Vianočná reportáž z Donbasu o tom, ako jednotka rozviedčikov striehne dňom i nocou na Rusov

Po zničenej ceste kľučkujeme medzi dierami po nočnej lesnej cestičke. Ponad cestu preletí dron. Netušíme, či je ukrajinský alebo ruský, ale vydýchneme si, keď zmizne niekde za stromami.

Náhle naša malá kolóna džípov zastane. Zhasíname motory, vonku je úplná tma a zblízka počuť búchanie delostrelectva. Dorazili sme na miesto.

K najostreľovanejšiemu vianočnému stromčeku na Ukrajine.

Jalynka na ceste smrti

Do Bachmutu je to len šesť kilometrov. Nebo nad oblohou presekávajú dňom i nocou drony a cez deň sa po tejto ceste vyslovene neodporúča chodiť ani s obrnenou vestou a helmou na hlave.

Miestny dobrovoľník Jevhen z tvrdo ostreľovaného mesta Časiv Jar chcel pozdvihnúť náladu ukrajinských vojakov a jeho „jalynka” sa stala tento rok hlavným vianočným stromčekom krajiny, ktorá už druhý rok čelí ruskej invázii.

Jevhen je veterinár a okrem pomoci ľuďom sa snaží vo vojnovej zóne pomáhať aj zvieratám. Napríklad tým, že ich očkuje.

Po ceste k jalynke, ako Ukrajinci volajú vianočný stromček, sme mohli ísť iba v noci. „Cez deň by to bolo príliš riskantné,“ vysvetľuje nám Slavik Ševčuk, s ktorým sme pár hodín pred tým odovzdali kľúče od džípov vojakom z troch rôznych jednotiek.

Išlo o ďalšiu časť zbierky, ktorú zorganizoval fotograf Vladimír Šimíček s fotoreportérmi a dvomi Ukrajincami z organizácie All 4 Ukraine. Bola nakoniec taká úspešná, že na Ukrajinu sme museli naplánovať až tri cesty so sanitkami a pickupmi pre tých, ktorí ich najviac potrebujú. Táto je druhá.

„Vianočným darčekom” sa vojaci veľmi tešili. Vďaka nim môžu zachraňovať zranených vojakov aj civilistov v ťažko dostupnom teréne, kde záleží na každej minúte. V deravých cestách na Donbase je navyše životnosť áut veľmi malá.

Uprostred lesnej cestičky si posvietime na stromček, urobíme rýchlu fotografiu a pokračujeme v ceste, ktorá je nebezpečne blízko ruských pozícií. Môj kolega fotograf Tomáš Benedikovič je smutný, že nestihol vytiahnuť fotoaparát.

Spomeniem si na staré príslovie fotografov o tom, že najlepšia fotografia je tá, ktorú ste nespravili. A vzápätí na základné pravidlo vojnového reportéra: žiadna fotografia nestojí za to, aby ste pre ňu riskovali život.

Mestečko na okraji frontu

V mestečku Časiv Jar nás navyše niekoľko dní pred vianočnými sviatkami čaká dôležitá návšteva: veliteľka Natalia so svojou jednotkou rozviedčikov z 5. osobitnej útočnej brigády. Na ich základni máme stráviť jednu noc.

V podobnom obkľúčení a pod nájazdom ruských vojakov ako Bachmut sa teraz ocitlo mesto Avdijivka.

A to, čím si prešiel Bachmut, teraz hrozí aj ľudoprázdnemu mestečku Časiv Jar. Práve tam Vlado Šimíček dostal nápad vyzbierať sa na sanitku pre medika Žeňu, ktorého zničená sanitka nám vyrazila dych.

Odkedy sme tam boli naposledy, Časiv Jar sa zmenil na mesto duchov. Dom kultúry, ktorý slúžil ako miesto pre humanitárnu pomoc, je zbombardovaný podobne ako množstvo obytných domov v meste.

