Martin KožiakLuxusné, dobre vyzerajúce a rýchle automobily s typickým sýtočerveným lakovaním nesú meno bývalého talianskeho pretekára Enza Ferrariho.
Rodák z Modeny venoval pretekaniu a autám prakticky celý svoj život. Napriek tomu, že jeho rodina dlhé roky pracovala v tesárskom priemysle, Ferrari si už v mladosti hľadal miesto medzi automobilmi.
Na pretekárskych okruhoch to vyskúšal z pozície jazdca aj tímového manažéra, no po rokoch ho prestala vtedy už úspešná automobilka Alpha Romeo podporovať. Ferrari sa tak rozhodol do toho ísť na vlastnú päsť.
V roku 1947 tak vznikla spoločnosť s názvom Ferrari S.p.A. Jej hodnota dnes presahuje hranicu 60 miliárd a v priebehu posledných desaťročí sa stala jednou z najúspešnejších značiek v histórii motošportu.
Bol však príbeh Ferrariho a jeho cesta na vrchol taká úžasná, aká je dnes vizitka jeho firmy?
Enzo Ferrari je hlavnou postavou nového filmu režiséra Michaela Manna, ktorý je v našich kinách od tohto štvrtka. Film s názvom Ferrari je inšpirovaný knihou Brocka Yatesa a hlavnej úlohe hrá Adam Driver (na obrázku vyššie).
Jeho dej tvorcovia umiestnili do roku 1957, ktorý je považovaný za jeden z najdramatickejších vo Ferrariho živote. Tesne predtým zomrel v dôsledku pretrvávajúcich zdravotných problémov jeho prvý syn Alfredo a automobilku zas trápili finančné problémy.
Od Ferrari sa však očakávala ďalšia silná sezóna. Rok predtým totiž Formulu 1 ovládol ich pilot Juan Manuel Fangio a obhajovanie prvenstva čakalo aj na prestížnych domácich pretekoch Mille Miglia.
Preteky, ktoré ma desili
„Jediná dokonalá láska na tomto svete je tá medzi otcom a synom,“ napísal Enzo Ferrari pár rokov po svojej rodinnej tragédii. Keď v júni 1956 zomrel jeho prvorodený syn Alfredo, tak sa mu prakticky zrútil svet.
Po tejto udalosti dokonca prehlásil, že pretekanie už v jeho živote nemá význam a chce sa ho vzdať. V tejto myšlienke ho o niekoľko mesiacov neskôr utvrdila strata jedného z jeho najlepších jazdcov Eugenia Castellotiho.
„S Enzom a jeho pohľadom na motošport sa vtedy niečo zmenilo,“ prezradil Luca Dal Monte, autor poslednej Ferrariho biografie. Napriek tomu sa však už o necelý rok po Alfredovej smrti rozhodol poskladať tím na prestížne preteky Mille Miglia.
Názov tohto talianskeho podujatia v preklade znamená 1000 míľ, ktoré sa odjazdili na trase z Brescie do Ríma a späť. Od roku 1927 sa jazdilo každý rok s výnimkou prestávky spôsobenej druhou svetovou vojnou a na cesty to vždy prilákalo až päť miliónov divákov.
Prečo na cesty? V tých časoch bolo totiž organizovanie podobných udalostí na klasických cestách úplne bežné. To so sebou prinášalo aj zjavné riziká a väčšina krajín už takéto pretekanie zakázala. Mille Miglia však bola napriek svojmu zradnému charakteru výnimkou.
„Predstavte si, že stúpate smerom k dedine rýchlosťou viac než 200 kilometrov za hodinu bez toho, aby ste vedeli, akým smerom cesta pokračuje ďalej. Boli to vlastne jediné preteky, ktoré ma desili,“ povedal v roku 2012 pre CNN jediný britský víťaz pretekov Mille Miglia a bývalý pilot Formuly 1 Stirling Moss.
Tímu Ferrari sa podarilo preteky ovládnuť zásluhou Piera Taruffiho. Jeho víťazstvo však ostalo v tieni toho, čo sa odohralo na trati predtým.
Približne 21 míľ pred cieľom sa Alfonsovi de Portagovi, ďalšiemu z Ferrariho jazdcov, prepichla pneumatika a následne tak stratil kontrolu nad vozidlom. To potom vyletelo z cesty a narazilo do skupiny fanúšikov. V ten deň tam zomrelo dokopy 11 ľudí vrátane de Portaga a jeho spolujazdca Edmunda Nelsona.
