smerom na západ.

Pohľad na odkrytú časť priekopy. Foto – archív J. H.

Čo v egyptologickom slovníku znamená hlboko?

V tomto prípade až na spodnú vodu. Odtiaľ je už ťažšie pokračovať ďalej, na to potrebujete izolovať okolitý priestor a vodu odčerpať. To, samozrejme, neznamená, že to bolo takto hlboko aj v staroveku, keďže hydrologická situácia sa odvtedy zmenila. V tom čase boli jednak záplavy, ktoré sa každoročne opakovali a prinášali viac alebo menej vlahy, a zároveň neexistovala Asuánska priehrada, ktorá dnes svojím vodným stĺpcom tlačí na vody v údolí Nílu. Tie sa následne dvíhajú, čo má negatívne následky na pamiatky.

Ako ste zistili, že spomínaná priekopa je obranná?

Zistili sme, že štrkové podložie, ktoré pravdepodobne vzniklo ako náplava starého nílskeho ramena, malo voľný sklon smerom na západ. Do neho bol vykopaný hlboký zásah, ktorý išiel asi 1,6 metra strmo do hĺbky. Čiže dostať sa v štrku a z takejto jamy muselo byť takmer nemožné. Konzultovali sme to aj s pedológom (prírodná veda, ktorá sa zaoberá štúdiom pôdy – pozn. red.), podľa ktorého sa takejto priekope nedá pripísať žiadna prírodná črta, a teda šlo o ľudský zásah. Ide totiž o skutočne dobrý spôsob, ako zastaviť postupujúcich nepriateľov, ktorí chcú ohroziť pevnosť.

Bola naplnená vodou?

To práve nevieme. My sme narazili na spodnú vodu. Ale aké tam boli hydrologické podmienky v 12. storočí pred Kristom, to zatiaľ nevieme a ani na dno priekopy sme ešte nenarazili.

Aký bol život v Egypte počas obdobia vládnutia faraóna Ramesseho III.?

Faraón Ramzes, alebo Ramesse III., ako sa na základe staroegyptského písania snažíme pretlačiť do slovenčiny, bol veľmi zaujímavá osobnosť. Šlo o jedného z posledných významných faraónov-bojovníkov. Podarilo sa mu ubrániť Egypt pred takzvanými morskými národmi, ktoré začali ohrozovať Egypt a východné Stredomorie už v priebehu 13. storočia pred Kristom. Potýčky s nimi mali aj faraóni Ramesse II. či Merenptah.

Nástenná maľba Ramzesa III. ponúkajúceho kadidlo. Zdroj – Wikipédia/public domain

Na prelome 13. a 12. storočia pred Kristom sa im podarilo zničiť viaceré ríše vrátane Chetitskej, no Egypt sa ubránil. Jeden z týchto morských národov, Filištínci, sa potom usadil na území dnešnej Gazy. Podľa nich sa nazýva aj dnešná Palestína, keďže po arabsky je Palestína Filastín. Pozoruhodné sú aj následné vzťahy medzi Filištíncami a Egypťanmi. Egyptská propaganda to komunikovala tak, že ich porazili a prikázali im zostať na území dnešnej Palestíny, no podľa písomných prameňov sa zdá, že im Egypťania platili aj čosi ako „výpalné“, respektíve im dodávali nejaké zásoby. Takže to asi nebolo úplne jednoznačné víťazstvo.

V každom prípade bol faraón úspešný a ubránil jednotu Egypta, no sám dopadol zle. Zachovali sa zaujímavé písomné dokumenty o tom, ako ho vo vlastnom háreme zavraždili sprisahanci. Jedna z jeho manželiek sa totiž snažila presadiť za následníka trónu svojho syna, namiesto potomka, ktorého stanovil Ramesse.

Takže klasický staroveký príbeh boja o moc…

Myslím, že by z toho bolo možné napísať aj detektívku. Z papyrusov, ktoré sa zachovali z vyšetrovania jeho vraždy, to vyzerá, že princ Pentawer, ktorý bol kandidátom na nelegitímneho následníka trónu, si vzal život a bol pochovaný bez mumifikovania – čo bol teda dosť značný trest. Telo jeho matky sa nenašlo. Pentawer síce bol z nášho pohľadu zločinec, ktorý vystúpil proti faraónovi, ale na druhej strane sa našlo jeho telo. To je pozoruhodné.