V Časiv Jare stále žije niekoľko civilistov napriek tomu, že v ňom nefunguje elektrina a problémy sú aj s vodou. „Obchody tu máme ešte stále dva, pár hodín denne sú otvorené,“ rozpráva Julija v strednom veku.

Napriek neustálemu hrmotu delostrelectva sa z mesta nechystá odísť. „Aký osud príde, s takým sa zmierim. Kam by som šla?” rozpráva s trpkým úsmevom.

V „bode nezlomnosti” – teda na mieste, kde sa medzi panelákmi sústredí humanitárna pomoc, na ktorú sú obyvatelia mestečka odkázaní – sa schádzajú na ľudia každým dňom.

V miestnosti je ukrajinská symbolika, ale nemôžeme si nevšimnúť, že v televízii majú zapnutý ruský kanál.

Nie všetci v meste vítajú ukrajinských vojakov, ktorí bránia jedno z mnohých miest blízko vojnového frontu. Napriek tomu, že len pár metrov od nás je obrovský kráter vedľa zbombardovanej budovy po ruskom leteckom útoku.

Napriek ostreľovaniu mesta, ktoré si vypýtalo veľmi vysokú daň, niektorí z obyvateľov akoby čakali na príchod ruskej armády. Tá aj v týchto mrazivých dňoch nedopraje ukrajinským vojakom čas na oddych a vianočnú pohodu. Prakticky po celej línii na Donbase chaoticky útočí na ukrajinské pozície.

Uprostred noci sa o tom presvedčíme aj na základni jednotky rozviedčikov, ktorým šéfuje štyridsiatnička Natalia.

Noc s jednotkou rozviedčikov

Spolu s nami je aj fotograf českého Deníka N Gabriel Kuchta, ktorý sa s Nataliou už stretol v novembri, keď jej odovzdával štyridsať turniketov, ktoré viezli v kolóne so sanitkami.

V bojovej zóne majú „škrtidlá” cenu zlata a nikdy ich nie je dosť. Strelných zranení je množstvo a pohotovo aplikované škrtidlo už zachránilo množstvo životov.

Medik Žeňa, ktorý sa nakoniec musel z Bachmutu stiahnuť, by o tom vedel hovoriť.

Nataliina jednotka pracuje 24 hodín sedem dní v týždni na tom, aby sa z mestečka Časiv Jar nestal ďalší Bachmut a neocitol sa pod ruskou okupáciou. Je to náročné, pretože vojaci v oblasti čelia obrovskej ľudskej presile a nedostatku munície.

Do armády sa Natalia prihlásila po tom, ako Rusi vyprovokovali vojnu na Donbase. Inšpirovala ju k tomu jej dcéra, ktorá vyštudovala v Charkive vojenskú akadémiu a stala sa spolu s mužom pilotkou.

Sama predtým pracovala v polícii v Charkive ako vyšetrovateľka. Medzitým sa stala vojačkou s medailami so špecializáciou na rozviedku a hlavne babičkou. Svoje vnúča však cez Vianoce neuvidí.

„Budeme radi, ak sa nám podarí spojiť online. Za dva roky, odkedy proti nám vedú Rusi totálnu vojnu, som mala iba niekoľko dní voľna. Nemáme čas na dovolenku. Skúsených vojakov na veliteľských pozíciách je málo,“ hovorí Natalia.

V malej operačnej miestnosti, kde neustále svietia monitory so živými zábermi z dronov, spojili niekoľko stolov a pripravili nám malú hostinu. Natalia má veľmi rada syr. Takže nakrájala viacero druhov, priložila kolieska salámy, sardinky, mäso s ryžou, šalát a k tomu čierny čaj.

Veliteľka sa sťažuje na večný nedostatok munície, dronov a spánku. Podobné sťažnosti od ukrajinských vojakov počúvame dlhodobo. Nebyť ukrajinských dobrovoľníkov, ktorí sa vždy zložia a zoženú vojakom, čo potrebujú, by vojna zrejme vyzerala úplne inak.

Spí tak tri-štyri hodiny denne. S kolegami sa striedajú v službe a sledujú pohyb ruských vojakov.

