Na prax ho nechceli, v obchode jeho pokladňu obchádzali. Bohuš zmaturoval a chce ísť na vysokú

Posledné dni pred Vianocami sú v supermarketoch náročné. Zamestnanci musia zvládnuť nápor ľudí, ktorí sa naháňajú a nakupujú všetko potrebné na sviatky.

Bohušovi to neprekáža, do práce sa teší rovnako ako každý iný deň. Pracuje ako špecialista v stánku Tesco Mobile, kde predáva zákazníkom mobilné SIM karty, telefóny, tablety a robí aj odborné poradenstvo.

Práca ho naozaj baví, a keď o nej hovorí, usmieva sa. Dobre si pamätá, že len pred pár rokmi sa nudil pri nekonečných hodinách, počas ktorých vykladal tovar. Za štyri roky si v obchode všimli, ako mu ide práca od ruky, a povýšili ho. Z vykladača na pokladníka, potom na pracovníka v informáciách a od mája už je špecialistom pri predaji mobilov.

„Každý deň je niečo nové. Ako zaujať zákazníka, ako ho zastaviť v obchode. Vedia, že keď prídu k stánku, tak im poradím. Hoci je to len babka, ktorá sa príde vyrozprávať a ani si nekúpi sim-ku,“ hovorí Bohuš Billý.

Má 20 rokov a tento rok zmaturoval na strednej odbornej škole v Bardejove. Tam, odkiaľ pochádza, je to veľká vec. V dvoch sociálnych panelákoch v Rokytove, kde žijú ľudia v generačnej chudobe, je Bohuš jeden z dvoch mladých ľudí, ktorí majú maturitu.

Všetko by bolo inak, keby ostal iba v školskom bufete

Cesta dieťaťa z vylúčenej komunity na dedine na strednú školu v meste je ťažká. Ak je Róm, má to ešte náročnejšie. Ukazuje to aj Bohušov príbeh.

Rodičia aj terénna sociálna pracovníčka z Rokytova pracovali na tom, aby sa Bohuš dostal na strednú školu. Mal aj štipendium od organizácie Človek v ohrození, ktorá mu uhrádzala cestovné do školy, obedy, učebnice či iné pomôcky.

Zďaleka to však nie je len o peniazoch, ale aj o sústavnej, drobnej, neviditeľnej sociálnej práci – presviedčať Bohuša aj jeho rodičov, že to zvládnu, že sa nemusia báť. A ak sú ťažké chvíle a niečo nevyjde, podporiť ich, aby to nevzdali.

Napriek tomu hneď počas prvých týždňov na strednej škole Bohuš zažil, čo to znamená byť Róm. Nastúpil na strednú odbornú školu v odbore obchodný pracovník, kde počas celého štúdia pracujú študenti aj v praxi. Týždeň v škole a týždeň priamo v prevádzke, ako súčasť duálneho vzdelávania.

Bohuš bol v skupine desiatky Rómov, ktorá nastúpila do prvého ročníka – no zamestnávatelia v Bardejove ich odmietli vziať na prax. Boli to rôzne obchody – mäsiarstvo, potraviny či textil. „Neviem, prečo bol pre nich problém mať rómskeho predavača alebo pokladníka. Možno si mysleli, že v ňom nemajú istotu, že odradí zákazníkov,“ tipuje Bohuš.

Škola nevedela, čo robiť. Chvíľu uvažovali, že u nich zriadia malý bufet, kde budú môcť rómski študenti predávať aspoň bagety. No Bohuš by určite nebol tam, kde je teraz, ak by ostal predávať v školskom bufete. „Nedostal by sa medzi ľudí, aj mimo svojej komfortnej zóny, čo ho posunulo dopredu,“ hovorí sociálna pracovníčka Viera Rojková z Človeka v ohrození.

Zakročila jej kolegyňa Jarka Krukárová, ktorá Bohuša sprevádzala celou cestou na strednú školu. Oslovili viacero firiem a hľadali takú, ktorá by nemala problém prijať mladých rómskych stredoškolákov. Podarilo sa im vybaviť hypermarket Tesco, kde najprv pracovali ako vykladači tovaru. „A dodnes si Bohuša nechcú pustiť,“ hovorí Rojková s úsmevom.

Keď prídu k pokladnici moji rovesníci, cítim hrdosť

Vykladanie tovaru však Bohuša nudilo. Od siedmej rána do druhej popoludní bol iba sám a nikto si ho nevšímal. Keď ho občas dali do pokladnice, zistil, že ho to baví oveľa viac. Mohol sa rozprávať s ľuďmi a stále sa niečo dialo.