Prečo?

Pretože napríklad z náboženského hľadiska takíto nespravodliví ľudia mali byť v záhrobí vystavení egyptskej obdobe posledného súdu. Tým je obrad váženia srdca. Na jednu misku sa dalo srdce zomrelého a na druhú stranu pero bohyne spravodlivosti, poriadku a správneho života – Maat. No a keď tam nenastala správna rovnováha, tak srdce súdeného spolu s ním skončili v pažeráku obludy Amemait. Takže je zaujímavé, že v podsvetí ich duše skončili v pažeráku Amemait, no telá zostali zachované.

Čakajúca Amemait pri podsvetnom súde. Zdroj – E. A. Wallis Budge (1857-1937)/Kniha mŕtvych/public domain

Vráťme sa k Ramessemu. Obranná priekopa mu pred sprisahancami veľmi nepomohla.

Nie, ale pri obrane Egypta pravdepodobne áno. Tell el-Retábí bola súčasťou obranných línií voči napadnutiu Egypta zo severovýchodu, čiže zo Syropalestíny. Bránila nepriateľovi prejsť ďalej na juh, smerom k územiu dnešnej Káhiry, kde boli už v staroveku dôležité metropolitné oblasti. V Novej ríši tam bolo významné prístavisko v Mennefere, kde mala egyptská armáda svoje základne. Preto bolo pre Egypťanov veľmi dôležité, aby udržali túto oblasť pred nepriateľom.

Ako sa vlastne ľudia, ktorí chceli na pevnosť zaútočiť, dostali z jamy, ktorú ste našli?

Existujú staroegyptské reliéfy, na ktorých je vidieť útočníkov, ako si nesú rebríky. Prišli pripravení, pretože tá priekopa bola taká hlboká, že sa z nej po tom štrkopiesku nedokázali inak dostať. Následne ešte museli čeliť hradbám. Napríklad hradba, ktorú sme odkryli v pevnosti Ramesseho III. v Tell el-Retábí, mala hrúbku 10,4 metra a zhruba rovnako bola aj vysoká.

V Luxore na západnom brehu je lokalita Medinet Habu, v ktorej sa relatívne dobre zachoval zádušný chrám Ramesseho III. Práve na ňom sú vyobrazené rôzne scény, ako bojuje s týmito morskými národmi a odsekáva im rôzne časti tela. Tento komplex má vstupnú bránu, ktorá je pôdorysne takmer totožná s tým, čo máme v Tell el-Retábí. Ak by si teda chcel niekto urobiť predstavu, ako tá brána vlastne vyzerala, tak môže ísť do Luxoru, alebo si pozrieť našu 3D rekonštrukciu.

Zádušný chrám Ramzesa III., Luxor, Egypt. Foto – Wikipédia/Diego Delso (CC BY-SA 4.0)

Prácu na odhaľovaní vykopávok si laicky predstavujem tak, že v prašnom a horúcom prostredí oprašujete potenciálne nálezy štetcom na piesok. Ako ďaleko som od pravdy?

Sme v prašnom prostredí a zvyčajne tam chodievame na prelome augusta a septembra, keď je tam aj skutočne veľmi horúco. Sme radi, keď máme chladnejší deň ako 37°C. Takže v tomto máte pravdu. Ale nie je to tak, že by sme tam stále niečo oprašovali. Nerobíme štandardný výskum, aký si možno ľudia predstavujú niekde z Luxoru alebo z Gizy, kde sa odstraňuje piesok a uvoľňujú sa tým nejaké kamenné múry. Náš spôsob archeológie je viac blízky európskej. Máme tam normálne pieskovo-hlinené vrstvy a tie namiesto oprašovania skôr škrabkáme a začisťujeme.

Výskum na lokalite v roku 2019. Foto – Nadácia Aigyptos

Aké nástroje na to používate?

