Denník NPožiadavka na mocenskú rovnováhu pracuje proti Pellegrinimu  

Ivan ŠtulajterIvan Štulajter
4Komentáre
Portrét Petra Pellegriniho ako predsedu parlamentu v rokoch 2014 až 2016. Foto N - Tomáš Benedikovič
Portrét Petra Pellegriniho ako predsedu parlamentu v rokoch 2014 až 2016. Foto N – Tomáš Benedikovič

Do obdobia bez spojencov krajina potrebuje hlavu štátu, ktorá má dobré vzťahy s našimi západnými spojencami vrátane Česka.

Prečítajte si viac o počúvaní Denníka N.

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Keď človek trpí nadmernou plynatosťou a nemá pod kontrolou isté zvuky, správa sa tak, aby sa v spoločnosti vyhol nepríjemnostiam. Teda správa sa tak slušne vychovaný, kultivovaný človek.

Pokiaľ je známe, bývalý policajný prezident a poslanec Smeru Tibor Gašpar takýto zdravotný problém nemá. Jeho problém je inde a je oveľa väčší. Napriek tomu, že čelí obžalobe, trestnému stíhaniu, a teda podozreniam zo spáchania závažných trestných činov, pre ktoré strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, nechal sa zvoliť za ústavného činiteľa – poslanca Národnej rady. A keby len to, je dokonca ochotný stať sa aj riaditeľom Slovenskej informačnej služby.

Nie, neriešime, či je poslanec Gašpar vinný, tvrdíme len, že nevie, čo sa patrí. Je ako človek s nadmernou plynatosťou, ktorý však nemá hanbu v sebe.

To, že podľa premiéra je poslanec Gašpar najhorúcejším kandidátom do čela SIS, nás vedie k úsudku, že Roberta Fica má nitrianska skupina v hrsti. Sú to oni, bödörovci, ktorí vedia o mnohých špinavostiach, do ktorých je priamo zapletený. Žiadny príčetný premiér, tobôž štvornásobný, by sa totiž takémuto obskúrnemu poslancovi verejne nelíškal. Ak sa Tibor Gašpar naozaj stane riaditeľom SIS, bude zrejmé, a to aj bezpečnostnej komunite našich západných spojencov, že kriminálny naratív slovenskej tajnej služby nie je otázka omylov koaličných strán v personálnej politike (Pčolinský, Aláč), ale je to vedomý politický zámer.

Kto by takejto organizácii veril? Kto by sa s ňou delil o bezpečnostné tajomstvá? Kto by ju prizýval k stolu, keď sa riešia chúlostivé otázky bezpečnosti demokratického sveta? Nedôveru voči slovenským tajným službám umocňuje navyše nepriateľská rétorika premiéra Fica voči Západu. Veď sa len skusmo pozrime, ako premiér Fico bojuje za záujmy Ruska a ladí spoločnosť proti Ukrajine a pomoci, ktorú jej poskytuje Západ (vrátane slovenských zbrojoviek).

„V EÚ neradi počúvajú, že nad jadrovou veľmocou, akou je Ruská federácia, sa nedá zvíťaziť. Západ chce bojovať do posledného Ukrajinca a riskuje jadrový vojnový konflikt. Jadrový konflikt riskujeme aj vtedy, ak budeme ponúkať Ukrajine členstvo v NATO. To zásadne odmietame, a preto celé roky opakujeme, že cestou k mieru je len diplomacia a rokovanie, nie márny boj a zbytočná smrť státisícov,“ vyznal sa na fejsbúku.

Po týchto hlúpych a hlavne podlých rečiach sa Slovensko aj s jeho tajnými službami stávajú pre Západ súčasťou nepriateľského prostredia. A Tibor Gašpar na čele SIS to len spečatí.

Údery a štuchance

Robert Fico tlačí Slovensko do ruskej sféry vplyvu a zároveň ho vyčleňuje zo spoločenstva fiškálne zodpovedných štátov. Tým zvyšuje jeho závislosť od externého financovania, čo je azda jeden z najväčších paradoxov súčasnosti: bez západných peňazí (pôžičky, eurofondy, granty, investície) Slovensko ekonomicky skolabuje, ale jeho predseda vlády robí všetko preto, aby krajinu od západných demokracií politicky izoloval.Aby to bolo celkom jasné aj na opačnej strane názorového spektra: okamžité zastavenie dodávok plynu a ropy z Ruska by bol síce veľmi vážny úder do slovenskej ekonomiky, ale bol by len štuchancom oproti tomu, keby sme prišli o západné zdroje a trhy.

Čerstvo schválený verejný rozpočet je tak znáškou podvodnej nezodpovednosti a populizmu. Ak prijmeme naratív chaosu, ktorý sa tu udomácnil za vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera, tak Ficov chaos už rozožiera spoločnosť v jej základoch: hodnoty, súdržnosť, ekonomiku.

Martin Šuster, člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, svoje varovanie pred niekoľkými dňami sformuloval takto: „Od polovice roka sa naše prirážky (rizikové prirážky na naše vládne dlhopisy) najviac podobajú na prirážky Grécka, ktoré sa vtedy výrazne zlepšilo. Ak by sme chceli obrazne povedať, že kráčame po gréckej ceste, tak síce ideme po tej istej ceste, ale Grécko kráča opačným smerom – k bezpečiu a stabilite –, kým my sa posúvame k rizikám a možnému bankrotu.“

Čo k tomu ešte dodať?

Toto: chýba už len submisívny prezident. Predbežne zmerané nálady v spoločnosti protežujú za hlavu štátu Petra Pellegriniho. To je ten slovenský politik, ktorého pred voľbami prijal nemecký sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz, čím sa nechtiac pričinil o to, že Hlas bol časťou spoločnosti vnímaný ako hrádza pred tým, čo sa po voľbách napokon stalo. Stretnutie s nemeckým kancelárom a na základe neho vytvorenie falošného obrazu o svojich politických cieľoch je asi najväčším „blafákom“ Petra Pellegriniho v jeho politickej kariére. Oklamal európskych sociálnych demokratov i časť domáceho publika a dnes sa so svojimi kolegami a kolegyňami zúčastňujú na demontáži právneho štátu i ekonomickej prosperity.

Peter Pellegrini to však nemá zďaleka vyhraté. Jednak kandidatúru oficiálne ešte neoznámil; zatiaľ len sonduje nálady. Ale nebude to mať vyhrané, ani keď ju oznámi. Z historického vývoja preferencií Hlasu totiž vieme, že sa z prvého miesta dokáže poľahky zosypať dole, lebo je akýsi divný. A dnes popri zrade sociálnodemokratických ideálov, popri zrade dôvery a sklamaniach, ktoré zanechal v mnohých dušiach, je tu ešte jeden moment, ktorý pracuje proti jeho prezidentskej kandidatúre i víťazstvu vo voľbách.

Volá sa mocenská rovnováha: vláda je Ficova, prezident by mal byť iný. Mal by byť akousi protiváhou vláde, skrátka nezávislý. A o to viac to platí v situácii, keď sa Slovensko spolu s Orbánovým Maďarskom, čo spieva elégie o odtrhnutých územiach, stáva čiernou dierou Európy. Takpovediac bez spojencov. V takom čase krajina potrebuje prezidenta, ktorý má dobré vzťahy s našimi západnými spojencami vrátane Česka. V tomto kontexte sú neporovnateľne lepší Korčok či Kubiš ako Pellegrini, ktorý má byť intronizovaný na to, aby obžalovaného poslanca Gašpara vymenoval do čela SIS a podpísal sa pod všetky tie legislatívne katastrofy vrátane trestuhodnej rozpočtovej politiky.

Niektorí požiadavku na mocenskú rovnováhu uchopia celkom racionálne, iní ju len vycítia, ozve sa im akože v podvedomí. Z akého zdroja autor čerpá tento odhad? Zo znalosti slovenského terénu: čo našinec, to veľký figliar.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].