No zo začiatku musel prekonať nielen stres a zodpovednosť z práce s peniazmi, ale aj predsudky ľudí. Nikdy predtým ľudia v Bardejove nevideli, aby Róm sedel pri pokladnici. „Zo začiatku obchádzali moju pokladnicu, aj keď bola prázdna a dali sa obsluhovať inde,“ hovorí Bohuš.

Teraz je to inak. Po rokoch Bohuša ľudia už poznajú, veď Bardejov nie je veľké mesto. Najťažšie bolo preňho nepomýliť sa pri vydávaní peňazí a naučiť sa všetky kódy potravín. „Stále viem aj o polnoci povedať kód na paradajky,“ hovorí.

„Uvedomil som si, že aha, môžem pracovať iba na pokladnici, keď budem šikovnejší,“ hovorí Bohuš.

Keď dnes k pokladnici prídu jeho rovesníci a bývalí spolužiaci zo základnej školy z Rokytova, cíti sa hrdo. „Som hrdý, že nie som len z osady, ale posunul som sa niekam ďalej. Oni idú z fušky zaprášení a ja môžem sedieť v teple,“ hovorí.

Z pokladnice ho kolegyňa stiahla k pultu s informáciami. Ukázala mu, ako vybaviť reklamácie či iné problémy zákazníkov. Aj v tom sa časom zlepšoval, kolegovia mu veľa pomáhali. „Mal som šťastie, že som sa vôbec nestretol s nejakým rasizmom alebo iným zlým zaobchádzaním,“ hovorí Bohuš.

Keď sa v máji uvoľnilo miesto v stánku Tesco Mobile, riaditeľka prišla rovno za ním. „Povedala mi, že mám potenciál na viac, tak nech to skúsim tam,“ spomína si Bohuš. Zo začiatku mal z inej práce stres, teraz už vymýšľa marketingové slogany, ako predať mobilný paušál.

Rodičia mi nechceli napísať ospravedlnenku, keď sa mi nechcelo do školy

Bohuš býva s rodičmi a dvoma súrodencami v malom dvojizbovom byte v Rokytove. V dedine nemajú osadu s chatrčami, ale dva paneláky so sociálnymi bytmi. Rodina je v hmotnej núdzi. Bohuš ako jediný pracuje a finančne pomáha aj rodine.

Už teraz má viac peňazí ako jeho rodičia. Obaja sú nezamestnaní a nemajú skončenú strednú školu. Otec kedysi chodieval za prácou do Česka, mama šila v bardejovskej firme. Počas covidu prišla o miesto a nové už nenašla.

Bohuš už presvedčil aj svojich rodičov, že vďaka vzdelaniu si mohol nájsť lepšiu prácu. „Brali školu vážne, ale skôr tak, akoby vzdelanie prekážalo v ceste do práce. Buď máš robotu, alebo školu. Ale teraz zistili, že sa dá mať lepšiu robotu práve vďaka škole,“ vysvetľuje Bohuš.

Nepodarilo sa mu o tom však presvedčiť súrodencov. Mladší brat ani sestra nenastúpili na strednú školu a ani jeden nemá prácu – brat občas chodí na brigády.

Bohuš hovorí, že mal šťastie na ľudí okolo seba – už na prvom stupni základnej školy mal dobrú triednu učiteľku. Najviac ho bavila slovenčina, pričom sa s ňou prvýkrát stretol až v škôlke – doma rozprávali iba po rómsky.

„V treťom ročníku na mňa niečo také prišlo, nejaký záblesk, že ma škola začala baviť,“ hovorí so smiechom. Aj po desiatich rokoch si pamätá, ako sa mu učiteľka venovala, pochválila ho za každú dobre napísanú písomku alebo diktát. „Bolo vidno, že im na mne záleží,“ hovorí Bohuš.

V štvrtom ročníku prišla do Rokytova terénna sociálna pracovníčka Jarka Krukárová, ktorá sa s Bohušom a jeho rodinou zblížila. Bohuš chodil od piateho ročníka do jednej triedy s jej dcérou – kým oni si pomáhali s úlohami, Krukárová pomáhala aj rodine s vypĺňaním rôznych tlačív alebo s hocičím, čo potrebovali.

Práve ona Bohuša a jeho rodičov motivovala, aby išiel na strednú školu. Bohuš hovorí, že bez nej a svojich rodičov by to asi v siedmom a ôsmom ročníku vzdal. To je pre každé dieťa komplikovaný vek – prichádza puberta a škola zďaleka nie je prioritou. Pokiaľ deti netlačia do školy rodičia alebo prostredie, ľahko to vzdajú.

„Rodičia ma už motivovali, že nie, nie si chorý, doma neostaneš. Stále som musel každý deň chodiť do školy a nemohol som vymeškať ako moji rovesníci. Tým keď sa nechcelo, tak im mama napísala ospravedlnenku. Ale ja som si to nemohol dovoliť,“ spomína si Bohuš.

Nakoniec si podal prihlášky na dve stredné školy – okrem tej svojej aj na Obchodnú akadémiu. Na obe školy ho prijali.

Výlet do reštaurácie či autoservisu: ukazovať deťom povolania má význam

Sociálna pracovníčka Rojková z Človeka v ohrození hovorí, že nejde len o finančnú pomoc, nevyhnutná je neustála podpora ľudí, ktorých majú v štipendijnom programe na podporu v štúdiu na strednej škole. Tento rok ich bolo 38.

„Určite prídu aj počas štúdia nejaké zlyhania, keď študent zapochybuje a chce skončiť. Je dôležité, že sme stále tam ako opora,“ dodáva.

To sa ukázalo ako dôležité aj počas pandémie, ktorá Bohuša zachytila hneď v prvom ročníku. Musel sa učiť z domu, s ďalšími dvoma súrodencami. Organizácia mu dala tablet, cez ktorý sa mohol pripájať na online vyučovanie. Vypínal si mikrofón, aby sa navzájom nerušili so súrodencami, a sám si robil poznámky z učebníc.

„Vtedy som pochyboval, či školu vôbec dokončím,“ hovorí Bohuš.

Podporu dokázali Bohušovi dodať aj po tom, čo sa Jarka Krukárová z Rokytova presunula do neďalekej dediny Sveržov, kde vzniklo komunitné centrum Človeka v ohrození. Bohuš tam aspoň raz do mesiaca cestoval.

Rojková si pamätá, ako všetci v komunitnom centre prežívali, keď si Bohuš robil vodičák a aj maturitu. „Stresy, stresy, stresy. A nakoniec všetko super zvládol,“ hovorí Rojková. Bohuš zmaturoval na jednotky a stal sa tak jedným z dvoch mladých ľudí s maturitou v panelákoch v Rokytove.

O svojej maturite a práci mal prednášku pre mladšie deti aj v komunitnom centre vo Sveržove. Rojková vysvetľuje, aké dôležité je pre mladých Rómov práve kariérne poradenstvo. „Sú to aktivity zamerané na sebapoznanie, ktoré im pomáhajú lepšie poznať ich záujmy, hodnoty a silné stránky. Chceme im pomocou nich ukázať, že život sa nekončí po deviatom ročníku,“ hovorí.

Žiakov berú pozrieť sa na otvorené dni na stredné školy alebo aj do firiem. „Keď chce byť niekto automechanik, tak sa ideme pozrieť do servisu, aby si to mohol ohmatať. Niektoré veci je potrebné vidieť a zažiť na vlastné oči, pretože si ich len ťažko dokážu predstaviť. Alebo ideme do reštaurácie, aby videli, že môžu byť čašníkmi či kuchármi,“ hovorí Rojková.

O povolaní majú jasnejšiu predstavu, ak ho môžu vidieť v praxi, alebo priamo na strednej škole zistiť, čo ich čaká. „Motivácia je potom hmatateľnejšia. Chceme, aby sa zamýšľali, aký chcú mať cieľ, kam ďalej chcú ísť,“ vysvetľuje. Dôležitá je však podľa Rojkovej práca nielen s deťmi a mladými, ale aj s ich rodičmi. Tí rovnako potrebujú motiváciu, aby vedeli svoje dieťa dlhodobo v štúdiu podporovať.

Aj pred Bohušom teraz stojí ďalší cieľ, a to vysoká škola. Chcel by ísť na pedagogickú fakultu na Prešovskej univerzite a študovať učiteľstvo materskej školy alebo prvého stupňa. Ale zatiaľ na to ešte nenabral odvahu. „Bojím sa, že to nezvládnem, ten stres a učenie,“ hovorí Bohuš.

Navyše, v práci a s kolegami je mu dobre. Zatiaľ chce teda ešte pracovať a našetriť si peniaze.

Jeho snom je založiť si rodinu a nájsť si vlastné bývanie, mimo panelákov v Rokytove. „Chcem sa presťahovať inde, pretože to na človeka dosť vplýva, keď býva v tom prostredí,“ dodáva Bohuš.