Pri hrubších prácach používame mohutnejšiu motyku, lopatu a fúrik. No a na tie jemnejšie práce používame menšie motyčky, špachtle a lopatky. Vďaka nim sa dokážeme dostať tam, kam potrebujeme.

Pri odkrývaní pamiatok vám pomáhajú aj miestni. Ovládate arabčinu, alebo ako ich zaškoľujete?

Nejakých špecializovaných pracovníkov tam nemáme. Väčšinou sa teda snažíme zamestnať robotníkov, ktorí pre nás pracovali už v predchádzajúcich rokoch a majú nejaké skúsenosti. V tomto nám dosť pomáha predák robotníkov, pán Ali, ktorý dokáže miestnych robotníkov uviesť do problematiky a vysvetliť im rozdiely pri práci medzi kopaním arašidov na miestnom poli a vykopávkami. No a potom sa ich snažíme nejakým spôsobom viesť aj my a pri tom je, samozrejme, vhodné vedieť pár základných slov aj po arabsky.

Ako zabezpečíte, že pri kopaní lopatami omylom nevyhodíte napríklad aj nejaký staroveký amulet skarabea, ktorý si v hline nevšimnete?

Upozorňujeme robotníkov, aby si dávali veľký pozor a dôsledne sledovali zeminu, ktorú kopú. To je taká prvá línia vyhľadávania. Potom, keď nájdu niečo zaujímavé, tak sa ich snažím motivovať na ďalšie pekné nálezy nejakým bakšišom. Čiže si dávajú pozor o to viac. No a pokiaľ kopeme na mieste, o ktorom už vieme, že je zaujímavé a dôležité, tak tú zeminu ešte aj preosievame. To je ďalší spôsob, ako zabezpečiť, že sa nejaká drobná nálezová časť nestratí.

Pri akom najzaujímavejšom objave ste osobne boli?

Vykopali sme dovtedy neznáme hyksóske (skupina neznámeho neegyptského pôvodu, ktorá začala prenikať do Egypta a ovládla časti severného a stredného Egypta – pozn .red.) pohrebisko, kde boli zaujímavé nálezy. Pre mňa osobne sú veľmi zaujímavé nálezy práve tých opevnení z Novej ríše, kde sme našli opevnenie aj s priekopou z XIX. dynastie. Túto sezónu sme objavili aj ďalšiu masívnu hradbu, ktorá je však zo všetkých štyroch strán mierne zničená, takže sme ju zatiaľ nevedeli k ničomu presne priradiť. Budeme to musieť zistiť v ďalších sezónach.

Samozrejme, toto nie sú také tie tutanchamónovské objavy, kde strčíte ruku s fakľou do hrobky a vyhlásite: „Vidím fantastické veci!“ Ale tiež odkrývame hroby, pričom môžeme len tipovať, či boli vykradnuté alebo nie. Prípadne či nám tam zlodeji nechali len nejaké keramické nádoby, ktoré ich nezaujímali, alebo im po ceste vypadlo aj niečo iné.

Tohtoročný tím slovenskej časti egyptologického výskumu Tell el-Retábí. Jozef Hudec vľavo dole. Foto – Nadácia Aigyptos

A keď je hrob nevykradnutý?

Tak to je potom úplne iná liga. Zatiaľ najzaujímavejší nevykradnutý hrob, ktorý sme mali, hovorovo nazývame „Swarovski“, pretože sa v ňom našli šperky z polodrahokamov a dokonca nejaké strieborné doplnky. Striebro pritom bolo v istých obdobiach Egypta cenené viac než zlato. Tento hrob je zaujímavý aj chronologicky, pretože pochádza z úplného prelomu hyksóskeho obdobia a začiatku Novej ríše (z polovice 16. storočia pred Kr.).

Pred otváraním faraónskych hrobiek nás varuje takmer každý popkultúrny odkaz, ktorý smeruje k starovekému Egyptu. Nebojíte sa?

