Denník N

Som Psíček a Mačička

Mentálne nedospelí bezohľadne a na úkor iných presadzujú vlastné presvedčenie ako jediné správne. Nech to stojí, čo to stojí

Po minuloročnom nekonečne dlhom lete sme viacerí ostali unavení a otrávení. Z neutíchajúcich slovných šarvátok zástancov a odporcov referenda, ktoré nám Aliancia za rodinu pána Antona Chromíka trucovito vnútila, predovšetkým. Dnes, povedané s krivým úsmevom klasika, som sa mohol zachovať múdro a aj naďalej mlčať. Alebo zariskovať a prehovoriť. Ako vysvitne z napísaného, múdrosti dokážeme dať v živote prednosť málokedy.

Za tých niekoľko prirýchlo uplynulých týždňov som sa napriek presvedčeniu, že mám vo veci jasno, musel niekoľkokrát k téme referenda vrátiť. Naposledy to bolo na stretnutí s členmi Klubu seniorov preživších holokaust pri Židovskej náboženskej obci v Bratislave. Väčšina z nich nemala to šťastie, aby vyrastali v kompletnej rodine svojich rodičov. Mnohí svojho otca a matku ani len nepoznali. V čase, keď si pripomíname sedemdesiate výročie oslobodenia Osvienčimu, je, bohužiaľ, mrazivo zrejmé prečo.

Veľmi rýchlo sme sa s týmito lekármi, novinármi, hudobníkmi a partizánskymi veliteľmi atakujúcimi deväťdesiatku z oboch strán zhodli na tom, že v referende chýba aj štvrtá otázka. Tu je návrh jej úplného znenia: Súhlasím s tým, aby čarodejnice, bosoráci, vegetariáni, buzeranti, lesby, cigáni a ostatní ancikristi boli bezodkladne upaľovaní, prípadne napichovaní na kôl. Alebo aspoň stínaní tupou sekerou. Táto požiadavka vzišla z pocitu bezmocnosti, ktorý nás zachvátil po dlhej vážnej debate o tom, prečo má niekto potrebu vnášať do verejnej debaty témy, ktoré spoločnosť nemajú čím obohatiť, no majú v sebe obrovský potenciál vziať jej priveľa. Na tej tupej sekere netrvám, poznamenal jeden z diskutujúcich, som predsa humanista.

My sme slovo a zákon

Nuž áno, humor. Neprimeraný? Viem. Faktom však je, že po vyslovení tejto požiadavky sa okolo stola ozval odľahčený smiech. Dobre nám padol. Vzápätí sme sa vrátili do hlavného prúdu rozhovoru. Rýchlo nás priviedol až ku krvavým udalostiam z redakcie parížskeho satirického časopisu Charlie Hebdo.

Pripomenuli sme si, že ak nám humor dovoľuje o nízkom hovoriť aspoň povznesene, humor atakujúci vznešené riskuje, že bude vyznievať – nízko. Plytko. Urážlivo. Nielen pre vyznávačov Alaha a jeho proroka Mohameda, či pre kresťanov, židov. Pre každého, kto je citlivý na hierarchicky usporiadaný hodnotový systém. Veď každý je na svojho boha žiarlivý a na oltári sa predsa netancuje.

Stúpenci pána Chromíka a vrahovia karikaturistov možno na prvý pohľad nemajú mnoho spoločného. Azda ani na druhý. To podstatné – mentálnu nedospelosť a nezvládnutý strach z inakosti – však áno. Jedni aj druhí bezohľadne a na úkor iného človeka presadzujú svoje vlastné presvedčenie ako jediné správne.

Nech to stojí, čo to stojí, na hodnotu ľudského života nehľadiac. Dôvod?

Lebo my sme slovo a zákon! A kde ešte nie sme, tam sme práve vykročili. Pritiahnuté za vlasy? Áno. Ale len pre názornosť.

Lebo kto raz kradmou rukou siahne na referendový lístok, na ktorom je trikrát čierne na bielom napísané, že si jednoduchým zakrúžkovaním privlastňujem právo rozhodovať o živote iného človeka len preto, že ma moje presvedčenie urobilo necitlivým voči jeho presvedčeniu, si osobuje kompetenciu, ktorú mu nikto nedal.

Ani v mene kresťanstva, ani v mene islamu. A už vôbec nie v mene zdravého rozumu a verejného blaha.

