Tablet zombie blues

„Nevnímam ako veľké riziko, ak by žiaci prestali písať rukou. Myslím si, že to nebude nikomu chýbať. Kedysi napríklad vedelo veľa ľudí vyšívať, no dnes sa táto schopnosť vytráca. Lebo sme sa niekam ako spoločnosť posunuli.“ To tvrdí psychológ Radomír Masaryk v rozhovore v Denníku N. A kam sme sa to vlastne posunuli? Čo ho priviedlo k názoru, že písanie rukou nebude nikomu chýbať? Tablety. Tie považuje ze nesmierne tvorivé a ako nástroje vedúce k poznaniu a ku kreativite by ich odporúčal ako bežnú školskú pomôcku pre deti.

Prirovnávať schopnosť písať rukou k vyšívaniu je absurdné. Asi ako porovnávať ľudskú schopnosť hovoriť s operným spevom. Operný spev a vyšívanie sú vyššie formy zručnosti, umenie. Je to niečo navyše. Písanie rukou je oproti tomu čosi, čím dieťa nadobúda jemnú motoriku, prepojenie ruky s hlavou. Po tom, čo sa naučí chodiť a hovoriť, je to tretí krok. Do spoločnosti. Do kultúrnej spoločnosti. Nie do spoločnosti iphone, ipod a tablet zombies – postáv, ktoré sa pohybujú svetom v bezvedomí, ponorené a zahľadené do obrazoviek a obrazovčičiek.

Povedať, že sme sa posunuli od písania rukou k tabletom, je ako tvrdiť, že od chôdze sme sa povýšili k autám. Takže načo už deti učiť chodiť, v dnešnej posunutej dobe?

Ďalšia z výhod tabletu podľa Masaryka je, že na hudobnej výchove môžu deti „vytvárať melódie, hoci na hudobnom nástroji hrať nevedia“. To je ideálne, vytvárať čosi bez toho, aby človek musel zistiť a ovládnuť, ako sa to vytvára. Tvoriť bez tvorby. A psychológ ešte dodáva, že aj taká „najviac nenávidená vec“ ako písanie slohu sa zmení na potešenie, ak deti dostanú „zadanie spraviť niečo kreatívne, napríklad povedať príbeh formou komiksu“. Takže písanie za kreatívne nepovažuje. Ani to na tablete? Alebo len to ručné? Pritom skúsenosť mnohých spisovateľov je, že práve písanie rukou akoby text posúvalo dopredu, text rodiaci sa v hlave…  Ale koho by zaujímali pocity a názory netvorivých ľudí, čo sa ešte v dnešnej dobe sústreďujú na písanie. A texty sa im vynárajú v hlave namiesto v tablete.

A čo budú deti robiť s tým voľným časom, v ktorom sa kedysi učili písať rukou či hrať na hudobných nástrojoch? Sústredia sa na jediné. Aby im len, preboha, tablet raz nevypadol z ruky… Lebo potom ostanú celkom nahraté.