Hon na Ferrariho
Ročník 1957 bol zároveň aj posledným tradičným vydaním týchto pretekov. Ďalšia veľká rana pre Ferrariho sa však hneď v ten deň neskončila. Takmer všetky talianske médiá totiž z nešťastia obviňovali práve jeho. Podľa nich totiž autá Ferrari používali nesprávne pneumatiky, ktoré nedokázali zvládnuť ich rýchlosť.
Ferrari bol vyobrazovaný ako bezcitný, súťaživý tyran, ktorý je schopný pre svoj úspech obetovať aj nevinné životy. Noviny Osservatore Romana ho dokonca prirovnali k titanovi z rímskej mytológie Saturnovi, ktorý podľa príbehu pojedal vlastné deti preto, aby prežil.
Podľa Dal Monteho to však nebola vôbec pravda. „Nehoda na Mille Miglia bolo to najhoršie, čo sa Enzovi kedy stalo. Úmrtia pri pretekoch vtedy, bohužiaľ, neboli ničím novým, ale teraz išlo o niečo iné. Zomrelo veľa divákov a päť z nich boli dokonca deti,“ prezradil.
Ferrari tak nakoniec musel čeliť 11 obvineniam z trestného činu usmrtenia.
Spočiatku to pre vtedy 59-ročného Taliana nevyzeralo veľmi nádejne. Odborná komisia zostavená prokuratúrou spísala obžalobu týkajúcu sa použitia nesprávnych pneumatík.
Po viac než troch rokoch súdov sa však Ferrarimu podarilo presvedčiť sudcu, aby zostavil novú komisiu zloženú z automobilových inžinierov. Vďaka tomu bol nakoniec zbavený všetkých obvinení. Komisia totiž rozhodla, že za nehodu mohlo vyvýšené reflexné označenie na ceste.
„Pokiaľ by bol vtedy Enzo vinný, tak by tu dnes žiadne Ferrari nebolo. História motošportu by bola napísaná úplne inak,“ dodal Dal Monte.
Napriek víťazstvu na súde sa táto kauza tiahla s Ferrarim aj po ďalšie roky. Medzi sezónami 1958 – 1961 zomreli traja ďalší pretekári Scuderie Luigi Musso, Peter Collins a Wolfgang von Trips.
„Ak jazdíte za Ferrariho, tak smerujete len jedným smerom, a to do truhly pod zemou,“ prehlásil britský jazdec F1 Harry Schell, ktorý pretekal hlavne v konkurenčných tímoch. Do niekoľkých veľkých cien však nastúpil aj za Ferrari.
Potreboval pretekať
Po všetkých týchto udalostiach chcel Enzo Ferrari skončiť s motošportom už po druhýkrát. Ani vtedy však toto rozhodnutie neučinil a ukázalo sa, že v roku 1957 dokonca pracoval na získaní niektorých svojich áut z dôkazových materiálov. Tím ich totiž potreboval na ďalšie podujatia.
„Život sa pre neho tou nehodou nezastavil. Naopak, Ferrari či už ako človek, alebo ako spoločnosť potreboval ďalej pretekať,“ povedal Dal Monte.
Už v roku 1961 Phil Hill z Ferrari získal titul vo Formule 1 a Scuderia si pripísala prvenstvo aj v pohári konštruktérov. Ďalšie víťazstvo v F1 prišlo o tri roky neskôr a okrem toho Ferrari zvíťazilo medzi rokmi 1960 – 1964 na pretekoch 24 hodín Le Mans päťkrát po sebe.
Po týchto úspechoch potom v roku 1969 automobilka Fiat odkúpila 50-percentný podiel vo Ferrari, vďaka čomu sa firma finančne stabilizovala.
Enzo Ferrari na pozícii jej prezidenta rezignoval v roku 1977 a po jeho smrti o 11 rokov neskôr sa na pozíciu podpredsedu s 10-percentným podielom v spoločnosti dostal jeho druhý syn Piero. Ten má dnes už 78 rokov a film o svojom otcovi si už pozrel.
„Možno sa vám bude páčiť a možno nie. To, čo sa tam odohráva, je však skutočný príbeh. Je to presne tak, ako sa to naozaj stalo,“ povedal Piero Ferrari pre Los Angeles Times.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