Taký človek sa nezastaví, kým nevyhubí všetkých Jeho nepriateľov. Je nám to povedomé? Až priveľmi. Udalosti okolo satirického časopisu Charlie Hebdo a naše referendum, tieto dva na prvý pohľad úplne rozdielne príklady ľudskej tuposti a krehkosti v jednom sú pre mňa karikatúrami dotýkajúcimi sa citlivých tém príliš subtílnych na to, aby ich svojím zredukovaným a zjednodušeným prezentovaním dokázali uchopiť bez rizika, že vedno so svojimi neželanými dôsledkami sa nakoniec nestanú len smutným príkladom ľudskej obmedzenosti. Príkladom porovnateľným s konaním človeka, ktorý sa pokúša nakresliť čiary stolného futbalu veľkou lajnovačkou naplnenou prachom z kostí svojich nepriateľov.

Bez opýtania?

Karikatúry vo francúzskom satirickom časopise sú však na rozdiel od Chromíkovcov karikatúrami aspoň vedome. Momentálne majú status symbolu práva slobodného sveta na názor. Prudký nárast ich hodnoty odštartovala poprava ich autorov. Miera závažnosti postojov Aliancie za rodinu sa opiera o státisíce podpisov. Konanie katov z parížskej redakcie je esenciálnym aktom intolerancie. Konanie prívržencov Aliancie za rodinu a referendové otázky je nešikovným hnojením pôdy, v ktorej dračie zuby zasiate hysterickým strachom z inakosti iba čakajú na svoju chvíľu.

Propagandisti a insitní exorcisti už s nimi šermujú a kšeftujú na všetkých možných frontoch, burzách a blšákoch. Budú ich rozmieňať na drobné dovtedy, kým neskončia pozabúdané vo vreckách nohavíc s kolenami a zadnicami vyleštenými od jalového vysedávania na pobožnostiach, seminároch, konferenciách a summitoch o globálnom hlúpnutí ľudstva. Áno, stretneme sa v pekle, priatelia. Ak si nedáme pozor. Na ostrý jazyk, prirýchle pero, neutíšiteľný strach. Na svoju neúnavnú obmedzenosť. A keď sa v kadiach s bublajúcou historickou smolou budeme pýtať, prečo je práve v našom kotli najviac plaču a škrípania zubami, vedzme, že správna odpoveď je len jedna – sami sme to tak chceli.

No dobre. Peklo je peklo. Ale prečo chceme svoju predstavu architektúry utrpenia vnútiť aj vlastným deťom? Bez opýtania? A práve vo veci, v ktorej sa dušujeme, že konáme pre ich dobro?

Nezvládnutý strach

Ani na sekundu nezaváham a kedykoľvek poviem, že neslobodno rozhodovať za druhého, čo povedať, napísať, nakresliť, sfilmovať a zaspievať smie a čo nie. No mám pomerne jasno aj v tom, že robiť si žarty na úkor iného (presvedčenia, svetonázoru) je jemne povedané – necitlivé. Ten rozhodovací proces musí každý naozaj dospelý človek zvládnuť sám. Najmä ak to robíme z pozície sily, s pocitom mentálnej, kultúrnej, politickej, ekonomickej, či vojenskej prevahy. Ak je vedúcim motívom konania môj vlastný nezvládnutý strach, vydal som sa tou najhoršou z možných ciest. Na jej konci ma nečaká nič iné, len jeho opätovné potvrdenie. Bohatšie o škody, ktoré som cestou napáchal.

Nezvládnutý strach sa vie prirýchlo zvrhnúť na zbabelosť a tá je zručnou pôrodnou babicou krutosti. Takže zoči voči akútnemu referendovému nebezpečenstvu a narastajúcej hrozbe terorizmu nám opäť raz neostáva nič iné, len zachovať sa dospelo. Teda zodpovedne. Dôsledky za svoje rozhodnutia niesť sama a sám. Chceme vojnu, alebo mier? Vyberme si, do čoho budeme investovať. Každý z nás. Žiadne referendum, žiadny ústavný zákon, nijaká šaría ani intifáda ma pred vlastnou hlúposťou a zbabelosťou nezachránia.

