Ja manžela uháňam, on uniká, o niečom ako rande môžem len snívať. Naozaj ho už nezaujímam?

Som vydatá šesť rokov, máme jedno malé dieťa. Dynamika nášho manželstva je takáto: ja svojho muža uháňam, on uhýba, uniká. Ja som na materskej, on veľmi veľa pracuje. Sami dvaja sme za posledné takmer tri roky neboli ani raz, možno chvíľkovo, kým dieťa spí, no on väčšinou vtedy ide pracovať. O čomsi ako rande iba snívam. 

Mám pocit, že sa o mňa jednoducho nezaujíma. Prvý rok nášho vzťahu sa o mňa zaujímal veľmi! Nedávno som priniesla kytičku kvetov, ktorú mi podaroval kamarát, môj manžel videl, ako ju dávam do vázy, a ani sa neopýtal, odkiaľ ju mám. Mali sme mnoho konfliktov preto, lebo keď mu niečo hovorím, zväčša sa pozerá niekam inam, nie mne do očí. Za posledných 5 rokov mi volal presne dvakrát, aby sa ma opýtal, ako sa mám. Už o tom aj žartujeme, že keď mi volá, viem, že moje číslo vytočil jeho mobil omylom vo vrecku.

Približne raz za dva týždne prehodí, že „sme dlho nemali sex“. Robí to vždy vo chvíli, keď sa práve chystám spať alebo musím ísť budiť dieťa, takže privolím na „rýchlovku“ a nie sú okolo toho žiadne rozhovory, emócie, o predohre ani nehovorím.

Cítim sa citovo vyprahnutá a je mi smutno, že manžel sa so mnou o nič nedelí – informácie o ňom sa dozviem napríklad tak, že nájdem na poličke nejakú lekársku správu (a to som ani netušila, že bol u lekára). Samozrejme, že o tom s ním skúšam hovoriť, ale bohužiaľ viem, že vyčítanie a domŕzanie situáciu len zhoršuje. Keď však nedomŕzam, on si jednoducho „ide svoje“, nejaká vzájomnosť mu asi naozaj nechýba.

Boli sme aj na párovej terapii (raz, potom už nechcel ísť), kde mu terapeutka povedala, že vzťah je aj o delení sa; ale nič sa nezmenilo.

Cítim, že sme spolu len kvôli nášmu dieťaťu, a nechcem sa ešte zmieriť s tým, že sa rozvedieme. On tvrdí, že sa v žiadnom prípade rozviesť nechce. Viem, že by som sa mala zamerať sama na seba, na svoj život, a o to sa aj snažím, ale často mi príde ľúto, že človek, s ktorým sa delím o domácnosť, nemá zo spoločne stráveného času radosť.

Ako mám partnerovi odkomunikovať, že keby trochu do nášho vzťahu investoval, mohol by ho zachrániť?

Vanda, 41

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milá Vanda,

rozumiem, ako veľmi Vám chýba zdieľanie s manželom a možno špeciálne v tomto období, keď ste na materskej s dieťatkom. Určite je to aj veľký kontrast oproti obdobiu vzájomnej fascinácie v zamilovanosti.

Nie som si však istá, či si správne vysvetľujete manželovo správanie – podľa Vás nemá zo spoločne stráveného času radosť a nezaujíma sa o Vás. Zároveň spomínate, že v žiadnom prípade sa rozísť nechce, túži po Vás eroticky, finančne sa stará, išiel kvôli Vám aj na párovú terapiu. Mne sa zdá, že opisujete viacero signálov toho, že mu na Vás záleží. Je tu však jeden element – delenie sa o vnútorné prežívanie –, ktorý Vám chýba.

Manžel možno patrí medzi ľudí, pre ktorých nie je prirodzené deliť sa o svoj vnútorný svet, môže mať introvertnejšiu povahu a nie je preňho jednoduché vyjadrovať pocity slovami. Takí muži často vyjadrujú záujem a lásku cez sex. Akoby to bola oblasť života, kde si najjednoduchšie pripustia emočné prežívanie, intenzívne pocity a blízky kontakt.

Ak je Váš manžel takýto typ človeka, zmena vo vzťahu sa neudeje tlakom ani dohováraním Vás či psychoterapeutky. Rátajte skôr s malými a postupnými zmenami vo vzťahu namiesto toho, aby ste tlačili na veľkú zmenu povahy a osobnosti manžela. Cestou k tomu môže byť pochopenie a prijatie manželovej odlišnosti a pomalé, postupné zlaďovanie sa.

Skúste si všímať, či manžel prejavuje záujem inak ako slovne. Pomôže Vám, ak ho o niečo poprosíte? Nachystá niečo, čo vie, že budete druhý deň potrebovať? Mrzí ho, ak sa trápite, hneváte alebo ste chorá?

Ak manžel nabudúce spomenie, že ste spolu dlho nemali sex, objímte ho, dodajte, že aj on Vám chýba, a poproste ho, nech pre vás dvoch vytvorí čas, aby ste si to obaja užili, lebo pri rýchlovkách to pre Vás nie je uspokojujúce. Ak opäť nájdete manželovu lekársku správu, tak mu len povedzte, že ste ju našli, a poproste ho, aby Vám povedal, čo sa s ním zdravotne deje – že je pre Vás dôležitý a zaujíma Vás aj jeho zdravie. Takto pomaly spoluvytvárate krátke a neohrozujúce momenty zdieľania, keď sa manžel učí, že „z rozprávania sa neumiera“ a že vy ste po rozhovore spokojnejšia.

Určite nechcem povedať, že máte rezignovať na svoju potrebu zdieľania. Chcela by som však zdôrazniť, že to, čo sa Vám zdá také ľahké a prirodzené, môže byť pre manžela úplne cudzí vesmír – nerozumie možno, prečo má hovoriť nahlas niečo, čo je preňho samozrejmé (že ste preňho dôležitá), alebo niečo, čo ešte sám pre seba nemá sformulované (napríklad nepozná výsledky testov u lekára).

Partneri sa vo vzťahu spolu formujú, ovplyvňujú a menia – ale sú to zmeny skôr postupné, podobné rastu, málokedy nastávajú veľké osobnostné obraty.