Myslím, že tento silný mýtus sa po niekoľkých storočiach výskumu v Egypte nepotvrdzuje. No časté sú aj otázky, či v hrobkách nie sú pochované nejaké mikróby, ktoré by mohli prežiť tisícročia. Samozrejme, všetko závisí od toho, akým spôsobom sa tá hrobka zachovala, ako sa zachovalo samotné telo a aké choroby v tej dobe existovali. Ale dnes dobre vieme, že mikróby spôsobujúce napríklad mor či choleru sa po nejakých 500 rokoch vytrácajú. Nemáme dôvod obávať sa ani nejakých strašných staroegyptských chorôb, pretože máme k dispozícii papyrusy, ktoré liečenie vtedajších chorôb opisujú. Z nich vieme odhadnúť, aké choroby kvárili vtedajšiu populáciu, a zatiaľ sme tam neobjavili nič priveľmi záhadné.

Ako teda prebieha otvorenie hrobky? Musíte dodržiavať nejaké bezpečnostné pravidlá, alebo tam musí byť prítomný aj niekto z egyptskej strany?

My máme so sebou egyptského inšpektora počas celej sezóny. Registruje nálezy, ktoré nachádzame, a pokiaľ sú to nejaké zaujímavé kúsky, tak ich na konci sezóny musíme odniesť do múzea v Zagazigu (mesto severovýchodne od Káhiry – pozn. red.).

To otváranie hrobky je aj dosť náročné, pretože po otvorení musíme všetku prácu urobiť v rámci jedného dňa. Je to z bezpečnostných dôvodov, pretože z pokrikovania niektorých okoloidúcich vieme, že si myslia, že tam hľadáme zlato. Keby sme nejaký hrob načali a nechali ho cez noc otvorený, niekto by sa naň mohol zamerať. Práce si jednoducho musíme zariadiť tak, aby sme ráno začali hrob čistiť a ku koncu pracovnej doby ho mali hotový.

Potom sú tam aj nejaké bezpečnostné opatrenia. Kolapsy nám nehrozia, pretože väčšinou ide o hroby s výškou 60-70 cm. Je dôležité zdokumentovať samotnú konštrukciu pohrebnej komory, klenbu, ktorá na komore stojí, spôsob omietky a podobné veci. Potom prichádza na rad samotné preskúmanie pochovaných a ďalších nálezov, ktoré sa v hrobke uchovali.

Práce v lokalite Tell el-Retábí. Foto – archív J. H./Nadácia Aigyptos

Existujú aj v 21. storočí organizovaní vykrádači hrobiek a čierny trh s vykopávkami?

Áno. Myslím, že toto je sústavný sizyfovský boj všade vo svete a ani Egypt nie je výnimkou. Ukázalo sa to hlavne počas revolúcie Arabskej jari, keď boli mnohé pamiatkové lokality vystavené nájazdom takýchto lovcov pokladov a viaceré z nich boli dosť poškodené. V momentálnej situácii, keď má vláda opäť kontrolu nad územím krajiny, sa, samozrejme, tieto veci dôsledne kontrolujú a čierny obchod či pašovanie sa prísne trestá. Egyptskej vláde sa ho zatiaľ darí viac-menej potláčať, ale takíto priekupníci stále existujú, pretože kde je dopyt, tam musí existovať aj ponuka.

Čo vám ako archeológovi napadne ako prvé, keď pri kopaní na lokalite narazíte na niečo zvláštne? Cítite sa vtedy trochu ako Indiana Jones?

To by som netvrdil. Samozrejme, je tam trošku napätia, hlavne keď potrebujeme splniť nejaký plán. Vtedy sme pri každom fľaku, ktorý má tvar hrobovej jamy, v napätí, či je to hrob, odpadová jama alebo niečo iné. Ale nejaké super fantastické očakávania typu Indiana Jones nemáme. Ja by som bol veľmi rád, keby sa niekedy podarilo nájsť obyčajnú kamennú stélu popísanú hieroglyfmi. Nepotrebujem zlaté či strieborné šperky ani drahokamy. Takáto popísaná stéla je pre archeológa prínosnejšia, keďže o tej lokalite povie oveľa viac ako nejaký šperk.

Čo sa deje s nálezmi, či už je to pôdorys, šperk alebo stéla, keď odchádzate z Egypta? Venujete sa ich výskumu ďalej na Slovensku?