Keď sme už pri pôrodoch – dalo by sa veľa a rozvášnene písať o nemom kriku detí nenarodených pre strach matiek. O plači detí narodených a opustených z tej istej príčiny. O deťoch zamordovaných a trpiacich kvôli rigidným zákazom a príkazom neúprosných formálnych autorít, ktorými často boli a sú kresťanská cirkev, islamské náboženstvo, či judaizmus.

Nehovorím o stredoveku. O krajinách za horizontom našich bezprostredných skúseností. Viac než zástupy príkladov z minulosti ma zaujíma práve ten krik detí. Ten nevyslyšaný. Hlas tých, ktorých dobrom Aliancia za rodinu tak vehementne argumentuje. Hm.

Medzi snom a realitou

Opäť mi zišiel na um príklad inšpirovaný stretom islamu a kresťanstva. Zdá sa, že máme spoločného oveľa viac, než nám je milé. Lebo už od čias poturčenia Šudy Katarínky a Ludy Tomášika je pre našinca predstava dieťaťa odvlečeného z rodného domu služobníkmi Alaha úpornou nočnou morou. Stelesňuje v sebe všetko, z čoho sa v dospelosti dobre cicia xenofóbii, intolerancii a pažravému strachu z neznáma, inakosti. Ten si každý z nás pamätá ešte z čias detstva.

Aliancii za rodinu je pravdepodobne jedno, či únoscu predstavuje slnkom a vetrom ošľahaný fúzatý janičiar, dojímavo bradatý hipster s alabastrovou pleťou so sklonmi k vegetariánstvu alebo iný ancikrist. Snažia sa nám vsugerovať, že to kvôli nemu sa v noci deti s naširoko otvorenými nevidomými očami no bez prebudenia natlačia k rodičom do postele. To on a jeho diabolská verzia prezlečená za militantnú lesbu sú podľa ich lektúry predkapelou kvarteta jazdcov Apokalypsy.

Aj v rodinách, kde si chlebík každodennosti natierajú hrubou vrstvou porozumenia, posýpajú ho jemnulinko nadrobenou ohľaduplnosťou a zapíjajú kakaom sladeným vzájomnou láskou, sa deťom snívajú ťažké sny.

Lenže sú tu aj deti, ktoré sa pred svojím strachom živeným nezreteľnou hranicou medzi snom a skutočnosťou nemajú ku komu schovať do postele. Odpustime si neprimerané asociácie, prosím. Len podlému je všetko podlé. A dospelému človeku je jasné, kde je hranica medzi snom a realitou. Medzi preludmi a skutočnými hrozbami. Aký je v tomto svetle človek, ktorý nám chce svoju nedospelú predstavu o hrozbách tohto sveta vnútiť zákonom? Nezodpovedný.

Vážnejšie obvinenie dospeláka, najmä vo vzťahu k deťom, nepoznám. Viem o adoptovanom dieťati, ktoré sa od momentu vyhlásenia referenda strháva zo sna. Zaliate studeným potom hľadí do tmy v strachu, že ho po referende budú musieť jeho adoptívni rodičia vrátiť do detského domova.

Čo vy na to?

Dlho som sa okúňal, hľadal zmierlivé slová, ospravedlňujúce interpretácie. Pokúšal som sa referendum vytesniť. Zbytočne. Miera dubióznosti v argumentácii hovorcov Aliancie za rodinu, oficiálnych aj samozvaných, sa nebies dotýka. A nebesia mlčia. Pochopiteľne. Téma rodiny, hlavne tej Svätej, je taká krehká a pre kresťanov intímna, že sa o nej dokážu uvoľnene rozprávať len pri svetle vianočných sviečok. Po zvyšok roka o nej radšej mlčia.

Dobre robia. Neuralgických momentov v sebe ukrýva viac než dosť. Napríklad ten, v ktorom dvanásťročný Ježiš – ušiel z domu, povedané dnešným slovníkom: „Až po troch dňoch ho (Mária a Jozef) našli v chráme, ako sedí medzi učiteľmi Zákona, počúva ich a kladie im otázky. Všetci, ktorí ho počuli, žasli nad jeho múdrosťou a odpoveďami. Matka mu vyčítala: Synu, čo si nám to urobil? Ježiš na to odpovedal: Ako to, že ste ma hľadali? Či neviete, že musím byť tam, kde ide o veci môjho Otca? Ale oni nepochopili, čo tým myslí.“ (Evanjelium Podľa Lukáša 2:41-52, krátené).