Na poschodových posteliach v malej izbe s teplým krbom nám po večeri ukáže miesto, kde si môžeme rozložiť spacáky. Zariadenie je veľmi skromné, no veľmi útulné.

„Tak blízko k frontu sme prišli, aby sme vedeli čo najrýchlejšie zareagovať na ruské hrozby,“ vysvetľuje Natalia. Miesto si jej jednotka rozviedčikov vybrala sama. Hoci pôsobí útulne, ešte pred pár mesiacmi bolo zatopené vodou, s polmetrovým neporiadkom a úplne zničené. Teraz je tu sucho, teplo a wifi funguje bezchybne.

Vianočnú idylku prerušia iba sporadické výbuchy. Počuť ich napriek tomu, že sa nachádzame v podzemí.

Spolu s Nataliou sa dáme do reči s mladým vojakom Serhijom, ktorý je očami nalepený na viaceré obrazovky, na ktorých sleduje zábery z dronov. Jeho kolega Maxym nám neskôr ukáže, ako pred niekoľkými dňami „zneškodnili” na jednej pozícii viacerých ruských vojakov neďaleko Bachmutu.

Po krátkej, ale nakoniec bezpečnej noci zábery z dronu ukazujú dvoch ruských vojakov v zákope. Operátor ich zameral a čaká sa na nasedenie kamikadze dronu. Po niekoľkých minútach dôjde k výbuchu. Tentoraz to však nevyšlo. Dron pravdepodobne pre silný vietor minul cieľ.

„Keby sme mali dosť dronov, skúsili by sme to ešte raz. Musíme však veľmi rozmýšľať, kedy aký použijeme,” vraví Natalia a vysvetľuje, že hoci armádu o drony požiadali, vojenskej byrokracii trvá mnohé mesiace, kým ich zo skladov uvoľnia.

„Tie drony, čo tu vidíte, máme vďaka dobrovoľníkom. Aj im však teraz zákonom zviazali ruky,“ sťažuje sa Natalia. Boj s Rusmi im podľa ich slov stále komplikuje priveľa byrokracie v armádnych zložkách.

Práca jej jednotky pritom nie je len o sledovaní a posielaní FPV kamikadze dronov na ruských vojakov. „Sme prví za Bachmutom. Operatívnych úloh máme veľmi veľa. Žiaľ, o veľmi veľa ľudí sme aj prišli,“ hovorí Natalia smutne.

Členovia jej jednotky sú na niektorých miestach od vojakov len tristo metrov. Rusi na na nich neútočia iba dronmi a delostrelectvom. Niekedy sú to aj grady. „Keď máme dosť zbraní a munície, držíme sa a zadržiavame ich,“ rozpráva Natalia odhodlane.

Mohol by sa Časiv Jar stať druhým Bachmutom?

„Mohol,“ povedia ustarostene členovia jej jednotky. Situácia na Donbase je veľmi napätá. „Často nám okrem nábojov chýbajú drony. Bez nich to je, akoby sme nemali oči,“ rozpráva Natalia.

Ak by mali viac vojenskej pomoci, odpor by podľa nej vyzeral inak. „Pripravujeme sa na najhoršie, ale dúfame v najlepšie. Všetko je o dobrej logistike,“ vraví Natalia. Problémom je podľa nej aj nedostatok elementárnych vecí ako teplé oblečenie.

V ohrození sú aj zásobovacie trasy, ktoré sa snaží jednotka veliteľky Natalia udržovať v bezpečí. „Ako môžete bojovať, keď ste bez vody a jedla? Aj preto sa miesto, na ktorom stojí najostreľovanejší vianočný stromček, prezýva cesta smrti.

Ak by ju Rusi úplne odrezali, Ukrajincom by sa opäť skomplikovala situácia na fronte. Aj preto trávia vojaci s Nataliou Vianoce všetci spolu v ostreľovanom mieste s myšlienkami na svoju rodinu a blízkych, ktorých viacerí nevideli už viac ako rok.