Áno, náš terénny výskum slúži na to, aby sme získali čo najviac dát, čo najviac vecí zdokumentovali, opísali, odmerali, nafotili a nakreslili. No a doma to potom spracovávame. Zisťujeme, či sa nejaké obdobné nálezy našli v iných lokalitách v Egypte alebo v zahraničí, čo to môže hovoriť o význame nálezu a tak ďalej.

V rámci toho sa vytvárajú rôzne hypotézy v kontexte egyptskej histórie. Napríklad, z nálezov z prechodu konca hyksóskeho obdobia do Novej ríše sa ukazuje, že populácia, ktorá tam vtedy žila, prechádzala do Novej ríše pozvoľna. Faraónska propaganda síce hovorí o tom, ako prišli bojovníci z Luxoru a všetkých tam vyhubili, no nie je to úplne pravdivé. Je dosť možné, že vyhnali nejakú mocenskú špičku, ale obyčajní obyvatelia tam žili ďalej.

Už sme si povedali, ako to na lokalite Tell el-Retábí vyzeralo pred 3000 rokmi. S čím sa tam stretávate dnes?

Celá lokalita je uprostred polí, čiže to nie je také typické staroríšske prostredie, v údolí Nílu na okraji kamenného masívu púšte. V Tell el-Retábí sú všade zavlažované polia a pri rastúcej demografii Egypta je tam veľký záujem o pôdu. Preto sa na lokalite snažíme pracovať tak, aby sme najprv preskúmali jej okraje. Stred je totiž dobre chránená pamiatková lokalita, no niektoré okraje do nej nepatria a sú majetkom miestnych obyvateľov. No z hľadiska archeológie je dôležité, aby sme vedeli nielen to, čo sa nachádzalo v strede pevností, ale aj ako to vyzeralo v okolí hradieb. Aj preto považujem za dôležitý náš tohtoročný objav priekopy, ktorú som spomínal. Lebo keby sme nekopali na hraniciach lokality, nikdy nezistíme, že tam nejaké priekopy boli.

Snažím sa to vysvetľovať aj svojim egyptským kolegom, ktorí sa občas divia, prečo nejdeme hľadať nejaké pekné nálezy dovnútra hradieb, ale chodíme po týchto okrajových oblastiach. No práve keď budeme vedieť, ako vyzerala pevnosť aj s okolím, či tam bol nejaký kanál, jazero, prístavisko, pomôže nám to vytvoriť oveľa plastickejší obraz celej lokality.

Napríklad na našej lokalite sa nachádza množstvo luxusnej keramiky z východného Stredomoria, Grécka a Sýropalestíny. Zároveň sú tam kamene, ktoré pochádzajú z okolia Káhiry. Takže tam musel prebiehať dosť intenzívny obchodný kontakt a zároveň to tam ťažko niekto doniesol od Stredozemného mora na pleciach. Zjavne tam bol nejaký kanál, ktorý bol splavnený. Preto je dôležité vedieť aj kontext pevnosti, nielen jej obsah.

Líniová vizualizácia brány v Tell el-Retábí. Zdroj – Nadácia Aigyptos/Dwarf Digital

Ak sa teda dostanete na pôdu, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou a je niečím majetkom?

Väčšinou sa s majiteľmi snažíme nejako dohodnúť. S jedným milým starším pánom, ktorý býva v susedstve lokality, máme dokonca už taký každoročný rituál. V prvý deň, keď tam prídeme a chceme začať výskum na hranici jeho pozemkov, tak je z toho mierne rozčúlený. Druhý deň si dáme spolu čaj a tretí deň sme už najlepší kamaráti. Ak človek vie, ako vychádzať s ľuďmi a dohodnúť sa, je to užitočné. Snažíme sa miestnym vysvetliť aj to, že keď územie preskúmame, je to výhodné aj pre nich. Lebo tým pádom je to uzavreté a v budúcnosti ich nikto nemôže obviniť, že tam niekde majú nelegálne nálezy pamiatok.

Rešpektujú vás celkovo domáci a to, že kopete blízko ich dediny? Aké sú celkové nálady voči zahraničným archeologickým expedíciám v Egypte?