Čo vy na to, Chromíci?! Vo svetle citovaného vaše obavy o tradičnú rodinu krívajú na obe nohy. Lacné? Možno. Aspoň vidíte, ako vie urážať, bolieť a zahanbovať, keď niekoho bije vlastná huba.

Prečo sa nespýtajú detí?

Natrafil som aj na aktuálnejší príklad toho, že deti nad vašimi pomýlenými otázkami urputne premýšľajú. Našiel som ho v pošte od osemročnej Matildy pobavenej tým, že jej adoptívny otec pri ohrievaní hotdogov na ňu a jej súrodencov neúnavne štekal: „Hnevá ma, že nedajú slovo aj nám, deťom. Aj ja chcem ísť hlasovať. Tie otázky sa týkajú aj mňa. Aj ja som rodina, jej časť. Ja sa mám, či nemám v škole vzdelávať o sexualite a ľudskom tele a iných dospeláckych veciach.

Prečo sa nespýtajú detí, či sú zvedavé ako prišli na svet, či chcú vedieť pravdu alebo prijímať tie polopravdy a rozprávky od rodičov, ktorí sú zaslepení vierou alebo strachom zo sexuality svojich vlastných detí? Prečo sa nespýtajú detí v detských domovoch alebo dočasných náhradných rodinách, či chcú byť v ústave? A je jedno či to budú dvaja ockovia, dve maminky, jeden deduško, jedna mamička, jeden otecko a jeho priateľka alebo dvaja starí rodičia, ak na to dieťa budú štekať hotdogom a budú ho milovať.“

Matilda má pre nás aj odkaz, ktorý sa nedá prehliadnuť: „Som znechutená a cítim sa taká malá, že nikto nepočúva môj hlas, môj názor. Zaujíma dospelých naozaj, čo je dobré pre deti? Alebo si chcú zase len niečo dokázať? Ja som bola síce veľmi maličká, keď som bývala v domove, ale pamätám si, že tam boli detičky, ktoré mali mamu a otca a tá mama a ten otec neboli rodičia, boli to monštrá, ktorá svoje deti týrali. To nie je rodina. Rodina je o láske, o starostlivosti, opatere, nie o tom či má ten, kto ťa miluje, pipíka alebo cikulku. Dúfam, že ťa toto moje rozčuľovanie sa nezaťažuje,“ dodala. „Ak áno, tak len preskakuj. Nabudúce ti vyznačím farebne to, čo je dôležité.“

Na svoju česť vyhlasujem, že som si citované pasáže nevymyslel, neobjednal a až na dve čiarky ani neupravoval. Našli ma a zasiahli s nemilosrdnosťou blesku. Po ich prečítaní „v mojich čiernych očiach žaby škrkútajú, v mojich žltých vlasoch myši hniezda majú,“ ako sa spieva v slovenskej ľudovej balade o Šudy Katarínke a Ludy Tomáškovi. A mám strach, že aj horšie môžeme dopadnúť.

V pustej hlave vietor fúka, rozum leží v tmavom hrobe, na náhrobku sova húka, krutosť hlúpym z dlane zobe, bude stáť na pamätnej tabuli tejto doby ak sa konečne nespamätáme a neprestaneme si nepriateľov nerozvážne vyrábať doma a urážať vonku. No najhoršie na tejto predstave je to, že sviečky k pomníku našej intolerancie a zadubenosti budú chodiť zapaľovať opäť raz bezmocné deti.

Pokoj duší

Matilde chcem odkázať len toľko, že si jej slová nesmierne vážim a obdivujem jej náskok pred nami, dospelými. A rád by som ju ubezpečil, že nech referendum dopadne akokoľvek, jej adoptívni rodičia, teda jej skutoční rodičia, ju nebudú musieť vrátiť do ústavu.

Nenechajme Matildu v jej obavách samú. A nielen preto, že štekajúci hotdog je lepší než inštitucionalizovaný studený psí čumák a Psíček a Mačička od Karla a Josefa Čapkovcov sú určite lepšími rodičmi než ktorýkoľvek obmedzenec a fanatička. Napriek tomu, že tradičnú narodeninovú tortu upiecť nevedia. Urobme to predovšetkým pre pokoj vlastných duší, drahí tretiaci. Pardon, veriaci.

Autor je spisovateľ

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie