Naozaj sme vidiečania?

Autor je právnik a politológ

Významný (tento prívlastok už sme oprávnení použiť) slovenský sociálny antropológ Juraj Buzalka vydal v roku 2023 zbierku esejí, štúdií a bežných publicistických komentárov, ktorú s určitou mierou provokácie nazval „Postsedliaci“. Všetky sa dobre čítajú a majú celkom vysokú literárnu kvalitu. Prezentoval v nich viaceré svoje tézy a postrehy zo slovenskej spoločnosti.

Progresívny a reakcionársky populizmus

Upozorňuje v nej na potrebu venovať sa viac obyvateľom vidieka aj zo strany politických strán, ktoré sa orientujú viac na mestského, moderného, ba až progresivisticky orientovaného voliča. Ak nedokážu slovenskému vidieku ponúknuť adekvátny politický program rozvoja (nazýva ho „progresívnym populizmom“), nemôžu dlhodobo uspieť v politickej súťaži, a Slovensku tak bude dominovať „reakcionársky populizmus“, ktorý reprezentujú silní charizmatickí vodcovia.

Slovensko je totiž podľa neho krajinou so silnou agrárnou tradíciou, silným zastúpením vidieckeho obyvateľstva, kam prišla urbanizácia s industrializáciou oneskorene, pričom aj v údajne mestskom obyvateľstve pretrvávajú silné pozostatky dedinského života: „Postagrárny profil Slovenska sa prejavuje v príbuzenských vzťahoch, v praxi a (možno predovšetkým) akceptovaním distribúcie moci na základe statusu a prestíže namiesto schopností a osobnej iniciatívy.“

Podľa Juraja Buzalku si cestu k slovenskému vidieku v určitých historických momentoch vedeli nájsť napríklad komunisti (investície, budovanie infraštruktúry, dobová modernizácia a zlepšenie životnej úrovne), pokiaľ sa jeho obyvatelia dokázali uchýliť k hodnotovému a politickému oportunizmu a ťažiť z toho, čo aktuálny režim ponúkal.

Napriek akýmkoľvek politickým nálepkám na dedine vždy v politike rozhodovali vzťahy na základe príbuzenstva, náboženstva a susedstva. Tento model pretrval aj po roku 1989. A keďže hlavná vlna urbanizácie na Slovensku prebehla historicky nedávno – v rokoch 1950 – 1980, aj terajší obyvatelia miest sú vlastne čerství prisťahovalci a mnohí z nich zostali mentálne ukotvení vo vidieckom hodnotovom a politickom svete – preto ich aj Juraj Buzalka nazýva „postsedliakmi“.

Do politiky, prirodzene, premietajú volanie po „zidealizovanom vidieku“ ako jednu z hlavných požiadaviek. Je to obraz rovnostárskej komunity, kde je štandardom vlastné rodinné hospodárstvo, dom a manželka s viacerými deťmi, pričom z tohto obrazu sú vylúčené také rušivé elementy ako Rómovia, Maďari a zrejme aj predstavitelia sexuálnych menšín a veľkej časti intelektuálnych profesií. Na druhej strane je to práve slovenský vidiek, ktorý neprijíma mnohé prvky modernej demokracie, radikalizuje sa a volá po autoritárskych spôsoboch riešenia problémov.

Cítime, že Juraj Buzalka vníma vidiek pomerne kriticky, odmieta jeho zidealizovaný bukolický obraz, ktorý je výtvorom predstáv národoveckej inteligencie popierajúcej dedinskú zadubenosť, domáce násilie, sexuálne zneužívanie a alkoholizmus. Ako jeho protiklad podprahovo ponúka obraz bratislavskej intelektuálnej kaviarne, čo nemusí prijať každý.

Dedinskí udavači

Výhrady k negatívnym stránkam slovenského vidieka Juraj Buzalka zopakoval aj v eseji o „dedinských udavačoch“, v ktorej sa zaoberal fenoménom kolaborácie s dobovou mocou v prostredí slovenskej dediny. Jej „dedinský systém“ na jednej strane tlmí extrémne riešenia, no na druhej takýto prístup bráni vyrovnať sa s pravdou o „kolaborácii, udávaní a špehovaní“.

Na toto základné posolstvo Juraja Buzalku nadväzuje aj jeho analýza fenoménu „romantického vodcovstva“, ktorú ilustruje na postave Ľudovíta Štúra. Tento fenomén je dlhodobo prítomný v slovenskom politickom myslení. Aj po roku 1989 sa vyskytlo v slovenskej politike viacero postáv s touto charakteristikou, no akademická obec sa tomuto fenoménu nevenuje dostatočne – zrejme na základe pocitu, že ide o archaický prvok v politickej kultúre, ktorý by mal pominúť sám od seba. Lenže to sa nestalo.

Ďalšia z esejí sa venuje otázke sociálneho a kultúrneho vylúčenia slovenských Rómov, čo je jedným z hlavných problémov našej spoločnosti. Nasledujú eseje o reakcii slovenskej spoločnosti na utečencov (rok 2015 a následné roky) a taktiež o odmietaní Ukrajiny a Ukrajincov. Na Slovensku údajne absentuje adekvátna výchovná, ale aj represívna politika štátu, ktorá má chrániť ženy, ale aj cudzincov a príslušníkov menšín.

Veľmi zaujímavé sú aj osobné spomienky autora na dospievanie v slovenskej provincii, ako aj na bratislavské intelektuálne prostredie deväťdesiatych rokov, predovšetkým život skupiny intelektuálov liberálno-pravicovej orientácie združených okolo vtedajšieho časopisu OS, ktorý prinášal texty, „… ktoré študentská generácia chcela a potrebovala čítať“.

Liberalizmus, ktorý sa dostal do popredia krátko po revolúcii, však bol zatlačený vlnou nového stredoeurópskeho populizmu a romantizujúceho tradicionalizmu. Éra rýchlych a dramatických zmien akoby vyvolala protireakciu v podobe túžby po návrate do „zidealizovaného predmoderného sveta“. Hlavnou výzvou stredoeurópskeho liberalizmu je však lokálna tradícia odporu voči modernite a európskej integrácii na základe domácej tradície zápasu za národné oslobodenie a rezistencie voči centru, ktoré je teraz reprezentované polomýtickým „Bruselom“. (Buzalkov postreh bude v mnohom správny, ale nevysvetľuje, prečo si populistov dnes volia aj v USA, Británii a Holandsku – najstarších a údajne najstabilnejších vzorových demokraciách. Možno je príčina hlbšia a vyplýva z celkovej krízy postmoderných demokracií.)

Pútavé sú aj autorove postrehy o oligarchickom charaktere slovenských univerzitných samospráv a o prenikaní šarlatánstva a konšpirácií do verejného diskurzu, často obhajovaného určitým relativizmom pravdy a nezmyselnou a neadekvátnou ľudovou múdrosťou, že „pravda je vždy uprostred“.

Na záver veľmi zvažujem, ako sa vyrovnať s hlavnou tézou zbierky esejí Juraja Buzalku, ktorú možno zhrnúť asi do výroku, že Slovensko je veľmi rurálna krajina alebo krajina s čerstvou tradíciou rurálnosti, čo nám bráni ráznejšie  vykročiť smerom k ďalšej modernizácii a západoeurópskemu spôsobu života. Vopred prezradím, že ako typický bratislavský mestský intelektuál, ktorý dlhodobo žil, študoval a pracoval v Moskve, vo Viedni, v Bruseli a Tokiu by som mal mať prirodzený sklon si dedinu (kam by som mal zaraďovať všetky sídla pod 200 000 obyvateľov) démonizovať. Ale pokúsim sa o objektívny pohľad.

Tá základná Buzalkova téza je veľmi chytľavá. Podiel mestského obyvateľstva je na Slovensku skutočne len 53 %. To je málo. V takom Česku to je 73 %, v Poľsku 61 %, v Maďarsku 70 %, vo Francúzsku 79 %. (V Európskej únii je priemer asi 76 %.) Na Ukrajine 69 %. Dokonca v ruskom Tatarstane 76 % a Baškirsku 61 %!

Rurálny charakter slovenskej populácie sa preto zdá byť jednoduchým vysvetlením mnohých súčasných javov – veď obyvatelia vidieka sú určite na rozdiel od obyvateľov miest konzervatívnejší, izolacionistickejší, menej naklonení reformám a zmenám, viacej orientovaní na užšiu uzavretú komunitu, spojení s pôdou a pod.

Iný vidiek

Lenže pohľad zdôrazňujúci rozdiel medzi mestom a vidiekom mal význam v roku 1950 – nie dnes. V súčasnosti sa rozdiel medzi životom v meste a na dedine do veľkej miery zotrel. Aj vidiečania väčšinou pracujú v najbližšom meste v priemysle alebo službách, navštevujú celú škálu škôl až po vysoké a až na výnimky majú prístup k podobným technickým vymoženostiam ako obyvatelia miest vrátane televízie, internetu, prístupu k tlači a pod.

Celkovo teda môžeme s úspechom pochybovať, či rozdelenie na vidiek a mesto má ešte v Európe svoj význam. Napr. z ruského pohľadu je celý ťah medzi Bratislavou a Žilinou vlastne jedným súvislým urbanizovaným priestorom.

Mimochodom, údajom s vyššou výpovednou hodnotou než to, kde ľudia bývajú, bude azda údaj o tom, kde pracujú. Keď sa pozrieme na podiel pracovníkov v poľnohospodárstve, zistíme, že na Slovensku – presne rovnako ako v Česku – to je 2,9 %, v Rakúsku 4,9 %, v Poľsku 10 %, v Dánsku 2,6 %, v Maďarsku 5 %. Len týchto ľudí azda môžeme označiť za vidiečanov v tradičnom ponímaní.

Ak aj pripustíme, že Slovensko je vidieckejšie ako jeho susedia, pýtajme sa, či táto vyššia rurálnosť je nejakým spôsobom politicky významná. Ako sa napríklad prejavuje v politických preferenciách v porovnaní s viac urbanizovanými susedmi.

Ale tu s určitým prekvapením zistíme, že len veľmi málo – ak vôbec. Vo všetkých krajinách V4 prebieha hlavný politický zápas medzi dvoma tábormi bez ohľadu na názvy a formálne politické afiliácie: na jednej strane je tábor zástancov liberalizácie, westernizácie a plnej integrácie do EÚ a NATO a na druhej tábor so silným dôrazom na národnú identitu, tradičné hodnoty a určitú mieru populizmu reprezentovaného charizmatickými lídrami.

V Poľsku, Česku a na Slovensku sa posledné dve dekády zvykli nesynchronizovaným spôsobom striedať pri moci a môžeme povedať, že majú v spoločnosti približne rovnaké zastúpenie. O výsledku volieb, a teda zložení koalície, rozhoduje posun v segmente asi 5 – 10 % voličov, ktorý sa ale interpretuje civilizačne, ba dokonca apokalypticky.

Pritom Poľsko a Česko majú vyššie zastúpenie mestského obyvateľstva a zo slovenského pohľadu by tam mal plne dominovať ten liberálno-progresivistický tábor. Ale nie je to tak. Na druhej strane ani na údajne „postsedliackom“ Slovensku nevládne kontinuálne nejaký „národno-konzervatívny populistický tábor s oporou na vidieku“ – máme skúsenosť aj s vládami liberálnej reformnej pravice – napríklad. A vtedy niektorí intelektuáli s nadšením píšu o vyspelosti slovenskej občianskej spoločnosti a o „prekonaní zaostávania“.

Osobitný prípad predstavuje Maďarsko, ktoré je štatisticky urbanizovanejšie ako Slovensko – dokonca s veľkou metropolou (Budapešť), napriek tomu sa v ňom nadlho upevnila vláda politického prúdu výrazne národno-konzervatívneho, ba až autoritárskeho.

Nedá sa ani povedať, že by hlavná deliaca čiara v politike plne kopírovala delenie medzi mestom a dedinou. V tejto súvislosti sa pýtajme, či aj vo veľkých mestách neexistuje špecifická „sociálne neukotvená“ mestská chudoba, ktorá môže byť omnoho viac na okraji spoločnosti (nekvalifikovaní robotníci, penzisti, imigranti, kriminálne alebo drogové  subkultúry) než bežní obyvatelia vidieckych sídel a ktorá môže následne voliť protestne.

Buzalkove úvahy však v žiadnom prípade nesmieme zavrhnúť. V mnohom sú veľmi prínosné a jeho kniha je veľmi inšpiratívnym čítaním. No stále mám skôr pocit, že svojím delením na mesto a vidiek intuitívne zachytil iné hlavné delenie v slovenskej spoločnosti, ktoré je rovnaké ako v celej postsocialistickej strednej Európe – a to delenie na tých, čo z transformácie po roku 1989 profitovali, a tých, čo boli skôr jej obeťou.

A aj na tých, čo si priali plné prevzatie vtedajšieho západného modelu, a tých, čo hlásali opatrnejšiu a miernejšiu transformáciu – „dubčekovský socializmus“, tretiu cestu alebo akýsi hybridný model.

To, že sa kritické a protestné hlasy koncentrujú skôr v menších sídlach, je skôr sekundárny fenomén vyplývajúci z charakteru transformácie po roku 1989, v rámci ktorej sa ekonomický rast a rast životnej úrovne koncentrovali do veľkých miest – nie nejakej „dedinskej prapodstaty“.