Nedá sa to úplne generalizovať, lebo ľudia sú všade takí aj onakí. Ale hlavne ľudia, ktorí tam pre nás pracujú, si uvedomujú, že s nami prichádzajú aj nejaké financie a môžu si u nás zarobiť. A na dedinách sú väčšinou široké a spriatelené rodiny, takže slovo sa šíri rýchlo a myslím, že nás berú pozitívne. Ľudia zo vzdialenejšieho okolia sa na nás zase prichádzajú pozrieť, ľudia, ktorých zaujíma história, zisťujú, čo kopeme a podporujú nás. Ale ako všade vo svete, aj tu sú ľudia, ktorí nás vidia neradi.

Vaša lokalita je na severovýchod od Káhiry, blízko Sinajského polostrova. Aká je tam bezpečnostná situácia vzhľadom na vojnu na Blízkom východe?

Nepociťovali sme to, lebo smerom ku Gaze je to ešte ďalších pomaly 300 kilometrov, čo je dosť veľká vzdialenosť. Samozrejme, čo sa týka bezpečnostnej situácie, tá je na posúdení miestnych úradov, a preto každoročne žiadame aj o bezpečnostné povolenie. Väčšinou ho dostaneme a v prípade, že sa tak nestane, nedokážeme určiť, či tam bol nejaký administratívny problém, alebo sa skutočne zhoršila bezpečnosť.

Veľké európske múzeá majú v repertoároch často rozsiahlu zbierku staroegyptských pamiatok, no egyptská vláda chce niektoré z nich späť. Aký máte na to názor?

Je to veľmi citlivá téma, ktorá nie je úplne jednoznačná. Mnohé zbierky sú darmi egyptských panovníkov ich „európskym bratrancom“, ako ich vtedy nazývali. A vracať dary po 100-150 rokoch je trošku zvláštne. Samozrejme, pokiaľ sú to artefakty, ktoré boli získané nelegálne, alebo boli ulúpené, prepašované a podobne, tak to treba riešiť podľa zákona.

Ale vo všeobecnosti si myslím, že navrátenie všetkých egyptských zbierok zo sveta by nebolo ani v záujme Egypta. Lebo keď sa najmä mladý človek zaujíma o históriu či archeológiu a v neďalekom veľkom meste nájde v múzeu egyptské pamiatky, ktoré ho zaujmú, často si povie, že sa do tej krajiny pozrie aj osobne. Ak by tam našiel niečo iné, možno sa bude orientovať viac na iné kultúry a civilizácie. Takže z tohto pohľadu si myslím, že je lepšie, ak by historicky utvorené zbierky zostali tam, kde sa nachádzajú.

Tento rok vyšla kniha V severnom vetre čítaš správy ďaleké, ktorá je prvým priamym knižným prekladom staroegyptského literárneho diela do slovenčiny. Čítali ste ju, alebo ste na nej nejako spolupracovali?

Nespolupracoval, je to produkt kolegu Martina Odlera, našej kolegyne Silvie Štubňovej Nigrelli, ktorá žije v USA a venuje sa lingvistike, a poetky Kataríny Džunkovej, ktorá sa venovala umeleckému spracovaniu. Ja som si ju objednal, teším sa na to, ako si tie básne a texty prečítam.

Ja sa popri archeologických aktivitách v Egypte venujem skôr dejinám našich zbierok. Sú to vlastne príbehy o tom, ako sa k nám dostali a čo ich potom na Slovensku ďalej postretlo. A niekedy majú naše zbierky aj veľmi dramatické osudy.

Povedzte nám o nejakom, ktorý vás najviac zaujal.

Napríklad barón František Révay, ktorý žil v druhej polovici 19. storočia a zomrel niekedy okolo 1914, mal veľmi rád Egypt. Celkovo bol zameraný na Orient a vo svojej bohatej knižnici mal aj publikácie uhorských orientalistov. Je spomenutý aj v slovenskej klasickej literatúre v diele Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, ktorý píše o tom, ako ho stretol na Pohroní v nejakom hostinci, kde si pán barón dával obed a mal tam egyptského alebo sudánskeho sluhu. Podľa vzniku tohto vzťahu sa zdá, že to bol skôr otrok.

Keď čítame niektoré cestopisy našich šľachticov, tak napríklad gróf Emanuel Andrássy navštívil v roku 1849 v Káhire až dve miesta, kde sa predávali otroci, a dosť detailne ich opisuje. Zdá sa, že tento obchod tam bol legálny až niekedy do roku 1875. Takže je možné, že aj barón Révay si v Káhire svojho sluhu kúpil a potom ho vzal so sebou do Mošoviec. Zechenter-Laskomerský píše, že tam aj zomrel.

Ale na Slovensku nebolo povolené otroctvo.

V tom čase to asi nikto neriešil a určite ho ako otroka nedeklaroval. Samozrejme, ja netvrdím, že to, čo je v literatúre, je na 100 percent pravda. Barón Révay si v Egypte nakúpil aj nejaké pamiatky a dotvoril veľmi zaujímavú rodinnú zbierku na Sklabinskom hrade. Mnoho vecí z nej potom daroval Budapeštianskemu múzeu. Dodnes je v Múzeu krásnych umení napríklad skarabeus Amenhotepa III., ktorý hovorí o love levov.

Čím nás Egypt tak fascinuje? Mám pocit, že na základnej škole mal takmer každý aspoň dve knihy, pričom jedna bola o Egypte a druhá o dinosauroch.

Myslím, že Egypt je veľmi plastickým príkladom histórie. Možno trúfalo tvrdím, že Egypt má dávať nášmu pohľadu na históriu nejaký ďalší rozmer. Pretože egyptské dejiny, to sú konkrétne osoby, faraóni, úradníci, vojaci, ktorí majú svoje mená a viete aj to, ako sa volali ich otec, matka, brat či sestra. Aj preto je to také uchopiteľné a ľudské. Nie sú to nejaké beztvaré, amorfné, hybné sily materiálnej histórie, ako som sa učil ešte v marxistickom školstve. Sú to ľudia, takže predpokladám, že to môže byť deťom blízke. No a potom je s nimi spojená aj záhadnosť pyramíd, hrobiek a tak ďalej. V spojení s krásnou slnečnou krajinou a modrým Nílom je to celé fascinujúce a uchopiteľné.

Pyramídy v Gize. Foto – Wikipédia/Ricardo Liberato (CC BY-SA 2.0)

Starovekí Egypťania sa orientovali na posmrtný život, čo je pre dnešných archeológov skvelé, keďže vďaka tomu nachádzajú množstvo vecí z ich života na jednom mieste. Nemali by sme si aj my niečo takto odkladať, alebo bude po nás dosť odpadu na to, aby archeológovia o niekoľko tisíc rokov vedeli, akí sme boli?

Niekedy delíme históriu v severovýchodnej Afrike na ríše aj trochu humorne a práve teraz hovoríme o „Plastovej ríši“. Takže si myslím, že o tisíc rokov budú moji budúci kolegovia určite schopní datovať 20. a 21. storočie podľa množstva plastového odpadu. Nemusíme nič uchovávať ani schovávať. Plasty nás prezradia.

Ako to podľa vás budú archeológovia budúcnosti interpretovať? Že sme uctievali slamky?

O tom už vznikli rôzne zaujímavé beletristické publikácie. Napríklad ako nejaký archeológ 500 rokov v budúcnosti vykopal veľké logo McDonaldu a potom zúrivo diskutoval o tom, že zjavne šlo o chrám venovaný červeno-zlatému M, ktoré bolo nejakým božstvom.

Jozef Hudec

Je archeológ a egyptológ. Pôsobí v Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied. Je jedným z dvoch vedúcich poľsko-slovenského výskumu v egyptskom Tell el-Retábí. V minulosti viedol výskum Ústavu orientalistiky a Archeologického ústavu SAV v Sudáne, na lokalite Duwejm Wad Hadž. Špecializuje sa na slovenské egyptiaká, archeológiu a históriu starého Egypta počas 2. tisícročia pred Kristom. V roku 1995 spoluzaložil Nadáciu Aigyptos.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

História

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie