Západ musí na Ukrajine čeliť realite

Autorka je americko-ruská politologička

Graham Allison z Harvardu nedávno poznamenal, že zatiaľ čo Čína „je a bude najostrejším rivalom, akému kedy vládnuca mocnosť čelila“, súčasná „démonizácia“ tejto krajiny „viac mätie, ako objasňuje“. Na „vytvorenie a udržanie stratégie na zvládnutie čínskej výzvy“ musia Spojené štáty „pochopiť Čínu takú, aká je“ a nie ju opisovať ako „vysokú poldruha metra“ či „na pokraji kolapsu“. Postsovietskemu Rusku sa takéhoto posudzovania nikdy nedostalo.

Naopak, USA strávili desaťročia karikovaním Ruska ako typického darebáckeho a zároveň krehkého štátu. Po ruskej anexii Krymu v roku 2014 ho vtedajší prezident Barack Obama odmietol ako „regionálnu veľmoc“, ktorá okupáciou len prejavila vlastnú slabosť. A po rozsiahlej invázii na Ukrajinu v minulom roku sa zjavne predpokladalo, že Rusko – a režim Vladimira Putina – sa pod ťarchou západných sankcií rýchlo zrúti.

Nerátali s tým

Putinovo rozhodnutie napadnúť Ukrajinu poháňal klam. To však neznamená, že západné hodnotenie situácie bolo racionálne. Naopak, zdalo sa, že väčšina západných pozorovateľov si dokáže predstaviť len dva scenáre: buď Putin zaberie Kyjiv v priebehu niekoľkých dní, čím premení Ukrajinu na kremeľskú bábku, alebo Ukrajina Rusko rýchlo porazí, čo prinúti Putina stiahnuť svoje jednotky a uznať územnú integritu susednej krajiny.

To pomáha vysvetliť, prečo, keď sa počiatočná ofenzíva Ruska zastavila, vtedajší britský premiér Boris Johnson pri návšteve Kyjiva údajne odporučil Ukrajine, aby „len bojovala“ a nevyjednávala o mierovej dohode. Je lepšie nechať Rusko prehrať – oslabiť ekonomiku krajiny, vyčerpať armádu a možno nenapraviteľne poškodiť Putinovu pozíciu – ako ho odmeniť za jeho inváziu.

Zrazu bola zhoda v tom, že Rusko prehrá. Zatiaľ čo Ukrajina mala plnú podporu Západu – a zodpovedajúci tok zbraní a pomoci –, Rusko nemalo dostatok vybavenia a to, čo malo, bolo rovnako zastarané ako jeho taktika. Bezprecedentné západné sankcie boli predurčené na to, aby vyvolali tvrdý odpor proti Putinovi. Rusi by dokonca mohli zaútočiť na Kremeľ, aby znovu získali prístup k európskym kabelkám a americkému rýchlemu občerstveniu. Nikto si zrejme nepredstavoval, že démonizácia a odmietnutie väčšiny ruských vecí môže vyburcovať Rusov proti Západu alebo že Rusko bude schopné viesť aj dlhú vojnu.

Stále populárny

Presne toto sa však stalo. Rusko naďalej využívalo svoju početnú výhodu a zároveň aktualizovalo svoju stratégiu na bojisku a zvýšilo výrobu vojenského materiálu. Minimalizovalo náklady spojené so sankciami nielen ich obchádzaním, ale aj zabezpečením toho, aby sa k ruskému vlastníctvu odchádzajúcich západných firiem dostali za najnižšie ceny miestni aktéri vrátane štátu. No a medzitým prešlo na vojnové hospodárstvo.

Pre obyčajných Rusov to nie je vôbec zlé. Regály obchodov sú dobre zásobené a v reštauráciách vládne čulý ruch. Dôchodky a platy sa zvýšili – nie o toľko ako inflácia, ale dosť na to, aby podporili kremeľský príbeh, že Rusko stojí pevne na nohách napriek maximálnemu úsiliu Západu ho zničiť. Západní lídri si ani zďaleka neuvedomujú, aká nebezpečná je táto interpretácia, ale pokračujú v jeho posilňovaní, pričom napríklad poľský prezident Andrzej Duda v júni na začiatku neúspešnej ukrajinskej protiofenzivy povedal, že „Rusi musia pocítiť horkú chuť porážky“.

Vojna v Rusku stále nie je populárna: 56 percent obyvateľov, ktorých v októbri oslovilo prieskumné centrum Levada, vyjadrilo podporu mierovým rozhovorom. No len 34 percent opýtaných hovorí, že by podporili stiahnutie ruských jednotiek z Ukrajiny a návrat územia. No a Putinov rating zostáva nad 80 percentami. Nazvite to trebárs stalingradským efektom.

Kde je pomoc?

Zdá sa, že zatiaľ čo sa Rusi zoskupujú okolo Putina, západní podporovatelia Ukrajiny strácajú odhodlanie. Začiatkom decembra sa lídrom Európskej únie nepodarilo presadiť balík finančnej pomoci pre Ukrajinu v hodnote 50 miliárd eur, hoci súhlasili so začatím prístupových rokovaní s Úniou. K tomuto neúspechu došlo krátko predtým, čo americký kongres neschválil nový balík vojenskej pomoci pre Ukrajinu.

Americký prezident Joe Biden teraz sľubuje, že USA budú stáť pri Ukrajine nie „tak dlho, ako bude treba“, ako zvykol tvrdiť, ale „tak dlho, ako budeme môcť“. Stále tvrdí, že Rusku chýbajú „zdroje a kapacity“ na vedenie dlhej vojny, a je pravda, že sankcie si v konečnom dôsledku vyberú daň na ruskej ekonomike. Lenže Putin dá do tejto vojny všetko, čo má – a pravdepodobne si počas toho zachová značnú podporu verejnosti.

Pokles zahraničnej pomoci už teraz oslabuje pozíciu Ukrajiny na bojisku. Medzitým sa ukazuje, že medzi Zelenským a hlavným veliteľom ukrajinskej armády generálom Valerijom Zalužným narastá rozpor.

Tri scenáre

Existujú tri pravdepodobné scenáre. Po prvé, Západ sa opätovne zaviaže podporovať Ukrajinu, ale politické prekážky – republikánska opozícia v USA a maďarské (a možno aj slovenské) veto v EÚ – sú vysoké. A aj keď budú prekonané, Ukrajina bude mať problém naverbovať dostatok nových vojakov.

V druhom scenári NATO vyšle svojich vojakov. Hoci Putin nikdy nemal v úmysle napadnúť členskú krajinu NATO, interpretácia, že ruské víťazstvo na Ukrajine by viedlo k ďalším ruským inváziám, by sa dala použiť na ospravedlnenie vyslania západných jednotiek. Rizikom je, že stalingradský efekt by bol ešte silnejší, Rusi by povstali na obranu vlasti a Európu by zachvátila nestabilita.

V treťom scenári Západ nájde spôsoby, ako komunikovať s Kremľom. Rusko nie je ani zďaleka nezraniteľné, ale nie je ani na pokraji krachu a Putin má pred sebou zrejme ešte niekoľko rokov v úrade. Aj keby bol odstavený od moci, hlboká nedôvera Rusov k Západu by pretrvala. Vzhľadom na túto skutočnosť – a tvrdú realitu, že Ukrajina pravdepodobne nezíska späť celé svoje územie – by sa Západ mal zamerať na posilnenie obrany Ukrajiny a zároveň sa pripraviť na to, že využije každú príležitosť na realistické rozhovory s Kremľom.

Project Syndicate